Povedzme si to na úvod otvorene: v týchto prezidentských voľbách liberálna ľavica nemá svojho kandidáta. Nemajú ho ani zelení.

 Nenašla sa osobnosť, ktorá by v sebe dokázala skĺbiť hodnoty sociálne spravodlivej, environmentálne udržateľnej a občiansky otvorenej spoločnosti. Aj preto som v prvom kole nebol voliť, lebo (aby som zacitoval Ivetu Radičovú z roku 2004) – voľba znamená výber z možností, o ktorých je namieste uvažovať. Pre mňa to nebol tento prípad. Rozhodovanie pre nás, pre túto skupinu voličov, naozaj nie je jednoduché. Je oveľa ťažšie ako pred piatimi rokmi, keď som sa, na rozdiel od pani Radičovej, na druhom kole volieb zúčastnil, lebo mi nebolo jedno, či hlavou tohto štátu bude alebo nebude Vladimír Mečiar (a hrdinom, ktorí vtedy nevideli nijaký rozdiel, odporúčam predstaviť si túto alternatívu). Nie vtedy, ale až dnes je to rozhodovanie podobné voľbe medzi Le Penom a Chiracom vo Francúzsku.

     Chápem preto výhrady a obavy svojich priateľov a neodsudzujem ani tých, ktorí sa rozhodli druhé kolo bojkotovať, ani tých, ktorí sa rozhodli dať svoj hlas Ivete Radičovej. Je to pekelne ťažká voľba. Ale priznám sa, že nerozumiem motivácii ľudí hlásiacich sa k vyššie uvedeným hodnotám, ktorí sa chystajú podporiť Ivana Gašparoviča.

     Keď Michal Havran odôvodňoval, prečo sa po dlhom váhaní stala jeho kandidátkou Iveta Radičová už od začiatku, musím sa priznať, že jeho argumenty ma nepresvedčili. Čestný kresťan František Mikloško nemohol byť výzvou, prečo už v prvom kole vyjsť zo svojho hodnotového zákopu. Sporom medzi konzervativizmom a liberalizmom sa stávajú tieto voľby až v druhom kole. Sporom, ktorý má oveľa širšie kontexty než sú tie, ktoré sa používajú v bežnom mediálnom diskurze. Je mi ľúto, že ani viacerí tí, s ktorými mám podobný pohľad na svet, dosiaľ nepochopili, že dnes už nejde o ideologickú, ale o civilizačnú voľbu.

     Článok Jara Drobného ma trochu prekvapil. Nie faktami, ktoré až na pár drobností sedia. Prekvapil ma dôrazom na veci, ktoré vidí zo svojho uhla pohľadu ako podstatné. Nijako sa totiž nevymykajú skreslenému pohľadu na úrad hlavy štátu, ktorý sa darí udržiavať za výdatnej pomoci médií, občianskych organizácií i celej akademickej obce. Lomcujú nami emócie ako pri parlamentných voľbách, podozrievavo až paranoidne striehneme na každý odtieň zmienky o riešení nezamestnanosti, finančnej i environmentálnej krízy a práve na nich budujeme svoje falošné motivácie vzťahu k tomu či onomu kandidátovi, resp. kandidátke. Lenže napriek tomu, že Ivan Gašparovič sa cíti byť „prakticky akoby členom Smeru a samozrejme koalície“, napriek tomu, že Ivetu Radičovú podporujú tie najodpornejšie neoliberálne kreatúry s futuristicko naivným cieľom dosiahnutia zmeny vlády, až taký praktický význam hlava štátu v našom ústavnom systéme nemá. Od prezidenta by sme mali skôr očakávať dlhodobejšiu víziu rozvoja spoločnosti, inšpiráciu a motiváciu pre všetky jej zložky, múdre slovo v ťažkých časoch, schopnosť nadhľadu a predvídania, ktorá posunie ducha tejto krajiny vpred a vyvedie ho zo začarovaného kruhu nezmyselných straníckych šarvátok. Skúsme spolu pouvažovať, kto má na takúto misiu lepšie predpoklady.

     Strach, ktorý majú ľavicové kruhy z Ivety Radičovej, je do značnej miery iracionálny. Ivan Gašparovič sa totiž neprejavoval počas svojho pôsobenia nijako ľavicovo. Podobne ako Smer, ktorý nepredstavil nijaké výrazné sociálne opatrenia, nijaké systémové ekonomické riešenia, ktorý akcentoval sociálnu rétoriku iba z mocenských dôvodov a dočasne zalepil ľuďom oči a ústa plnou pokladnicou (čo už v čase krízy fungovať nebude) a nacionálnou kartou (čo žiaľ, bude fungovať práve v čase krízy), prezident neurobil nijaký krok, ktorý by výkon jeho funkcie odlíšil od formálnych znakov pravice. Práve naopak. Neustále opakuje osobné prepojenie s cirkvami a štátne prepojenie s kresťanstvom, striktne odmieta registrované partnerstvá, podpísal obmedzenie volebného i zhromažďovacieho práva, nikdy nepodporil občiansky aktivizmus a čo je najhoršie – nielenže je schopný prijímať podporu od extrémnej pravice, ale vyjadrí sa uznanlivo o vojnovom Slovenskom štáte a vyhlási, že by mu neprekážala socha Jozefa Tisa ako „umelecké dielo“! Jednoducho ukázal, že v honbe za voličskými hlasmi sa neštíti ani tých najodpornejších politických zvrhlostí. Ani v zahraničnej politike sa neprejavoval nijako alternatívne. S Jarom Drobným máme veľmi podobný (ak nie totožný) názor na vojnu v Afganistane. Na tú vojnu, ktorú Ivan Gašparovič bezducho obhajuje a bľaboce niečo o náročky nekonkrétnych „záväzkoch“. Oponoval (hoci veľmi nesmelo) aj stiahnutiu našich vojakov z Iraku. Dodnes sa chvasce svojimi dobrými vzťahmi s Georgom Bushom. Obdobie mečiarizmu a výrok vtedajšieho ambiciózneho poslanca Roberta Fica, že tento človek sa definitívne diskvalifikoval a nemal by zastávať nijakú štátnu funkciu, škoda pripomínať.

