Najstarším maďarským cirkevným sviatkom je Deň kráľa, Sv. Štefana. Je to pamätný deň, kedy si naši južní susedia pripomínajú výročie vyhlásenia prvého korunovaného uhorského kráľa za svätého. Uhorský kráľ Štefan I. zomrel v r. 1038 (15. augusta) a 45 rokov po pohrebe, kráľ Ladislav I., so súhlasom pápeža Gregora VII. – v prítomnosti vtedy žijúcich uhorských biskupov – otvoril jeho hrob v bazilike v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvári) a výsledok exhumácie cirkev prehlásila za znamenie neba.

Pravá ruka kráľa Štefana I. totiž zostala v truhle aj po 45 rokoch neporušená. Dolnú časť ruky zo sarkofágu vyňali a stala sa relikviou cirkvi. Žiaľ, kráľovský prsteň, ktorý Štefan I. nosil na pravej ruke nenašli. Zostali iba stopy na prostredníku, z ktorého klenot s diamantom pravdepodobne niekto násilne stiahol, nevedno kedy. Táto historická exhumácia sa udiala dňa 20. augusta 1083. Koincidencia dátumu otvorenia hrobu s dňom prehlásenia kráľa Štefana I. za svätého, predestinovala ďalší vývoj udalosti. Cirkevným sviatkom, Deň Sv. Štefana, kráľa je už skoro 1000 rokov. Ľudia, ktorí budú žiť v roku 2083 budú svedkami veľkolepých osláv. Je pozoruhodné, že štátnym sviatkom Maďarskej republiky sa 20. august stal na základe uznesenia Maďarského parlamentu len v r. 1991! Najväčším sviatkom maďarských dejín je teda hybridná pamiatka, pripomínajúca svätosť a štátotvornosť zakladateľa Uhorského štátu. Podľa tradície tento deň je sviatkom aj „nového chleba“, ktorým si Maďari pripomínajú ukončenie žatvy. Procesia, ktorá nasleduje po verejnej sv. omši pred katedrálou Sv. Štefana v Budapešti, je okázalou cirkevno-štátnou slávnosťou, kedy kult Sv. Štefana sa zvýrazňuje verejným ukazovaním relikvie „Svätej pravice“ (Szent Jobb) v uliciach hlavného mesta. Je opakovaným divadlom s rovnakým scenárom každý rok. Tento rok, pred katedrálou Sv. Štefana, sv. omšu bude celebrovať Ostrihomský - Budapeštiansky prímas a predseda Maďarskej katolíckej biskupskej konferencie, kardinál Péter Erdő, za prítomnosti jeruzalemského Gréckokatolíckeho patriarchu. V miléniovom roku 2000 som so záujmom sledoval v sprievode za relikviou aj premiéra Viktora Orbána, ktorý je mimochodom kalvínom. V tohoročnom sprievode nebude chýbať prezident Pál Schmitt, ani čelná reprezentácia politických strán Fideszu a Jobbiku – samozrejme všetci v sakách á la Bocskai. 

Prezentácia „Svätej pravice“ na verejnosti je pozoruhodná a v čase podlieha zmenám. Scenár osláv je určovaný aktuálnou politickou reprezentácie štátu. V minulosti, procesie nemohli prebiehať každý rok, lebo relikvia nebola vždy prítomná v rukách domácej moci. „Putovala“ po rôznych mestách Európy. Ocitla sa v Turecku, Rumunsku, Bosne Hercegovine, Česku, Chorvátsku aj v Rakúsku. Bola ukoristená, ukradnutá, predávaná aj kupovaná. Na trhoch veľkých miest sveta sa o neobyčajnú relikviu zaujímali rôzni špekulanti. Maďarská historiografia tvrdí, že ju zachránila Mária Terézia a klenot prinavrátila do Uhorska v r. 1771. Prvú verejnú procesiu s relikviou vykonali pri príležitosti 900. výročia smrti Sv. Štefana. V roku 1938 za podpory kráľovského miestodržiteľa Miklósa Horthyho a premiéra Bélu Imrédyho (už silne sympatizujúcim s fašizmom), „Svätú pravicu“ ponosili po celom po-trianonskom Maďarsku. Odvtedy sa datujú okázalé a pravidelné procesie ku Dňu Sv. Štefana, aj za účasti vládnej moci – aj keď bol „iba“ cirkevným sviatkom. Počas II. svetovej vojny relikviu nemeckí fašisti ukoristili a ukryli v jednej salzburskej jaskyni. Americká vojenská misia ju vrátila do Červenou armádou obsadeného Maďarska. Po nastolení diktatúry proletariátu, komunisti náboženské oslavy na verejnosti zakázali a relikvia bola uložená do oceľovej skrinky v katedrále Sv. Štefana.

