Ani Barack Obama zo seba nestriasol nános amerických neokonzervatívcov. Aj on je presvedčený o americkej demokracii ako o najlepšom recepte pre všetky národy vrátane znovu mocného Ruska. Ak by tomu bolo inak, tak by v Moskve počas návštevy nepoučoval Rusov ako majú budovať svoju spoločnosť, ako sa majú správať voči USA a ako sa majú stavať voči tretím krajinám.

Obama vo všetkých vystúpeniach , ale aj osobných stretnutiach  s ruským prezidentom Medvedevom,  premiérom Putinom s predstaviteľmi politickej opozície s Kasparovom, či šéfom ruských komunistov Zjuganovom, alebo  s posledným sovietskym prezidentom Gorbačovom, vykresľoval americký model ako hodný nasledovania. Je veľmi zvláštne, že sa ani Obama, do ktorého aj  Putin vkladá veľké nádeje,  nezbavil začarovaného postoja voči veľmoci akou je   nové Rusko, ktoré ešte nie tak dávno ležalo Amerike takmer pri kolenách. A tak jeho výroky pred budúcou ruskou elitou , poslucháčmi Novej ekonomickej školy, že „USA si želajú mierové, silné a prosperujúce Rusko“ znelo len ako klasická propagandistická zásterka. Ak by to Obama myslel s Ruskom naozaj vážne, seriózne a zodpovedne, tak by netlačil Rusov do niečoho kam ich nedotlačil ani Bush junior .

USA si od druhej svetovej vojny, počas ktorej jediný raz boli ruskými spojencami, neželali nič iné, iba  aby Rusko, či vtedajší Sovietsky zväz, ostalo  slabé. V eufórii po páde železnej opony a po rozpade Sovietskeho zväzu posľuboval starý Bush, ktorý nastúpil po Reaganovi, ružovú budúcnosť. Netreba zabúdať, že pakt NATO sa mal rozpustiť podobne ako Varšavská zmluva. Bush senior neskôr  sľúbil, že sa NATO nebude rozširovať k hraniciam Ruska, ale demokrat Bill Clinton okamžite po nástupe do úradu prebral Brzezinského koncepciu o potrebe zatláčania Ruska do jeho hraníc a jeho obliehanie rýchlo prijímanými krajinami bývalého sovietskeho bloku do Severoatlantickej aliancie. Tento trend sa ešte posilnil za Busha juniora, ktorý prišiel s nebezpečne destabilizujúcim návrhom na vybudovanie protiraketového štítu v Čechách a Poľsku. Vraj kvôli strašidelným svetovým hráčom akými sú Irán, či Severná Kórea...

Rusi však nie sú naivnými hráčmi na medzinárodnej šachovnici. Navrhli Američanom, aby  štít, keď ho už tak veľmi chcú mať,  vybudovali v Azerbajdžane a ponúkli dokonca svoj tamojší radar, ktorý by zachytával... neexistujúce iránske rakety, a smiešne slabé severokórejské raketové výrobky. Američania návrh odmietli čím sa chytili do pasce.
Poľsko-český štít by bol zameraný proti Rusku. A tak, keďže Irán jadrové zbrane nemá, ale sa nimi straší na úrovni Saddamových atómových monštier a Severná Kórea má čo robiť s vyriešením najzákladnejších otázok so zásobovaním obyvateľstva, nielenže je protiraketový štít zbytočným, ale aj voči Rusku nepriehľadnuteľnou provokáciou. Obamov výrok o tom, že Putin je jednou nohou ešte v minulosti, keď on sám , ako predstaviteľ tzv. mladej americkej politickej generácie, ukazuje, že on sám sa nezbavil   nánosov americkej studonevojnovej minulosti.
Rozdiel  medzi ním a neúspešným republikánskym kandidátom na úrad prezidenta „hrdinským vrahom z Vietnamu“ Johnom McCainom je minimálny. John McCain  hovoril a hovorí, že ak by sa on pozrel do Putinových očí, videl by tam iba tri písmená: KGB. Ešteže  starý Bush dostal kvalifikáciu na šéfa Bieleho domu, ako riaditeľ CIA...

Ak chce Amerika naozaj ukovať nové vzťahy s novým Ruskom, nemôže to dosiahnuť jednostranným nátlakom , ale musí pre nové vzťahy urobiť oveľa viac než  hlásať pekne znejúce heslá o krajších bezjadrových zajtrajškoch, ktorých jediným cieľom je iba vylepšiť imidž Ameriky vo svete po krvavej invázii v Iraku a vietnamizovanej tragédii Afganistanu. Cestou nie je ani „ponúkanie“ členstva v NATO Ukrajine, či vydarenému gruzínskemu „mierotvorcovi“ Šákašvilimu...
Navyše ani, USA a ani Rusko už nie sú jedinými mocnosťami sveta, je tu Čína, je tu India, je tu Brazília, je tu Venezuela a ďalšie krajiny, ktoré majú čo do vývoja vo svete hovoriť a aj hovoriť budú.

A tak sa  Obamova moskovská idylka  čoskoro vráti do reálneho sveta, v ktorom sa odohráva množstvo konfliktov, na ktorých majú svoj podiel z minulosti, ale aj súčasnosti práve obe najmocnejšie jadrové krajiny.