Martinská deklarácia, Pittsburská dohoda a ešte zopár vyprchaných pojmov, zhrnutých do pár riadkov v učebnici. Asi takto by sme dnes mohli charakterizovať jeden z najvýznamnejších dní slovenskej histórie. Deň, keď sme sa stali štátotvorným národom. Čo na tom, že mnohé ilúzie napokon skončili na smetisku dejín. Nesplnili sa mnohé sny a plány. Raz tu ten deň bol.

Nebudem upierať zásluhy Masarykovi, Štefánikovi, Benešovi a ďalším politikom tej doby, no som presvedčený, že za to, že tento deň vôbec prišiel sa najviac zaslúžili obyčajní chlapi. Chlapi, ktorí mrzli v zákopoch počas prvej svetovej vojny, potom trpeli v zajateckých táboroch a napokon im znova bola vtlačená do ruky zbraň a oni opäť bojovali. V československých légiách. V Rusku dokonca niekoľko rokov po tom, čo vojna oficiálne skončila.

Je populárne vyhľadávať v každej historickej udalosti, obzvlášť vojenskej, nejaké štatistické pozadie. Koľko padlo vojakov, koľko bolo zranených, koľko ženatých. V prípade československých légií je takou zaujímavou štatistikou, koľko bolo Čechov a koľko Slovákov. Nehľadiac na to, že ide o štatistické číslo, ktoré asi najmenej trápilo všetkých zúčastnených, používa sa. A to v dvoch významoch. Na jednej strane sa tak poukazuje na podiel slovenského národa pri vzniku republiky, na druhej strane sa v absolútnych číslach tento podiel znižuje. Ako to komu vyhovuje. Opäť a znova.

Pred pár týždňami sa mi do rúk dostala kniha mladého českého historika Jána Michla s názvom Legionári a Československo. Odhliadnuc od toho, koľko nových informácií o povojnových osudoch legionárov prináša, pri jej čítaní ma viackrát tak trochu smutne zabolelo. Dozvedel som sa z nej, že Slováci napríklad ani nebojovali pri najpamätnejšej bitke československých légií pri Zborove, že Slovákov bolo v légiách len veľmi málo a aj to boli prevažne americkí Slováci a niektoré ďalšie podobné informácie. Informácie, ktoré nie sú pravdivé, minimálne v kontexte autorovho textu. Nezazlievam to však samotnému autorovi. To smutné ticho, bez akéhokoľvek náznaku obrany, zazlievam nám - slovenským historikom, slovenským politikom, slovenským občanom. Opäť a znova sme príjemne zabudli.

Zabudli sme na úctu, voči tým, ktorí to dosiahli, zabudli sme na česť za to, že to dosiahli, zabudli sme na hrdosť za to, že to dosiahli a zabudli sme na pietu tým, ktorí tam zostali....

Stojím pri ošarpanom pomníku československých legionárov v mojom rodnom meste, z ktorého prednedávnom ukradli do zberných surovín bronzové plastiky ruského a francúzskeho legionára a je mi otupno. Premýšľam, či by nebolo jednoduchšie zabudnúť, ako to urobila aj v tomto prípade prevažná väčšina moji spoluobčanov. Premýšľam, prečo chceme zabudnúť.