JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Boj proti sexuálnemu vykorisťovaniu

Pred pár dňami som sa zobudil do ďalšieho dňa poznačeného novým hrozným obvinením príslušníkov mierových síl slúžiacich v ...

[Parfait Onanga-Anyanga]

Boh ochraňuj prezidenta

Kríza žánru | Editorial | Miroslav Lysý | 25.01.2013

_ma_small

V súčasnom zápase o voľbu nového českého prezidenta nepochybne zaujal úspech „knížete“, ktorý azda nikomu nepripadá ako notorický republikán.

Niektorí jeho priaznivci akoby zabudli, že volia hlavu republikánskej formy štátu, nie nového panovníka. Nie je samozrejme náhodou, že najhlasnejšími priaznivcami Karla Schwarzenberga sú zástupcovia kultúrnej obce, z ktorých jeden z najznámejších, Jiří Menzel, sa vyjadril, že kým Schwarzenberg je šľachtic, ostatní sú potomkovia nevoľníkov. Bežný človek by podobnými slovami skúšal vysloviť opovrhnutie nad feudalizmom, Jiří Menzel to však myslel ako pozitívum pre K. Schwarzenberga.

Pokrikov o voľbe „knížete“ Schwarzenberga bolo samozrejme viac; zvláštne pritom je, že ak sa Česká republika snažila celé obdobie po roku 1989 vystupovať ako nástupca Prvej Československej republiky, zabudlo sa akoby na to, že už v decembri 1918 Národné zhromaždenie Československa zrušilo zákonom č. 61 šľachtictvo, rády a tituly. Česká republika akoby dávala prednosť druhému svojmu vzoru, na ktorý sa odvoláva v preambule svojej ústavy, a to na krajiny Koruny českej. Kde sa berú tieto pseudomonarchistické a postfeudálno-romantické predstavy o spravodlivom „knížeti pánu“?

Bratia Česi si svoj monarchistický romantizmus poctivo budujú, v porovnaní s Maďarskom sú však ďaleko pozadu. Maďarsko je totiž dokonalý príklad, ako ťažko sa budujú zdravé republikánske tradície. Ich prvá republika trvala od novembra 1918 do marca 1919. Prvý prezident Maďarska Mihály Károlyi sa musel porúčať a uvoľniť cestu komunistom, ktorí založili Maďarskú sovietsku republiku (resp. Maďarskú republiku rád). Tá vydržala len o niečo dlhšie, aby sa moci uchopil Horthy a parlament v marci 1920 vyhlásil obnovenie Maďarského kráľovstva a úplnú kontinuitu s Uhorskom. Názov kráľovstvo prischol Maďarsku až do skončenia 2. svetovej vojny. Bolo to však trochu nedokonalé kráľovstvo, pretože mu chýbal jeden detail – kráľ. Namiesto kráľa panoval krajine regent admirál Horthy. Oficiálne tituly symbolizovali absurditu tohto štátu: kráľovstvo bez kráľa, admirál bez mora.

Po vojne si Maďari síce museli zvyknúť na republiku druhú, či ľudovo-demokratickú, no „absťák“ po monarchii zostal. Prejavil sa dokonca u maďarských komunistov. Tí začali horúčkovito zháňať uhorskú kráľovskú korunu, ktorá zostala po vojne v rukách Američanov. Podarilo sa to v roku 1978. Od roku 1990 sa stala štátnym symbolom, vrátiac sa na štátny znak, no najkontroverznejšie je jej umiestnenie v budove maďarského parlamentu, Národného zhromaždenia republiky. Čo vlastne tento symbol hľadá v parlamente, prečo nie je na Budínskom hrade? Mal by mystický duch svätého Štefana, prvého kráľa, pôsobiť na poslancov?

