Nemecko, Holandsko a Slovensko majú niečo spoločné. Ich stredopravé vlády nedokážu zabezpečiť parlamentný súhlas s opatreniami na záchranu spoločnej európskej meny, a tak sa musia uchádzať o podporu stredo-ľavej opozície. Otázkou je, čo za to.

Ešte nedávno sa zdalo, že Európu majú pevne v rukách stredopravé strany. Tých posledných pár sociálnodemokratických vlád (grécka, španielska...) bojovalo o prežitie a v najbližších voľbách mohli iba dúfať, že prehra nebude katastrofálna. Prieskumy preferencií naznačujú, že sa kyvadlo môže začať hýbať na opačnú stranu. Okrem toho stredopravé vlády v niekoľkých štátoch narazili na limity schizofrenického postoja k európskej integrácii.

Práve to dnes spája Holandsko, Nemecko a Slovensko. V Holandsku vládne menšinová stredopravá vláda s podporou extrémnej pravice Geerta Wildersa (Strana slobody). V kľúčovej otázke prežitia eurozóny však nie sú jednotní. Konzervatívnoliberálna VVD a kresťanskodemokratická CDA podporujú rozšírenie kompetencií eurovalu a jeho posilnenie, krajná pravica je zásadne proti, dokonca hovorí o znovuzavedení guldenu. Vláda sa musí oprieť o podporu opozičnej Strany práce.

Aj nemecká kancelárka Angela Merkelová čelí vnútri koalície odporu bavorskej CSU a liberálnej FDP. Ak chce zabezpečiť ratifikáciu rozhodnutí, pod ktoré sa podpísala na európskej úrovni, potrebuje hlasy SPD z opozície. Slovenská premiérka Iveta Radičová čelí rovnakej dileme, hoci sa zatiaľ otvoreným rokovaniam so Smerom vyhýba a volí stratégiu mŕtveho chrobáka.

Európski sociálni demokrati tak majú v mene "záchrany spoločnej Európy" podporiť opatrenia, ktoré sú nepopulárne, a súčasne vychádzajú z odlišnej ideologickej paradigmy. Majú pomôcť zachrániť konzervatívno-liberálny integračný projekt vo chvíli, keď sociálni konzervatívci a ekonomickí liberáli nevedia, či ho vôbec chcú.

Lákadlo voličsky populárneho antieurópskeho populizmu je nepochybne silné. Koniec koncov bolo by veľmi jednoduché kritizovať európsku politiku ovládanú ideami obmedzovania verejných výdavkov (a investícií), deregulácie, privatizácie a prenášania strát spôsobených mocnými na plecia bezmocných. Bolo by však historickou chybou, ak by sa na to chytili a uverili, že starý dobrý "národný štát" je dnes ešte schopný poskytnúť rámec na budovanie spravodlivejšej spoločnosti.

Rovnako nesprávne by bolo pristúpiť bezvýhradne na hru, za podmienok diktovaných inými. Európa potrebuje alternatívny integračný plán. Stredoľavé strany majú šancu ho ponúknuť. Mohli by tak odčiniť historickú chybu spred viac ako desiatich rokov, keď nevyužili unikátnu mocenskú pozíciu na posilnenie sociálnej dimenzie integrácie.

Myšlienka sociálneho štátu bola reakciou na excesy neregulovaného kapitalizmu, pokusom o jeho spútanie a scivilizovanie v rámci hraníc jednotlivých krajín. Súčasný globálny kasínokapitalizmus však potrebuje silnejšie opraty – na nadnárodnej, celoeurópskej úrovni.

Komentár vyšiel aj v denníku Pravda