JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

CETA – Pyrrhovo víťazstvo

Európska komisia nakoniec pretlačila dohodu CETA napriek veľkým výhradám viacerých vlád a napriek silným sociálnym protestom. O sile ...

[Joachim Becker]

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Odporovať Číne je strategický záujem Slovenska

Čína nie je a ani tak skoro (ak vôbec) nebude najväčšia ekonomika sveta, Európska Únia je. Kto to nevie nerozumie ekonómii ani politike. ...

[Peter Weisenbacher]

Buďme realisti, pripravme sa na najhoršie

Kríza žánru | Editorial | Eduard Chmelár | 21.12.2009

_ma_small

Takto by sa dali zhrnúť dôsledky globálneho summitu v Kodani, ktorý priniesol ešte mizernejšie výsledky, ako očakávali tí najväčší pesimisti. Aj uznávaní odborníci reagovali nezvyčajne podráždene, pretože záverečný dokument obsahuje oveľa menej než si predstavovali v tých najhorších snoch.

     Nejde len o to, že dohoda nie je právne záväzná, ale chýbajú v nej konkrétne ciele pre znižovanie emisií oxidu uhličitého. Výsledný text nie je ani záväzný, ani kvalitný, ani spravodlivý. Nehovoriac o tom, že o globálnu dohodu v skutočnosti nejde, lebo ju odmietol celý rad rozvojových štátov na čele s latinskoamerickými krajinami a hanebným spôsobom boli pritom pošliapané princípy Organizácie spojených národov. O tejto zmluve sa totiž rokovalo v rozpore s pravidlami OSN, za zatvorenými dverami. Hlasy slabých a chudobných vôbec neboli vypočuté. Je otázne, či po tomto víkende existuje ešte nejaké svetové spoločenstvo. Nečudo, že emócie na summite gradovali. Sudánsky premiér prirovnal dôsledky prijatého dokumentu pre Afriku k holocaustu. Venezuelská delegátka nazvala priebeh rokovania pučom proti OSN, rozrezala si dlaň a ukazujúc ju plénu sa pýtala, dokedy ešte musia chudobní krvácať, aby si ich mocní všimli. Výkonný riaditeľ Greenpeace označil na záver Kodaň za miesto globálneho zločinu, z ktorého vinníci húfne utekajú na letisko. Len delegát Tuvalu, malého ostrovného štátu v juhozápadnej časti Tichého oceánu,  zdvorilo a smutne vysvetľoval, prečo jeho ľud nemôže tento dokument prijať. Fakticky totiž odsúdil túto krajinu na zánik.

 Čo teda znamená výsledok klimatického summitu z Kodane? Predovšetkým ďalší dôkaz, že osud tejto planéty sme vložili do rúk ľudí, ktorých záujmy nie sú kompatibilné s pochopením hĺbky tohto problému. Je to niečo podobné, akoby sme zrušenie otroctva prenechali rímskemu senátu, akoby o osvieteneckej koncepcii prirodzených ľudských práv rozhodoval v 18. storočí cirkevný koncil, akoby základy mierového spolužitia národov formuloval Pentagon. Chyba nie je ani tak v ľuďoch, ako v samotnom systéme, ktorí núti jeho predstaviteľov v prvom rade nedopustiť jeho ohrozenie. Preto sa najväčšej publicite tešia návrhy, ktoré neútočia na inštitucionálne základy tohto systému. Ani zelené politické hnutie sa nevie rovnocenne orientovať na tomto bojisku, lebo mnohí jeho predstavitelia ešte neprišli na to, že budú musieť popierať sám systém, nielen jeho chyby. A že globálny kapitalizmus z logiky svojho vývoja sprevádzaný nekonečným rastom výroby a konzumu je pre budúcnosť planéty tým nebezpečnejší, čím lepšie funguje.