Potreba blízkosti symbolu maďarskej štátnosti je jednoducho silnejšia ako snaha o ukotvenie republiky. Koruna je totiž symbolom tisícročnej štátnosti Maďarov; symbolom niečoho, čo s realitou nemalo a nemá veľa spoločného. Symbolom svätoštefanstva, nech už tento pojem znamená čokoľvek. Mystika monarchie sa ozýva aj v úvode preambuly ústavy Maďarska. Táto časť je nazvaná šialeným, ale v podstate výstižným označením, a to „Národné vyznanie viery“. Je v nej odvolávka na to, ako sú Maďari hrdí na to, že tento štát založil „náš kráľ“ Štefan I. (997 – 1038, kráľom od roku 1000).

Štefan I. skutočne spoluzakladal (so svojim otcom Gejzom) niečo, čo by sme mohli nazvať štátom. Ani jeden z nich však tento termín nepoužil, pretože ho nepoznali, ako vlastne vtedy nikto. To, čo obaja (najmä Štefan) zakladali, bola monarchická vláda, latinsky regnum, ako opozitum rozdrobených maďarských kniežatstiev 10. storočia. Regnum malo byť centralizovaným útvarom, v ktorom najprv museli fyzicky odstrániť všetkých rivalov (vrátane rodinných príslušníkov; nechýbalo oslepenie, či rozštvrtenie), zaviesť „modernú“ správu a ustanoviť cirkevné inštitúcie. Bol to proces jedinečný, zaujímavý. Bolo to začatím niečoho, čo sa po mnohonásobných mutáciách v premenách stáročí zmenilo na štát, aký poznáme dnes. V tomto zmysle bol Štefan I. úspešný, jeho „štát“ však s tým súčasným nemal nič spoločné, dokonca ani názov. Štefanov oficiálny titul bol kráľ Uhrov (Ungrorum rex). Jeho polovičný slovanský pôvod a bavorská manželka dávajú tušiť, že nebol maďarským národným hrdinom, ale typickým stredoeurópskym kozmopolitom, ktorý nielenže nechránil maďarské hodnoty, ale donucovaním kresťanstva a vytvorením kráľovského zriadenia ich v podstate ničil. Ničil tieto „tradičné“ hodnoty rovnako ako každý, kto bol v podobnej situácii ako on, či už išlo o českého sv. Václava, poľského Boleslava Chrabrého alebo moravského Mojmíra I.

To, čo predvádza súčasná maďarská garnitúra vo vzťahu k svojim dejinám je len ďalšie dejstvo nechutného ohlupovania a romantizácie vlastných dejín. Nie je to vlastne nič nové pod slnkom a vzhľadom k maďarským národným tradíciám sa tomu netreba čudovať. Veď vodcovia „buržoáznej“ revolúcie 1848/1849 boli vlastne šľachtici. Podobne aj nositelia najdôležitejších zmien 19. storočia, vrátane predstaviteľov Rakúsko-uhorského vyrovnania, politikov, či predstaviteľov vlády. Maďari po roku 1848 zakrneli niekde medzi stavovstvom a demokraciou, medzi feudalizmom a kapitalizmom. Po roku 1918 sa zasekli medzi monarchiou a republikou.

Čo ale Česi? Ich šľachtictvo podniklo pobielohorskú eutanáziu, aby sa moderná česká spoločnosť 19. storočia formovala nie na šľachtických, ale meštianskych základoch. Keď sa začalo uvažovať o Československu, tak až na drobné výnimky ako o republike. Takto bolo aj Československo vytvorené. Republikánska forma sa nepriamo určila v Dočasnej ústave z 13. novembra 1918. Prvý československý prezident Masaryk síce sídlil na Hradčanoch, podobne ako český kráľ a rád sa nechal fotiť na koni ako rakúsky cisár, ale bol to predsa len prezident. Ako luterán a svetoobčan mu nebola po chuti monarchia katolíckych Habsburgovcov a rakušáctvo ako také. Po chuti mu bol skôr Ján Hus ako protikatolícky a protinemecký symbol (opäť, vytrhnuté od historickej reality). Husov výrok „Pravda vítězí“ sa dostal na štandardu prezidenta. Ak sa Masaryk niektorými prvkami podobal na monarchu, jeho nástupcovia už určite nie. Čo sa to teda v dnešnej Českej „eštestálerepublike“ deje?

