Od dnes môžeme asistovať vďaka masmédiám na ďalšej zo šou veľkopodnikateľského a politického mága, Silvia Berlusconiho. Za kulisy si tentoraz zvolil zemetrasením zničené mesto L’Aquila a komparz mu budú viac či menej ochotne robiť predstavitelia ôsmych najväčších machrov sveta. Silvio ešte stále nestrávil pikantný škandál, ktorý vyvolali paparazzovské fotky, verejné vyhlásenia eskortných pracovníčok a jeho bývalej manželky, či najnovšie súdne vyšetrovania a tak budeme na jeho verejné pôsobenie o čosi zvedavší ako inokedy.

Keď v roku 1994 Berlusconi vyhral talianske voľby krátko potom, ako „zostúpil na ihrisko“, jeho nástup na premiérske kreslo vyvolal pochybnosti na medzinárodnej scéne. Išlo predsa o podnikateľa viackrát prešetrovaného z korupcie či z priveľkej blízkosti ku kľúčovým osobnostiam talianskej mafie. Vstúpiť do politiky bol výborný ťah ako vykľučkovať pred talianskou justíciou a zároveň upevniť hradby svojho osobného impéria.

Prvá Berlusconiho vláda síce nevydržala dlhšie ako osem mesiacov, no Berlusconi sa odvtedy stal najvýraznejšou postavou talianskej politiky a to aj napriek tomu, že druhý nástup na premiérske kreslo si musel počkať až do roku 2001. Aj počas jeho piatich rokov v opozícii sa mu v rukách vďaka peniazom sústreďovala nezanedbateľná moc a tá je aj jedným z pilierov jeho osobnej charizmy. Na prvý dojem Berlusconi pôsobí skôr ako samoľúby majiteľ striptízového podniku, ktorému by ste sa neodvážili nechať na postráženie ani bicykel, nieto ešte mu dať štátnu moc priamo do lona, no cieľavedome tvorený imidž úspešného hospodára brániaceho konzervatívne hodnoty mu prináša hlasy z talianského elektorátu všetkých tých, ktorí veria, že s bohatnúcim Berlusconim bohatne aj Taliansko a teda zbohatnú aj oni.

Keď sa Berlusconi stal druhýkrát premiérom svoju činnosť nezameral iba na domácu scénu, kde sa v parlamente jeho stranícki podriadení usilovali vyvíjať legislatívnu činnosť zákonmi „ad personam“ v prospech svojho politického sultána a chápadiel jeho podnikateľskej chobotnice. Berlusconi sa zo dňa na deň stal „svetovým politikom,“ ktorý nadbiehal nielen dávnejšie obdivovanému a zle imitovanému Aznarovi, ale aj Blairovi, Putinovi, či Bushovi ml. a tak sa pred časťou talianskej verejnosti snažil získať povesť štátnika, ktorý vrátil Taliansku rolu dôležitého hráča na svetovej scéne. Pamätným je Berlusconiho prejav (tentoraz v štýle Don Felatio) v americkom kongrese v marci 2006, keď zívajúci vtedy ešte senátor Obama odmietol tlieskať v záverečnom aplauze. V tom čase bol Berlusconi už povestný svojimi hlúpymi žartíkmi na medzinárodných fórach, ako napríklad parohovanie španielskeho ministra zahraničných vecí, či hádka v európskom parlamente s nemeckým socialistom Schultzom. To však nie každému prekáža, veď v Berlusconiho prípade ide predsa o skvelého šoumana a šou, ako vieme, sa už dávno nemôže zastaviť.

V posledných dňoch sa v talianskych a vo svetových médiách diskutuje, či najnovší Berlusconiho škandál s luxusnými prostitútkami zruinuje jeho politickú kariéru. Ak by sa to stalo, bolo by to pre mňa nemalým prekvapením. Ak dodnes nesfúklo z politiky bohatnúceho klauna Berlusconiho jeho doterajšie škandalózne politické pôsobenie, jeho dlhoročná cieľavedomá prostitutizácia talianskeho verejného života a jeho curriculum bohaté na stupídne výroky primitívneho populistu, ktoré mu tolerovala nielen talianska verejnosť, ale aj svetoví politici, prečo by mu mala ublížiť Topolánkova minierekcia, vôňa parfumov eskortných dám a tá údajná trocha kokaínového prachu?

Autor je spisovateľ