Žiaden sviatok vo mne nevyvoláva väčšie rozpaky, ako svätí Cyril a Metod. Ešte aj moji neveriaci kamaráti sú presvedčení o tom, že Vianoce majú zmysel a pritom sú si istí, že Ježiško nechodil po vode.

Všetci dobre poznáme príbeh o  takmer svätých mužoch, zanietených vzdelancoch, ktorí prišli na malú Veľku Moravu s úmyslami podobným dobyvateľom Nového sveta. Mali tu svojich pozývateľov, slovanskú šľachtu, ktorá sa šmodrchala na okraji Franskej ríše s ambíciami čítať si po poľovačke na Avarov príbehy o hrdinských skutkoch Nazaretského bez toho, aby sa musela učiť latinsky. Cyril a Metod boli historickými postavami. No dôvody na oslavu ich príchodu sú postavené na fikcii, ktorej cieľom je presviedčať generácie obyvateľov Slovenska o tom, že ich pobyt na našom území už predznamenával nejaké štátotvorné ambície, ktorých pokračovateľmi sme my. A legendy spojené s ich údajnými politickými zásluhami sú rovnako pochybné,  ako viera v nesmrteľnosť elfských princezien v Pánovi prsteňov.

Nepoužívame ani hlaholiku, ani byzantskú liturgiu. V slovanských štátoch Balkánu sa dá "cyrilo-metodská tradícia" pochopiť, no na Slovensku ide o nepravdivý výrok. Pomyselný zápas o politicko-náboženské ukotvenie krajiny vyhrali "západníci" skôr, ako sa vôbec začal. Jeho dobrým príkladom je odvolanie arcibiskupa Róberta Bezáka s razanciou typickou pre feudálne maniere Vatikánu. Na túto tradíciu nenadväzujeme ani kultúrne. Stav nášho školstva a vedy poukazuje viac na dedičstvo národov, ktoré považovali vzdelanie za čiernu mágiu.

Neviem, ktorý európsky národ spomína so všetkou vážnosťou na udalosť, ktorá nemala reálny vplyv. Francúzi si dokonca nepripomínajú ani bitku pri Poitiers, kde v roku 732 porazil Karol Martel andalúzskeho guvernéra omejdinského kalifátu.

Všetko by bolo v poriadku, keby sme si pripomínali dvoch vzdelancov, ktorí sa pokúsili zostrojiť jazyk, pretože vedeli, že Byzancia potrebuje budovať aj kultúrne feudálne vzťahy. Konštantínopol sa v čase ich príchodu nachádzal v hlbokej kríze. Stratil Sicíliu a východné územia boli pod neustálym arabským tlakom. Vo východnom rímskom impériu sa začali šíriť náboženské predstavy spájajúce strach z blízkeho konca sveta a vieru v mimoriadne poslanie cisára.

Cieľom misijnej cesty k barbarom za Dunaj nebolo vytvorenie Slovenska o tisíc rokov neskôr, ale snaha nájsť záložné teritória byzantského politického systému a naplniť jedno z mnohých vtedy populárnych politických proroctiev. Byzantskí intelektuáli v 9. storočí takmer bez výnimky verili, že ríša končí a jednou z podmienok na to, aby sa koniec sveta odohral podobne ako riadený bankrot, bola apokalyptická konverzia Židov a neveriacich. Je viac než pravdepodobné, že tento motív mal v pôsobení Cyrila a Metoda výrazný vplyv.

Slovensko má vo svojich dejinách priveľa fiktívneho materiálu, čo nás však neurobí skutočnejšími. Politici môžu fabulovať tradície také staré, že o ich pravdivosti nik nepochybuje. Záľuba v hľadaní paralelných hrdinov k svätcom-panovníkom našich regionálnych susedov nás priviedla do situácie, keď oslavujeme niečo, o čom vedecká obec vie, že sa nedá určiť. Nič také, ako „cyrilometodejská tradícia“ neexistuje, nevieme čo by to malo byť, či to je účes na Metodov spôsob, alebo móda Cyrilovych sandálov, netuším, čo z toho, čo každý deň robím do nej spadá a čo nie.

Pôsobenie Cyrila a Metoda bolo veľmi krátke a spolitizované na to, aby sme mohli hovoriť o "tradícii". Je to o to nepochopiteľnejšie, že máme skutočných hrdinov, básnikov a dobrodruhov. Neprekáža, že nepochádzajú z mytologických čias ako Roland a Meluzína. Hľadať opodstatnenie vlastnej existencie v 9. storočí nemôže preto byť nikdy prejavom našej politickej starobylosti, ale iba zbytočným dôkazom o tom, ako neisto sa cítime v prítomnosti.

Kratšia verzia textu vychádza aj denníku Pravda