Mám len jednu ambíciu. Mám len jednu vec, ktorú naozaj chcem, aby sa stala. Chcel by som vidieť ľudí spoločne žiť: čiernych, bielych, Číňanov, každého - to je všetko. Bob Marley

Vážené Torill Hansen a Hege Dalen,

hoci som ešte pred týždňom nevedela, že existujete, dnes vyslovujem Vaše mená s úctou a obdivom – bez akéhokoľvek náznaku zdvorilostných fráz. Dovoľte mi preto na začiatku môjho otvoreného listu odovzdať Vám vrúcne pozdravy zo Slovenska odo mňa i od ľudí, o ktorých neviete Vy, že existujú.

Predpokladám, že Vaše mená nepozná – prirodzene – drvivá väčšina čitateľov a čitateliek, tak by som v skratke vniesla do Vášho príbehu svetlo poznania. Ako informoval nórsky verejnoprávny denník, Torill spolu so svojou manželkou Hege zachránili počas nedávnej nórskej tragédie štyridsať mladých ľudí. Ako iní, ktorí sa pridali k záchrannej akcii, aj Torill ich ťahala z vody šokovaných a mnohých veľmi ťažko zranených. Ako iní, aj Torill musela urobiť možno najťažšie rozhodnutie vo svojom živote, aby udržala loď na vode a zachránila tých, ktorí boli na palube – odplávať na breh, hoci vo vode boli ešte ľudia. A rýchlo sa po nich vracať. Štyrikrát – až kým besnenie nórskeho vraha nezastavila polícia.

Médiá sa, našťastie, venujú nielen „jemu“ (zaťala som sa, že jeho meno nikdy nevyslovím), ale aj príbehom tých, ktoré a ktorí neváhali, riskovali vlastný život a robili tú jedinú správnu vec – pomáhali, kde a ako mohli, aby ďalšie životy neboli zničené. Príbeh manželského páru Torill a Hege, príbeh týchto dvoch žien, je strašným a smutným príbehom, aký prežívali v tom čase v Nórsku aj ďalší poblíž ostrova Utoja dovolenkujúci ľudia a s nimi celá krajina. Žiaľ. A nijako sa neodlišoval od príbehov ostatných zachraňujúcich.

Mená anjelov záchrany skloňovali snáď všetky médiá sveta. Vyhľadávali ich, natáčali ich rozprávania, obdivovali ich, ďakovali za zachránených i za ich blízkych. S výnimkou tohto páru. Nie, Nórsko je krajina otvorená skutočne, nie iba „na papieri“, o Nórsku v tejto chvíli reč nebude. Ale napríklad v USA sa objavil na jednom z blogov článok, že americké mainstreamové médiá lesbický pár úplne odignorovali. Poviete si, a celkom oprávnene, prečo do toho zaťahujem takú malichernosť – nejakú nezmyselnú zmienku o lesbickom páre v médiách. Súhlasím. Aj keď, ak by to bol muslimský manželský pár... Ale v poriadku, nefabulujme.

Ak by sme žili v ideálnom svete, trochu podobnom nie ostrovu slobody, nie krajine nekonečných možností, nie krajinke pod Tatrami, ale skôr dnes zúfajúcemu, ale nepokorenému Nórsku; ak by sme žili v atmosfére, v ktorej sa neukazuje na inakosti druhých iba v negatívnych konotáciách; ak by sme žili život v podmienkach rovnakých pre všetkých, nemusela by som tento otvorený list písať a nemusela by som sa o lesbických manželkách zmieňovať.

Argument, že v takomto prípade neobstojí a nie je treba hovoriť o lesbách, pretože nie je dôležité, kto čo robí v spálni, ale akým je človekom, je argument určite správny – v prípade, že nikto nenazerá do vašej spálne vo chvíli, keď je reč o rovnakom nastavení občianskych práv, prípadne keď je reč o výchove detí a podobne. Kým bude vláda, parlament a tá neustále ospevovaná verejná mienka riešiť či neriešiť lesbické a gejské spálne výberovo, podľa toho, ako sa im to „hodí do krámu“, dovtedy je zneviditeľňovanie lesbizmu oboch hrdiniek v tomto prípade čistým a účelovým farizejstvom. A ja preto nemôžem ostať ticho. Lebo lesby sú ľuďmi aj vtedy, keď volajú po akýchsi „občianskych nezmysloch“, nielen vtedy, keď sa – napríklad – zachraňujú životy. Zachraňujú životy rovnako ako ostatní ľudia. Žijú životy ako ostatní ľudia. Ľudia. Bodka. Nie ľudia s prívlastkami či bez nich – podľa toho, ako sa to matrixu hodí...

Súvisiace články:

• Želám Breivikovi peklo
• Doslovné metafory teroristu
• O nebezpečenstve psychickej poruchy
• Keď bleskom kmitne hrozná Astarot
• Je Anders Breivik kresťanským teroristom?
• Hlavne Breivikových zbraní
• Marxisti a multikulturalisti pre BDS
• Nórsko, nestrať svoju tvár
• Nórsko a verejná diskusia
• Überkultúrna vojna