     Sú veci, ktoré vie ľavicový alebo zelený volič stráviť na Ivete Radičovej ťažko. Environmentálny guru a vzácny človek Maňo Huba jej právom vytkol, že vôbec neakcentovala hodnoty ekologizácie spoločnosti, neodmietla bezduchú orientáciu na spotrebu a nijako výraznejšie nepodporila zvyšovanie kvality a udržateľnosti života. Z iných dôvodov som jej zasa ja verejne vyčítal (naposledy v denníku Sme 23. marca), že ju považujem za spoluzodpovednú za rozvrat verejných financií, ktorý urobil politiku v pravom zmysle slova irelevantnou. Rovnako som pripomínal jej zhovievavý postoj ku všetkým „tupým vojnám“, vďaka ktorému nemôže byť ani náhodou prirovnávaná k Barackovi Obamovi, ale nanajvýš k Hillary Clinton. Podobne som jej tento pondelok povedal do očí na recepcii v Slovenskom národnom divadle, prečo som ju nevolil. Nehovoril som to na blogoch, ale na oveľa vážnejších fórach – to len na margo partizánskeho pocitu niektorých priateľov, že na kritiku Ivety Radičovej potrebujete nejakú osobitnú „odvahu“. Nie, môžem len potvrdiť, že Iveta Radičová je najlepšie pripravenou kandidátkou, no nie je dobrou kandidátkou. Ale sú chvíle, ktoré vás postavia pred oveľa zásadnejšie otázky, aké sú tie ideologické. Aj ľavicová inteligencia niekoľkokrát v 20. storočí pochopila, že v zlomových okamihoch vývoja musí prekonať svoj odpor k pravici a spoločne chrániť demokratické a občianske hodnoty. Inak stráca legitimitu predstaviť sa neskôr ako lepšia alternatíva. V spore medzi konzervativizmom a liberalizmom, medzi nacionálnym šovinizmom a občianskym princípom nemôže byť ľavica neutrálna.

     Z tých istých dôvodov nepovažujem za relevantný ani argument, že nezvolenie Ivana Gašparoviča už nie je kritikou zľava, ale podkopávanie mocenských pozícií ľavice. Jednak antiintelektuálnu firmu Smer, s.r.o. nepovažujem za ľavicu a budem ho podkopávať s chuťou sebe vlastnou a jednak mocenské pozície ľavice v oveľa zásadnejšom meradle podkope nezvolenie Ivety Radičovej, lebo v tom prípade sa vyvinie obrovský mediálny tlak na odstúpenie Mikuláša Dzurindu a pravicová opozícia na čele s touto energickou ženou narobí národne mysliacim a sociálne cítiacim oveľa väčšie vrásky na čele ako šarmantná hlava štátu, ktorej poradcovia už dokonca dokázali odstrániť aj nepríjemný afekt z jej prejavu (skvelá práca). Áno, som presvedčený, že Iveta Radičová by bola lepšou prezidentkou ako Ivan Gašparovič a že by jej predstavy o modernej spoločnosti viac zodpovedali tým našim ako tradicionalizmus starého pána, ktorý sa orientuje viac v hokejových výsledkoch ako svetových trendoch.

     Napriek všetkým emóciám však považujem za najväčší nedostatok končiacej sa kampane niečo celkom iné. Totálnu absenciu zmysluplnej diskusie o úlohe hlavy štátu. Zlyhali médiá, ktoré kládli kandidátom infantilné otázky nezodpovedajúce kompetenciám prezidenta. Zlyhali intelektuáli, ktorí proti tomuto morálnemu gýču nijakým spôsobom neprotestovali, ktorí už dávno opustili svoju tradičnú úlohu tvorby koncepcií a namiesto toho sa neodlíšiteľne od mediálnych celebrít stádovito pridávali na jednu alebo druhú stranu. A zlyhali sme my všetci, ktorí tomuto nákladnému mediálnemu divadlu pripisujeme väčší význam ako si zaslúži. Je až zarážajúce, že nikto sa napríklad nezaujímal o tímy, ktoré stoja za jednotlivými kandidátmi, ktoré majú tvoriť reálnu podobu ich funkcie – akoby sme uverili tomu, že celá tá agenda a výstupy zostanú na pleciach osvietených panovníkov. Jediný závažnejší  a provokujúci text publikovala sociologička Zuzana Kusá (spochybňujúca zmysel tohto úradu), aj ten nezaslúžene zanikol v mori vášnivých agitácií za toho „svojho“. Je to desivé poznanie úrovne nášho verejného diskurzu a potvrdenie pravidla, že budeme mať takého prezidenta, akého si momentálne zaslúžime.

Súvisiace články:

• Prečo nebudem voliť Ivetu Radičovú
• Zvolíme prezidenta, alebo „obraz väčšiny“?
• Fakt volím Ivetu Radičovú?
• Prečo budem voliť Ivetu Radičovú