 Po roku 1989 hlavné prúdy politického a ekonomického myslenia razili tézu, že doba utópií sa skončila. V skutočnosti práve vrcholila najväčšia globálna utópia, že kapitalizmus založený na koristníckom vzťahu k prírode a spoločnosti môže trvať donekonečna. V zajatí systémov vybudovaných na tejto utópii politickí lídri nie sú schopní ani riešiť, ani pochopiť vážnosť situácie v celom rozsahu. Ani ten najambicióznejší výsledok z Kodane nás totiž nemôže zachrániť pred obrovskými problémami, ktoré ľudstvo čakajú. Mohol však demonštrovať politickú vôľu takéto problémy riešiť. Týmto testom svetové spoločenstvo neprešlo. Tvárou v tvár dramatickým zmenám, na ktoré sa treba pripraviť, sa takéto politické reprezentácie stávajú v podstate zbytočnými a s nevyhnutnou dávkou cynizmu môžeme poznamenať, že spravovanie cez Svetovú banku by nás vyšlo aspoň lacnejšie.

 To, čo vám politici nepovedia (a dokonca ani tí zodpovední) je, že katastrofe už nemôžme zabrániť, môžeme ju len zmierniť. Rovnako ako James Lovelock som presvedčený, že prah nezvratných zmien sme už prekročili a že sa treba pripraviť na najhoršie. Ako vyplynulo z rokovaní v Kodani, nepripustiť oteplenie o viac ako dva stupne je pre zachovanie globálnej civilizácie minimálnou požiadavkou vedcov, a teda maximálnym cieľom politikov. Lídri na summite tento cieľ prezentovali väčšinou ako optimálny plán na záchranu. S pomocou lojálnych médií predali tento výsledok tak, akoby nás prijatie tohto záväzku ušetrilo od akýchkoľvek problémov. Je to obrovský omyl. Britský denník Guardian zosumarizoval vedecké scenáre budúcnosti odvodené od rôznych variantov zvýšenia priemernej teploty zemského povrchu. Oteplenie o dva stupne podľa týchto údajov znamená, že desiatky miliónov ľudí prídu o priamy prístup k pitnej vode, počet ľudí trpiacich hladom sa zvýši o pol miliardy, pobrežné záplavy zasiahnu milióny ľudí a tisíce ich budú každoročne umierať v dôsledku vlny horúčav a ďalší zahynú v dôsledku rozšírenia malárie a iných tropických chorôb. Zmizne Veľký korálový útes, niektoré tichomorské ostrovné štáty pohltí oceán, vyhynú tisíce morských živočíchov, v dôsledku rozširovania púští začne prudko klesať poľnohospodárska produkcia. Toto je to najlepšie, čo nás môže čakať a tento optimistický variant je čoraz menej pravdepodobný.

  Akokoľvek vysoko zdvíhané varovné prsty však doteraz narážajú na bariéru nepochopenia a zľahčovania. Neviem, kde sa berie tá rozšírená predstava, že ľudia sú väčšinou zbytočne pesimistickí. Opak je pravdou. Ľudia majú sklon k naivnému optimizmu, ktorý sa ponáša na drogové opojenie, inštinktívne sa vyhýbajú akýmkoľvek zlým správam, nepripúšťajú si ich k srdcu a reálne prognózy tradične označujú ako katastrofické scenáre. No od dobre informovaných ľudí môžete ťažko čakať, aby boli nadšení z faktov o vyčerpávaní prírodných zdrojov alebo prudkom raste zbrojenia vo svete. Pesimizmom nemožno nazvať reálne zhodnotenie rizík a vytrvalé upozorňovanie na nepríjemné fakty, pred ktorými sa nedá ujsť. V opačnom prípade to zvyčajne dopadne tak, že akýkoľvek zvrat, na ktorý prezieraví ľudia upozorňovali roky vopred, naivných optimistov prekvapí, šokuje a frustruje – či už sa to týka vývoja na Blízkom východe, finančnej krízy alebo topenia ľadovcov. Reakcie vinníkov pritom možno rozdeliť do troch fáz: najprv problém spochybňujú, potom zľahčujú a napokon z neho vinia niekoho úplne iného.

