Keď som bola v Amerike, chcela som vidieť americký kostol a navštíviť americké bohoslužby. V sobotu sme sa vrátili z výletu a v nedeľné ráno sme sa zobudili v mestečku Bishop.

Spali sme v moteli ako z amerického filmu. Keď som si nedala povedať a nástojila, že v nedeľné ráno treba ísť na bohoslužby, vyslal ma Theo spýtať sa na recepciu, kde je najbližší kostol. Pani recepčná sa nepýtala, o aký kostol by som mala záujem. Spomenula ich niekoľko a dodala: „Ten na konci ulice je fakt dobrý!“ Akoby som sa pýtala na taliansku reštauráciu.

Ten kostol na konci ulice bol presbyteriánsky a obrastený brečtanom. Chcela som zažiť americké bohoslužby, pretože som si predstavovala ľudí so zavretými očami, ako tlieskajú s rukami vysoko nad hlavou a kývajú sa pritom zo strany na stranu. Namiesto toho som zažila veľmi civilnú oslavu. Farár nemal oblečené rúcho, nestál v kazateľnici, ale s mikrofónom v ruke pred členmi kongregácie, ktorí sedeli na kancelárskych stoličkách. Hlavné body kázne a slová piesní sa premietali na plátno a prezentácia bola pripravená v power pointe.

Návštevníci bohoslužieb sa vzájomne poznali. Najprv sa predstavili, ktorí tu boli v túto nedeľu výnimočne. Nejaká pani povedala, že do tohto kostola chodila ako dieťa. Práve je aj s manželom na návšteve u príbuzných, a vrátila sa zaspomínať si. My sme sa nepredstavili, čo nikomu nevadilo. Hneď od začiatku som si všimla, ako intenzívne na priebehu bohoslužieb participujú členovia kongregácie. U nás je zvykom, že duchovný zabezpečuje celý program , kým veriaci nemusia robiť buď nič, alebo len veľmi málo. Alebo, ako by iste mohol niekto namietnuť, ich nechajú na pokoji, aby sa mohli zahĺbiť do priebehu slávenia. V presbyteriánskom kostole mal každý nejakú úlohu. Jedna pani odviedla deti do nedeľnej školy, druhá informovala o pripravovanom charitatívnom bazári, ďalší pán spúšťal spomínanú prezentáciu. V kostole bolo rušno, pretože každý mal čo robiť. Okrem toho farár očakával, že spoločenstvo veriacich sa aj spontánne zapojí do priebehu bohoslužieb. Z jeho kázne vyplynulo, že predchádzajúcu nedeľu dostali presbyteriáni v meste Bishop niekoľko domácich úloh. Jednou z nich bolo tráviť viac času s Ježišom. Chce nám niekto povedať, ako sa mu to podarilo? Pýta sa farár. Prihlási sa niekoľko ľudí a farár ich vyvoláva krstnými menami. John sa postaví, vezme si od niekoho, komu bola pridelená táto funkcia, mikrofón a zhrnie, ako si každý večer našiel čas na čítanie Biblie. Pokračujú ďalší členovia kongregácie, farár kladie ďalšie otázky, občas zhrnie, dostane sa vo svojej prezentácii k ďalšiemu slidu.

Záverom niekoľko ľudí ďakuje. Jeden si dal vyšetriť materské znamienko a ukázalo sa, že nemá melanóm. Druhá má kolegyňu, ktorú operovali a operácia dopadla dobre. Väčšina ľudí buď ďakuje za to, že nemá rakovinu, alebo spomína na niekoho, kto rakovinu má, ale posledné kolo liečby dopadlo dobre, respektíve na niekoho, kto tiež má rakovinu, liečba síce nezaberá, ale príbuzní všetkému čelia s veľkou silou. Bolo to veľmi dojemné. Iste spôsobené i vekovým priemerom presbyteriánskeho spoločenstva, iste i ekonomickými podmienkami v mestečku, kde sa okrem rakoviny skutočne nie je čoho báť. V amerických kostoloch sa vyberajú milodary tak, že z radu do radu koluje košíček, do ktorého každý vloží svoj príspevok. Niektorí ľudia sa okúňajú a snažia sa zakryť, koľko do košíčka vkladajú, iní to robia celkom otvorene. V pozadí pritom hrá hudba. Z tohto spôsobu vyberania donácií vyplýva ďalšia funkcia . Musí tu byť niekto, kto košíček podáva z radu do radu a na záver odnesie k oltáru, ktorý v tomto prípade celkom chýba, takže košíček plný dolárov sa položil na stôl pred pána farára. Pani, ktorá túto úlohu plní, chodí o palici a na hlave má tú čiapočku, akú nosia ľudia, ktorým vypadali vlasy po chemoterapii. Ledva chodí. Je to veľmi, veľmi dojemné.

Po skončení bohoslužieb sa v zadnej miestnosti podáva káva a koláče, iste doma pečené. Pozvú nás, my nejdeme a nikto nenástojí. V aute cestou späť hovorím, že presbyteriánske bohoslužby sa veľmi podobajú skupinovej psychoterapii. Aj presbyteriáni v meste Bishop sú skupina, ktorá chodí na bohoslužby uľaviť si, nájsť riešenie, stretnúť spolubojovníkov. To všetko sú mechanizmy účinku psychoterapie. Okrem toho sa farár správal ako dobrý terapeut. Dával priestor aj domáce úlohy, podčiarkol dôležité, riadil smer diskusie. Mestečko Bishop má menej ako štyritisíc obyvateľov. Pre niektorých z nich môžu byť bohoslužby jedinou príležitosťou zamyslieť sa, domáce úlohy od pána farára jedinou motiváciou niečo zmeniť.. Musela som dať za pravdu pani recepčnej, ktorá nás to presbyteriánskeho kostola poslala. Je to dobrý kostol.