Druhého ročníka manifestácie za politické práva a spoločenskú akceptáciu sexuálnych menšín na Slovensku sa zúčastnilo menej buzerantov. Tí sa mohli na účastníkov pochodu pozerať iba spoza oplotenia.

Po minuloročnej ukážke nezáujmu, priam ľahostajnosti vtedajších politických elít o svojich homosexuálnych a transgender občanov, ktorá sa skončila takmer fiaskom, keď bezpečnostné zložky podcenili situáciu a na podporovateľov Dúhového pridu zaútočili buzeranti s dlažobnými kockami, dymovnicami a kameňmi, sa konečne niečo zmenilo. Je však otázne, či sympatie a prítomnosť niektorých verejných činiteľov, dokonca z vlády, majú niečo spoločné so snahou seriózne riešiť túto problematiku alebo ide len o trošku priskoré naháňanie voličských hlasov.

Aj keď sa do vládneho programu nedostali registrované partnerstvá, hoci to bol jeden z nosných sľubov Slobody a Solidarity, sa Richard Sulík a ďalší členovia strany zmobilizovali a opätovne prejavili záujem o gejov a lesby. Prepad preferencií na hranicu zvoliteľnosti s tým ale určite nemá nič spoločné. Teraz to už bude naozajstné a úprimné. Hlavne keď títo takzvaní liberáli aktuálne tému partnerstiev posunuli do úzadia a chytajú sa slamky s marihuanou na medicínske účely. To si však na prajde nechali pre seba.

Len nedávny návrh na zriadenie výboru pre neheterosexuálov padol a slová vicepremiéra pre ľudské práva a národnostné menšiny Rudolfa Chmela potvrdzujú, že celá táto agenda sa asi ani ďalej neposunie, lebo konzervatívnejšie krídlo vládneho kabinetu nepovažuje takéto témy za relevantné: „Môžem to riešiť len tak, že o tom budem hovoriť a tlačiť to pred sebou.“ Ťažko povedať, či tým odkazuje na údel Sizyfa alebo valihnoja.

Popri národne a kresťansky dezorientovaných buzerantoch tu občanov inej sexuálnej preferencie buzeruje ešte i štát. No posun od kráľa Slovákov Svätopluka k jalovým rečiam za jeden rok je určite výrazný krok vpred.

foto: Karol Achberger