 Druhou príčinou podceňovania globálnych hrozieb je samotná štruktúra toku informácií. Keďže nežijeme v spolupracujúcom, ale v konkurenčnom svete, väčšina ľudí sa dostane iba k argumentom jednotlivých záujmových skupín. A tak všetci bojujú za svoje čiastkové záujmy a tvrdia, že im ide o celé ľudstvo, ako to napokon často zaznievalo aj v Kodani – nikto sa nechcel prezentovať ako otvorene antiekologický. Naopak, každý volal po reálnych dohodách. Reálne dohody však v tomto prípade znamenajú nereálne riešenia. Alebo inak povedané, čím reálnejší návrh príjmu svetoví lídri, tým menej reálny bude jeho dopad na klimatické zmeny.

 Celkom osobitná bola úloha prezidenta Spojených štátov Baracka Obamu. Mohla to byť politická bitka jeho života, hviezdna hodina americkej schopnosti viesť našu planétu. Mohol sa postaviť čelom k najväčšej výzve svojej kariéry a konečne urobiť to, čo nie je výhodné pre jeho osobu, ale čo je správne pre celé ľudstvo. Bolo to však fiasko všetkých hodnôt, ktoré tento muž ešte pred pár mesiacmi stelesňoval. Vlastným slovám, že ide o „bezprecedentný prielom“, nemohol veriť ani on sám. Dopady takéhoto vládnutia Baracka Obamu na ovzdušie medzinárodnej dôvery tak v konečnom dôsledku môžu byť tragickejšie ako skúsenosti s Georgom Bushom. Zmariť také obrovské množstvo dobrej vôle a nádejí je totiž pre budúcnosť horšie ako vzdorovať agresívnej politike neokonzervatívneho šialenca.

 Na druhej strane si treba uvedomiť reálne postavenie amerického prezidenta v štruktúre moci. Ak ste pozorne počúvali prejav Baracka Obamu v Kodani, nemohli ste si nevšimnúť, že najmä v prvej polovici sa neprihováral ani tak svetovému spoločenstvu ako občanom USA. Znelo to neprirodzene, ba až odpudzujúco, no pre tohto muža to bolo zrejme nevyhnutné. V rozpore s doteraz rozšírenými floskulami si treba uvedomiť, že príchodom Obamu do Bieleho domu sa Spojené štáty nezmenili. Sú stále tou istou arogantnou veľmocou ovládanou zložitými a rozporuplnými záujmami. Obama mohol v Kodani sľúbiť čokoľvek a nemalo by to veľkú hodnotu, pretože všetko podlieha schváleniu Kongresu USA. A nezabúdajme, že Američania sú voči návrhom medzinárodného spoločenstva tradične obzvlášť paranoidní, príkladov z dejín je viac než dosť. Spomeňme si na november 1919, keď Senát odmietol prezidentovi Wilsonovi ratifikovať vstup USA do Spoločnosti národov, či na máj 1949, keď americkí senátori odmietli prezidentovi Trumanovi pôvodné znenie zakladajúcej zmluvy o NATO, ktorá obsahovala záväzok automatického vypovedania vojny v prípade napadnutia spojenca. Navyše, iba 45 percent Američanov považuje klimatické zmeny za vážnu hrozbu, kým v Európe je to drvivá väčšina obyvateľstva. Kongres USA doteraz neratifikoval ani len Kjótsky protokol – jedinú právne záväznú dohodu o boji s následkami globálneho otepľovania.

 Obama sa síce cíti byť svetoobčanom, ako sa k tomu priznal v slávnom prejave minulý rok v Berlíne, no ako prezident Spojených štátov sa tak nemôže správať. Jeho ústretovosť voči svetu je doma skôr napádaná. Niektorí analytici u nás radi opakujú klišé o európskom antiamerikanizme, mlčia však o americkom antieuropeizme – a že existuje, je očividné. Spomeňme si, že keď Barack Obama vzdal hold európskym spojencom, doma ho kritizovali za ponižovanie domoviny a keď senátor a prezidentský kandidát John Kerry vystúpil s prejavom, v ktorom povedal pár slov po francúzsky, obvinili ho z nedostatku vlastenectva.