V roku 2005 v súťaži „Největší Čech“ vcelku prekvapivo zvíťazil Karol IV. Tento monarcha, ktorý bol v podstate zároveň Čechom aj Nemcom a aj na českom tróne používal číslovku, aká prislúchala jeho vláde v Nemeckej ríši, a nie v Českom kráľovstve, sa nepochybne zaslúžil o rozvoj krajín Koruny českej. Jeho víťazstvo v ankete z roku 2005 však v istom zmysle bolo prekvapivé, keď za sebou nechal Masaryka i Václava Havla. Zabudli snáď Česi na svoje rovnostárske myslenie, na svoje meštianstvo? Zabudli na to, že šľachtic je vlastne vždy Čechom podozrivý?

Karel Schwarzenberg vlastne určitej časti českej spoločnosti podozrivý je. Tak ako Slováci vždy upodozrievali „pražských Slovákov“ z federálnych inštitúcií (Čalfa a spol.), že nemôžu byť úplne „dobrými Slovákmi“, Schwarzenberg je upodozrievaný podobne ako človek ktorý nemôže dobre hájiť národné záujmy, ak má pochybné názory o Benešových dekrétoch, alebo ak žil 41 rokov mimo Čiech. Je vskutku zvláštne, že tieto faktory sa omnoho viac zdôrazňujú, ako tie, ktoré sú v týchto prezidentských voľbách najdôležitejšie, a to je skutočnosť, že je to exponent súčasnej pravicovej vlády, jej „reforiem“, jej spôsobov vládnutia. Niektorí Česi sa namiesto toho akoby chytali do podobnej pasce pseudomonarchie ako Maďari, aby si mohli užívať surreálne dúška pocitu zo vznešenosti titulu prezidenta. Akoby zabúdali, že prezident je vlastne úradník, nie hodnosť.

Zdá sa, akoby tieto voľby boli nielen o osobách, ale aj o „zriadeniach“. Akoby sa českí občania nerozhodovali len medzi Karlom a Milošom, ale akoby sa rozhodovali medzi republikou a pseudomonarchiou. Pseudomonarchizmus je vlastne len reakciou na krízu doby, ktorá však nie je krízou republiky. Táto kríza pripomína situáciu po Veľkej francúzskej revolúcii a Bonapartovej vláde, keď „sa prišlo na to“, že ľudia si vlastne nevedia sami dobre vládnuť. Do Francúzska sa vrátila – nevídané! – kráľovská vláda a Bourbon Ľudovít XVIII. si nasadil kráľovskú korunu. Konzervativizmus víťazil na celej čiare, nielen vo Francúzsku, ale v celej Európe. Česi pravdepodobne prežívajú podobnú republikánsku „opicu“, keďže ich inštitúcie sú v podobne katastrofálnom stave, ako tie naše. (Alebo možno o niečo menej, len my sme bez historickej tradície „vlastnej“ monarchie, preto o kráľovi nesnívame.) V Menzelových nevoľníkoch sa skrýva nie pohŕdanie nad bývalými poddanými, ale skôr viera, že ušľachtilý pôvod vládcu je viac ako voľba ľudu. Načo je vlastne ľudu voľba, keď si nevie poriadne vybrať? Keď najlepším výsledkom bude zase raz knieža?

Pseudomonarchia však nie je dobrá odpoveď na tieto otázky. Česi nepotrebujú nového sv. Václava, ani Václava Filozofa (Havel II.). Česi potrebujú to isté, čo všetky štáty na svete: zodpovedné a transparentné štátne inštitúcie. Táto voľba im ich neprinesie, pretože prezident im ich priniesť nemôže. Opica bude pokračovať, nech už zvolia kohokoľvek.


Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

9

Tento článok zatiaľ hodnotilo 69 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 30.01.2013 (sa pobavil)

Diskusia k článku obsahuje 7 príspevkov


Video



Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist