Riešenie politickej krízy v Európskej únii, ktorej bezprostredným prejavom sú otrasy eurozóny, vyžaduje odpovede na niekoľko veľmi zložitých otázok.

Odpoveď na tú prvú – či potrebujeme viac, alebo menej integrácie – sa už črtá. Nástroje fiškálnej koordinácie, oba eurovaly, aktivity ECB na sekundárnych trhoch, nemecko-francúzske iniciatívy ekonomickej vlády eurozóny, črtajúca sa idea eurobondov... sú signály, že európski lídri stavili na posilnenie integrácie. To, samozrejme, neznamená, že budú všetky tieto rozhodnutia realizované. Môžu naraziť na absolútne nesúvisiace národné politické potýčky, oportunistický populizmus či krátkodobé „národné“ záujmy. V histórii európskej integrácie by to nebolo prvýkrát. A práve preto to tiež neznamená, že tieto kroky urobia všetky súčasné členské krajiny (či všetky rovnakou rýchlosťou). Skôr naopak. Je vysoko pravdepodobné, že súčasná Európska únia sa definitívne rozdelí na integrovanejšie jadro a voľnejšie prepojenú perifériu.

Je teda najvyšší čas začať si klásť druhú otázku: ako má integrovanejšia únia vyzerať? Do akej miery bude demokratická, aký priestor vytvorí pre progresívnu politiku?

O Lisabonskej zmluve sa hovorilo, že výrazne posilní pozíciu Európskeho parlamentu, ako jedinej inštitúcie EÚ priamo volenej občanmi. Spolu s rozšírením pôsobenia EÚ do nových oblastí a obmedzením požiadavky jednomyseľnosti pri rozhodovaní v Rade to malo pomôcť posilniť „komunitárny“ charakter EÚ. Inak povedané, spoločná európska politika, spoločné rozhodnutia, mali byť menej sumou toho, na čom sa dokázali dohodnúť vlády presadzujúce rozličné „štátne záujmy“, a viac snahou o hľadanie spoločného európskeho záujmu. Lenže zmluva sa ukázala ako absolútne nedostatočný kompromis.

Výsledkom je, že „komunitárne inštitúcie“ – Európska komisia a parlament – sú v súčasnom rozhodovaní o budúcnosti integrácie štatistami. Zásadné rozhodnutia sa dejú v technokratickom prostredí Európskej centrálnej banky, za zavretými dverami medzivládnych rokovaní, či dokonca úplne mimo rámca EÚ.

V integrovanejšej únii, do ktorej smerujeme, nebudú o zásadných otázkach rozhodovať zvolení - a teda kontrolovateľní a potrestateľní – zástupcovia občanov, ale rozpočtové pravidlá vytesané raz a navždy do ústav, kontrolované bezmennými expertmi. Takáto únia nebude mať dostatočné prostriedky na to, aby podporila zaostávajúcejšie regióny, periférne členské krajiny, bude ich však môcť potrestať či úplne vylúčiť. Priestor na progresívnu environmentálnu či sociálnu politiku? Zabudnite. Demokratické rozhodovanie? Môžete si vybrať z jedného správneho riešenia.

Hradby „suverénneho štátu“ však ponúkajú iba klamlivé bezpečie. Naopak, potrebujeme silnejšiu Európu – v ktorej o spoločnom záujme transparentne rozhodujú demokraticky zvolení zástupcovia občanov, a ktorá má na jeho realizáciu dosť zdrojov. Riešením nie je odpolitizovanie integrácie stále prísnejšími limitmi a pravidlami. Ale jej otvorenie zmysluplným politickým alternatívam.

Text vyšiel aj v denníku Pravda