 Americký prezident je teda v zajatí korporatívnych záujmov, lobistických skupín a generality. Dnes už nedokáže ani len zvládať sklamanie ľudí. A nie je to ani v jeho silách, kým v Spojených štátoch bude fungovať pochybný systém financovania politických subjektov, ktorý už dávno zmenil demokraciu na plutokraciu. Mnohí senátori, ktorí popierajú klimatické zmeny, „čírou náhodou“ dostávajú milióny dolárov od ropných a plynárenských koncernov. Ako trefne poznamenal George Monbiot, keby sa to stalo v Afrike, volali by sme to pravým menom – korupcia, ale keďže sa to deje v Spojných štátoch, hovoríme tomu politický systém.

 Nie, od prezidenta Spojených štátov pri takýchto dôležitých rokovaniach nemožno čakať veľa. Ale od nositeľa Nobelovej ceny za mier by sme mali predsa len čakať viac. Boli však ostatní lídri iní? Podstatu sporu najlepšie vystihujú ťahanice okolo sumy, ktorú mali vyspelé štáty poskytnúť rozvojovým ako kompenzáciu za ich ochotu znižovať emisie. Široko medializovaný bol Obamov návrh poskytnúť týmto krajinám pomoc vo výške 100 miliárd dolárov do roku 2020. Realita už tak veľkolepo nevyzerá – a to obchádzame fakt, že rozvojové štáty pôvodne žiadali 400 miliárd a bohaté ponúkali len 10. V prvom rade sme si už vysvetlili, že Obama môže sľúbiť hocičo, ale o splnení jeho sľubov rozhodujú americkí zákonodarcovia. Po druhé treba neustále pripomínať, že tieto peniaze neposkytnú Spojené štáty samé, ale bohaté štáty ako celok. V prvých troch rokoch by malo ísť o sumu 30 miliárd dolárov. Najväčšiu čiastku z tohto balíka sľúbilo Japonsko – 11 miliárd dolárov. Európska únia venuje 10 miliárd dolárov. A Spojené štáty, ktoré tento plán tak veľkomyseľne ohlasovali, dodajú len 3,6 miliardy. Pri tom všetkom je to aj tak podvod. Aj keby financie naozaj prišli (čo, nezabúdajme, vzhľadom na právnu nezáväznosť zmluvy vôbec nie je garantované), väčšina tejto sumy sa odpíše z peňazí v rámci rozvojovej pomoci, takže chudobné štáty ich reálne prakticky neuvidia. Je to desivý obraz, najmä ak si uvedomíme, že v ten istý deň, keď bohaté krajiny rozpačito sľúbili 100 miliárd dolárov ako investíciu do záchrany našej planéty, americký Senát schválil vojenský rozpočet Spojených štátov na budúci rok vo výške 636,3 miliardy dolárov. Keď túto rekordnú sumu, ktorú nevynaložili USA ani za vlády Georga Busha, rozmeníme na drobné, zistíme, že len na vojny v Afganistane a Iraku ide na budúci rok viac ako na boj s klimatickými zmenami v nasledujúcich desiatich rokoch – 128,3 miliardy dolárov. To je tá najvýrečnejšia správa o zvrhlých prioritách našej civilizácie.

 Rozvojové krajiny boli jednoducho brutálnym spôsobom oklamané a ponížené. Mentalitu západných lídrov ilustruje počiatočné stanovisko USA, ktoré tlmočil hlavný americký vyjednávač Jonathan Pershing: pôvodne ponúkol, že Spojené štáty zaplatia v prvých troch rokoch len 1,5 miliardy dolárov a arogantne dodal, že „americká veľkomyseľnosť siaha iba sem“. Je to bezočivý a pre väčšinu sveta mimoriadne urážlivý prístup. Zdá sa, že títo ľudia vôbec nechápu podstatu. Tieto peniaze nie sú predsa súčasťou charity, ale investíciou do riešenia problému, ktorí máme všetci, my, obyvatelia planéty Zem. Ako sa pokúšal vysvetliť v asi najlepšom prejave summitu otvorene frustrovaný brazílsky prezident Lula da Silva: tieto financie nie sú láskavosťou, ale splátkou za emisie, ktoré dve storočia vypúšťali do ovzdušia vyspelé krajiny. Tie krajiny, ktoré prešli priemyselnou revolúciou ako prvé a spôsobili väčšinu súčasných vážnych problémov.

