V rozprávkovom svete slovenskej opozície stačí voličov odkliať. Keď precitnú, keď im spadnú klapky z očí, poženú černokňažníka Fica kade ľahšie a moc opäť padne do rúk tým, ktorí si ju zaslúžia, spravodlivým a čestným, ktorým po práve patrí.

Odkojení na Dobšinskom a jeho Popolvárovi vieme, že každý zlý čarodejník má svoju moc ukrytú, napríklad vo vajci, a že bez ženskej pomoci sa k nemu ani ten najšikovnejší hrdina nedostane. Dzurinda, Fígeľ, Csáky, Bugár a Sulík už vyskúšali všeličo, aj mágiu  Radičovej, ale márne. Nečudo.

Médiálna propaganda, neustále prepieranie vládnej špiny, odkrývanie nesúladu medzi slovami a skutkami a zvonka objednaný tlak nemôžu v slovenských podmienkach rozhodnúť politický boj. Sila vladára totiž spočíva v tom, že v ňom babky, matky, ženy dokážu vidieť ochrancu, muža, milenca ; sila vladára spočíva v tom, že medzi ostatnými samcami dokáže udržať hierarchiu, disciplínu a rešpekt.

V skutočnom svete malokarpatskej demokracie vládne strach. Storočia feudálnymi vládcami pestovaný strach z hladu, bitky, poníženia a chladu nemohlo tých pár rokov vyhlásenej slobody vytlačiť z podvedomia národa, ktorý svoju identitu skladá ako veľkomoravskú vitráž, z úlomkov poroby a pokory. Z túžby prežiť, za akýchkoľvek okolností a za akúkoľvek cenu, teda z inštinktu, sme urobili charakterovú črtu, poznávacie znamienko pravých Slovákov, ako aj výsadný znak našej aristokracie : na jednej strane v Kremnici razeného obolusu máme poddajnosť, na druhej bezohľadnosť.

Pre ilustráciu : v unikátnej akustike tunela Bôrik nedávno z premiérových úst vraj zaznelo stručné, strohé a vskutku štátnicke posolstvo : volebné podvody sa dejú len v zaostalých krajinách ako Afganistan, nie na Slovensku počas župných volieb. Škoda, že sa ho nikto neopýtal, ako je možné, že naša vláda práve v Afganistane vojensky podporuje stav, ktorý doma prehlasuje za neprípustný.

Načo aj ? Slováci to v podstate vedia, prinajmenšom tušia. V našom spoločnom životnom priestore sme zaviedli a udržiavame mafiánske pravidlá hry, právo silnejšieho. Táto základná spoločenská skúsenosť tvaruje všetky naše politické náhľady a prax. Rozdiel medzi sedliakmi a našimi diplomatmi je len v obleku, rozum je rovnaký : či už pri pive s borovičkou alebo pri poháriku sektu sa v konečnom dôsledku všetci zhodneme na tom, že kto chce mať od Maďarov pokoj, musí ísť Američanom po ruke viac ako oni. Dosluhujúcemu Bushovi sme na Irak ešte mohli povedať nie, ale vyšportovanému Obamovi sa pre Afganistan vzoprieť neslobodno.

A je tu ešte jeden rozdiel. Predchádzajúca garnitúra sa ani nesnažila za svoju oddanosť cisárovi niečo hmatateľné vyhandlovať, získať. Chyba : poddajnosť ledva zahalená hávom spojeneckej vernosti a ústretovosti na bezohľadných Slovákov pôsobila príliš lacno. Fico, Jahnátek a Lajčák sa preto v rámci novej, obchodnej dimenzie slovenskej diplomacie začali demonštratívne predháňať v naháňaní kontraktov pre slovenských oligarchov. Čo si budeme navrávať priatelia, spiklenecky žmurkajú, aj vo veľkom svete to takto chodí…

V tomto zmysle je slovenská účasť na vojenskom ťažení pod Hindukúšom vlastne strategickým investičným projektom. Veď povážte : šesťmiliónový Laos je ešte aj dnes pokrytý kobercom z približne 80 miliónov nevybuchnutých kazetových bômb a mín z čias vietnamskej vojny. Sociálno-demokratická vláda Róberta Fica to má premyslené : najprv odmietla podpísať globálny zákaz použitia kazetových či trieštivých bômb, čím spriazneným oligarchom naďalej umožnila ich výrobu a predaj, potom sa realisticky, aj s požehnaním OSN, zmierila s ich nasadením vo vytipovanej krajine, napríklad v Afganistane. Vrtákom zavrela zobák vyslaním humanitárnych ženistov a keď sa to všetko utrasie, stavím vianočného kapra, že tým čo prežijú ponúkne Boženu utešiteľku.

Súvisiace články:

• Nie som síce fešák, ale zato som bohatý