(za kontextuálne citlivejšie argumenty do „teplej“ debaty na Slovensku)

So záujmom som si prečítala líniu článkov odvíjajúcu sa od Dúhového Pridu (Weisenbacher), cez problematické Q-centrum (Weisenbacher), k reakciám na vyhlásenie poslanca Kuffu (Weisenbacher, Fabry, Hardoš), až k zamrznutým LGBT právam na Slovensku (Hardoš). Táto téma ma zaujíma, ochotne som sa zapojila do prípravy jedného ročníka Filmového festivalu inakosti, a teda by som mala byť spokojná, že toľko hlasov sa tak razantne, a v niektorých prípadoch aj brilantne, zasadzuje za práva LGBT ľudí. Potom som sa ale pozastavila nad zopár argumentačnými momentmi na oboch stranách. Dúhový Pride aj pastoračné reči mi pripomínajú surreálne stretnutie dáždnika a šijacieho stroja na operačnom stole.

Krivošíkov článok Totalitné chúťky gay-hnutia apeluje na bohato rozšírené porekadlo nevedia, čo od dobroty. LGBT aktivisti podľa neho nemajú stratégiu a názory, ale „chúťky“. Článok sprevádza ilustračná fotografia sprievodu Pride, v ktorom aparáty tradične priťahujú účastníci v kabaretných kostýmoch. Tí majú v publiku Krivošíkovho článku evokovať úpadok polosveta a nie liberálne ovzdušie metropol, kde sa nástroje hnutia LGBT formulovali. Triezvy mešťan a zásadový vidiečan májú byť pobúrení bohémskym kultúrnym odkazom, ktorý sa v priebehu 20.storočia dokázateľne posunul z okraja do stredu a stal sa chrbtovou kosťou životného štýlu liberálneho veľkomestského obyvateľstva. Experimenty so sexualitou sú pre metropolitných liberálov súčasťou hĺbkového sebapoznávania, ale aj súčasťou kultúry konzumu (vrátane konzumu zážitkového). Tí, ktorí sú z ašpirácii na túto kultúru vylúčení, ju preto častokrát vnímajú v kontexte estrádnej, karnevalovej, bohémskej extravagancie.

Nech si teda robia, čo chcú, len nech sa na to nemusím pozerať, tvrdia tí „tolerantnejší“. K takémuto argumetu sa vzťahujú návrhy, že LGBT ľudia by mali vyjsť do ulíc, zviditeľniť sa, správať sa nenútene a tak atakovať odmietavú „toleranciu“ spoluobčanov. Akcie obsadenia verejných priestorov aktivistami sa zrodili v amerických veľkomestách, kam sa ľudia sťahujú, aby si mohli robiť, čo chcú a prípadne uspeli. „Teplí“ sem častokrát migrovali za slobodou tak, ako ďalší za ekonomickými šancami. Liberálna mikroklíma sa dá ťažko preniesť pár akciami podobného razenia do ulíc Bratislavy. Napriek tomu, mestá sa učia rýchlo, vsakujú novinky, otvárajú sa podnetom.

Bratislava nie je New York, no Slovensko tiež nie je americký Stredozápad. Darmo Krivošík pašuje do domácej debaty príklady pastorov, ktoré by mali apelovať na puritánsky odkaz. Cesty za slobodou sú súčasťou amerického príbehu. Argumenty vychádzajúce z tohto príbehu pôsobia v post-socialistickom kontexte Starého kontinentu trochu exoticky. Obrázok transvestitu v sprievode pod palmami a s podnadpisom Chceme toto u nás? má evokovať inváziu cudzieho. Podobný efekt však má aj výraz „letničný pastor“. Krivošíkova argumentačná línia prenasledovania kresťanov LGBT aktivistami graduje príkladom, keď veriacemu manželskému páru drobných podnikateľov bolo siahnuté na súkromný majetok. Otcovia pútnici by sa otočili v hrobe, no čo si má pomyslieť slovenský nedeľný či vianočný kresťan, na ktorého sa Krivošík obracia? Prísny dôraz na súkromné vlastníctvo a nedotknuteľnú individualitu ním či ňou až tak nelomcuje.

Samozrejme, veľká väčšina argumentov, ktoré v spomínanej diskusii odzneli na podporu LGBT ľudí má moje sympatie. Navrhujem však, oduniverzalizovať ich a ťahať vlákna, z ktorých sú upradené vzorce ľudskoprávneho boja, akým je aj Pride. Aké stratégie a argumenty zvoliť v slovenskom prostredí? Nesenzitívne požičiavanie si nástrojov LGBT agendy predpokladá, že naša spoločnosť je na trati vývoja kdesi vzadu za „vyspelými“ krajinami a že táto trať je pre všetky štáty rovnaká a jej úseky sú nevyhnutné. Teda, že sa dá obzrieť do minulosti a aplikovať nástroje použité už raz v boji za emancipáciu LGBT ľudí bez ohľadu na domáce prostredie.

Keď tieto nástroje nefungujú s okamžitou platnosťou, strácame trpezlivosť, žiadame urýchlenie procesu a lokálny kontext viníme zo zatuchnutých národných a kultúrnych špecifík, ktoré stoja v ceste pokroku. Určite nechceme, aby bol LGBT aktivizmus, zastrešený medzinárodnými dohodami a EÚ legislatívou, pociťovaný ako kolektivizácia s požehnaním Moskvy. Načim preto pristúpiť k opačnej názorovej strane nie ako k tmárom zo stredoveku, ale účelovým stratégom. K publiku našej argumentácie zase nie ako k zadubenému stádu, ale občianskemu kolektívu, do ktorého sami patríme.