 Je preto trápne, ako sa bohaté štáty usilujú obviniť zo zodpovednosti za neprijatie významnejšej dohody rozvojové krajiny. V tomto cynizme sa utopila elementárna empatia a pochopenie problému, že tam, kde bohatý trpí, chudobný umiera. Osobitným prípadom je Čína, ktorá nám dráždi svedomie a nastavuje zrkadlo nášho doterajšieho vývoja. Áno, celkový objem emisií oxidu uhličitého najľudnatejšej krajiny sveta je desivý, rovnako desivý ako obrovský mrak smogu, ktorý zahaľuje takmer celú Čínu a Indiu. No ak to prerátame na jednotlivých obyvateľov, dostaneme celkom iný obraz. Jeden Číňan vyprodukuje ročne 5,5 tony emisií oxidu uhličitého, kým občan Európskej únie dvojnásobok, o Američanoch ani nehovoriac. Spotrebná úroveň jednotlivcov v Číne ďaleko zaostáva za spotrebou akéhokoľvek Európana. Nemáme žiadnu morálnu legitimitu žiadať od nich rovnaké obete ako od bohatých štátov. Žneme ovocie vlastnej modernity. Číňania nechcú nič iné, než mnohé východné štáty – ekonomicky nás dobehnúť. Používajú na to tie isté postupy, tie isté pravidlá, tú istú hlúpu neoliberálnu propagandu. Napodobňujú nás a my sme zdesení. Tlačíme sa na vlastnom ostrovčeku prosperity a zo všetkých kútov sveta k nám dolieha ozvena vlastnej ideológie, ktorú sme šírili po celej planéte. Spotení od strachu kričíme dosť, zastavte to, neprežijeme to, ale nie sme schopní začať od seba. Ritualizujeme šarvátky ľavice a pravice, sporíme sa v mantineloch socializmu a kapitalizmu a keďže ich vnímame ako antagonizmy, nie sme schopní pochopiť, že sú prejavom tej istej civilizačnej infraštruktúry vybudovanej na lacných energiách a vízii neobmedzeného rastu.

 A tak sa hádame o kvóty, percentá a podiely, ale nemáme odvahu vysvetliť ľuďom, že v konečnom dôsledku to aj tak k ničomu nepovedie, ak radikálne nezmeníme civilizačnú paradigmu ľudstva. Lenže ktorý politik toto povie svojim voličom? Český filozof a religionista Otakar Funda poukázal na začarovaný kruh našich možností: demokratické mechanizmy nie sú schopné štrukturálne čeliť celoplanetárnej kríze, no každé nedemokratické riešenie by prinieslo ešte viac konfliktov, biedy, utrpenia a vlastne by len urýchlilo zánik. Dokonca sa domnieva, že globálna planetárna civilizácia speje k svojmu neodvratnému koncu. Iste, z evolučného hľadiska sa tomu nevyhneme. Ale som presvedčený, že je našou bytostnou povinnosťou tento zánik v maximálne možnej miere oddialiť. Na to nám nestačia politické rozhodnutia hľadajúce konsenzus - akoby sa odvrátenie ekologickej katastrofy dalo vyjednať medzinárodným kompromisom. Na to nevyhnutne potrebujeme globálne akceptovanú etiku prežitia.