Zaujímavé sú pokusy o vysvetlenie „zázraku“ neporušenej pravej ruky kráľa. Zachovali sa písomné záznamy o šetrení obsahu sarkofágu kráľa Štefana I. a dokazujú, že pozostatky tela vykazovali totálny rozpad všetkých jeho mäkkých biologických častí . Veľkou záhadou pre sekulárny aj duchovný svet zostáva dodnes jeho nerozpadnutá pravá ruka, zovretá do päste. Zachovali sa nákresy, ktoré znázorňujú polohu uloženého tela v sarkofágu. Dlane kráľa boli v hrobe vystreté a ležali vedľa tela. Prečo sa pravá dlaň zmenila do tvaru zovretej päste? Nuž, maďarský antropológ (Konrád Szántó) vysvetľuje, že „...na pravej strane baziliky, kde bol umiestnený sarkofág, sa jedno teplé a suché dlhé leto dramaticky zmenila teplota, v dôsledku čoho sa z pravej ruky rýchle vyparila voda. Náhle vysušovanie vyvolalo zmrštenie končatiny. Spodné rameno od lakťa sa ohlo a dlaň sa sformovala do polohy päste“. Žeby sa vedec uspokojil s takouto hypotézou a vysvetľoval „zázrak“ zachovanej pravice špekulatívnou úvahou? Kontroverzný výklad podal iný antropológ (Ádám Bochkor) s tvrdením, že pravá ruka kráľa musela byť v sarkofágu položená na najvyššom bode tela a tak vystavená vyššiemu teplému gradientu vzduchu, čím sa zmumifikovala. Ďalší, skôr kritický ladený maďarský vedec (Árpád Kulcsár,historik) hovorí, že pôvodná relikvia, počas tureckej invázie do Karpatskej kotliny, bola pravdepodobne zamenená za kus dovezenej mumifikovanej ruky z Egyptských pyramíd (sic!). Iný expert na problematiku exhumovaných tiel (György Györffy, archeológ) zastáva názor, že zachovalú pravú päsť možno vysvetliť iba predpokladom, že kráľ bol dvakrát pochovaný. Keď telo premiestňovali z predbežnej truhly do sarkofágu, telo bolo už zmumifikované a kráľova pravá ruka sa už vtedy v zovretom stave oddelila od tela. Toto znie pravdepodobnejšie, ale stále sa nedokážeme zbaviť pocitu, že dochádza k mystifikácii príbehu. „Ak vystane otázka o hodnovernosti a pôvodu relikvie, vo všeobecnosti môžeme prehlásiť, že na základe literárnych prameňov a čisto historickými vedeckými metódami – jej autenticitu so 100% istotou nemôžeme dokázať“ – tvrdí Györffy. Zaujímavé!

V Maďarskej republike nepochybne žili a žijú významní vedci s uznávanou medzinárodnou reputáciou. Jeden z nich (Miklós Réthelyi, univerzitný profesor anatómie) nedávno prehlásil, že „genetický výskum (zrejme mal na mysli test DNA – pozn. autora) je nevyhnutný a mal by zmysel iba vtedy, keby zo strany cirkvi a vedeckej komunity sa vykryštalizovali otázky, ktoré s pozostatkami kráľa Sv. Štefana súvisia. Čo dnes o časti pravej ruky vieme je vlastne to, že máme k dispozícii stredne menšiu mužskú ruku, ktorá je veľmi dobre zachovanou múmiou“. Tak toto ma uspokojuje. Iba ma trápi otázka, prečo cirkev zatiaľ nepovolila testy DNA. Verím však, že zdravý úsudok raz prenikne aj medzi cirkevnú hierarchiu.

Takže, máme rôzne hypotézy a žiadne rukolapné vedecké teórie. Nazdávam sa, že podobný osud stíha každú náboženskú relikviu, včítane fúzov Mohameda v Omarovej mešite v Jeruzaleme. Keďže kde-kto má zaručene správne vysvetlenie podobných javov aj ja si dovolím vysloviť možné vysvetlenie existencie „Szent Jobb-u“. Kráľ Štefan I. bol zaiste bohabojný kráľ, ktorý kresťanskú vieru bránil duchom aj mečom. Viedol bratovražedný boj aj vo vlastnej rodine. Jeho najväčším odporcom bol pohanský šomodský vojvoda Kopáň, ktorý sa chcel krvismilne oženiť so Štefanovou matkou a tak získať nástupnícku moc. Prvorodený Gejzov syn (Štefan) Kopáňa v bitke pri Veszpréme porazil a údajne ho vlastnou rukou (možno práve tou pravou) rozštvrtil. Čo ak zachovaná pravica kráľa Štefana I. je mementom a odkazuje nasledovníkom, že mumifikovaná zovretá ruka nebola v nijakom prípade svätá, lebo vraždila a poškvrnila sa krvou vlastnej rodiny? Nie je relikvia „Svätej pravice“ symbolickou výstrahou a nepripomína náhodou jedno prikázanie z Desatora? Paradoxom dejín je, že vrah sa stal svätým. Preto som si dovolil meno relikvie vždy uviesť v texte s úvodzovkami.

Pre slávnostný sprievod veriacich (procesia) maďarský jazyk používa purifikovaný výraz körmenet. Doslovný preklad je veľmi trefný: pochodovanie dokola. Relikvia vskutku „pochoduje“, lebo ju nosia dokola po vyznačených uliciach Budapešti. Počet povinných kôl (ktoré zrejme limituje počasie a záujem účastníkov) pravdepodobne určuje cirkev, ako organizátorka podujatia. Samotné nosenie relikvie dokola, má podľa môjho úsudku takisto etický, až historický význam. Občanom Budapešti, sledujúcim körmenet z okien svojich bytov, môže relikvia pripomenúť slávny výrok svätého kráľa: „Veď kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké.“ Ak by tomu tak bolo, potom körmenet by si Maďari mohli častejšie v roku zopakovať.