 Tento základ akéhokoľvek civilizačného pohybu sme zanedbali. Je zvláštne, že v časoch globálnej ekologickej krízy sa environmentálna etika vyučuje len ako výberový predmet špecializovaných odborov, nie ako povinný základ pre všetky typy škôl. Je šokujúce, že v časoch reálneho ohrozenia našich environmentálnych potrieb nie je právo na zdravé životné prostredie dosiaľ právne záväzné, a teda garantované v nijakom medzinárodnoprávnom dokumente (za určitý krok vpred v tomto smere možno považovať trochu vágny čl. 37 Charty základných práv EÚ, ktorá ako súčasť Lisabonskej zmluvy vstúpila do platnosti 1. decembra tohto roku). Je hanebné, že nie sme ochotní ani len priznať rozhodujúci podiel západnej civilizácie na súčasnom stave. A navyše nič nenasvedčuje tomu, že svoje sľuby o obmedzovaní fosílnych palív myslíme vážne – neustále hľadáme ďalšie a jasáme pri každom ďalšom objavenom ložisku ropy či zemného plynu. To všetko svedčí o tom, že vážnosť alebo bezprostrednosť blížiacej sa katastrofy si stále neuvedomujeme, že skutočne vnútorný pocit strachu nás ešte neovládol. Len si otvorte ktorékoľvek noviny a presvedčíte sa, že našim cieľom je naďalej rast. A špeciálne sa zamerajte na slovenské médiá, ako málo sa venovali spravodajstvu z najdôležitejšej globálnej udalosti posledných dvoch týždňov, summitu v Kodani (až sa to v niektorých prípadoch ponášalo na bojkot).

 Jedno je isté – na politikov sa spoliehať nemôžeme. Možno najčistejšie riešenie predložil bolívijský prezident Evo Morales, keď navrhol, aby o budúcnosti Zeme rozhodovali ľudia v celosvetovom referende. Znie to na prvý pohľad utopicky, ale ak vie zorganizovať demokratické voľby chudobná miliardová India, ak občania Európskej únie získali od 1. decembra tohto roka petičné právo, potom sa nesmieme báť uvažovať o možnosti, že aj v globálnych záležitostiach raz prehovorí vôľa ľudu. Aj tak sa však nevyhneme pôvodnej otázke, a tou je vybudovanie planetárnej civilizácie postavenej na úplne novej etike prežitia.

 Ak sa chceme pokúsiť riešiť existenciálne otázky, pred ktorými dnes ľudstvo stojí, musíme sa naučiť oslovovať v človeku hlbšie sféry, než to dokáže súčasná politika. Súčasná kríza sa až trápne zužuje len na tú ekonomickú, v skutočnosti má oveľa hlbšie korene a symptómy procesov, ktoré sa v ľudských dejinách doteraz prejavovali vznikom veľkých náboženských systémov. Tieto kľúčové civilizačné zlomy sa objavovali vždy vtedy, keď ľudia neboli schopní vyrovnať sa s problémami podľa dovtedy platných kultúrnych vzorcov. Dnes potrebujeme náročnejšie odpovede opreté o vedecké poznatky, ale podstata zostáva rovnaká – potreba individualizácie vnútornej zmeny, uvedomenia si dôsledkov našich činov, ktoré nezostanú bez odozvy, zbavenie sa vnútorných závislostí a motivácií, z ktorých pochádza súčasná moc.

 Globálna etika prežitia si vyžaduje nielen prijatie globálnej spoločenskej zmluvy, ale aj zmluvného životného štýlu založeného na hospodárstve potrieb, nie ekonomike rastu. Spravodlivosť v takomto poňatí nie je špekulatívnym konceptom rovnostárstva, ale pochopením, že Zem má svoje obmedzenia. Nemá nekonečné zdroje, takže ani naše túžby nemôžu byť nekonečné. Zem je viac ako náš domov, je to súčasť nášho ega, je to priestor plný zážitkov, ktorým ešte stále nerozumieme. Náš zápas za mravný, spravodlivý a udržateľný svet teda môže byť konštruktívny iba v prípade, ak je zápasom za všetky bytosti a všetky hodnoty. Zápasom, ktorý nehľadá ospravedlnenia našich činov, ale východiská našich problémov.

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

9

Tento článok zatiaľ hodnotilo 85 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 03.01.2010 (i)

Diskusia k článku obsahuje 51 príspevkov


Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist