Môžeme viniť ratingové agentúry, finančné trhy či špekulantov. Ak chceme byť naozaj nespravodliví, môžeme celú vinu hádzať na "lenivých" a "nezodpovedných" južanov. Nič to však nezmení na veci, že eurozóna stojí pred dňom zúčtovania.

Minulý týždeň sa otriasala pre Taliansko. V posledných dňoch sa kríza preniesla do jadra eurozóny. V utorok sa investori na finančných trhoch vo veľkom zbavovali francúzskych, rakúskych, holandských a fínskych dlhopisov. Len na pripomenutie – všetko sú to štáty s najvyšším ratingom, trojitým A, hoci o Francúzsku sa už istý čas pochybuje. Tie španielske a talianske už kupovala iba Európska centrálna banka (ECB), slovenské sa prakticky nepodarilo predať.

Potvrdzuje sa, čo všetci už dávno vedia: ak eurozóna nenájde zásadný spôsob riešenia krízy, problémy sa šíria z malých periférnych krajín na veľké a odtiaľ do jej centra. Sú len prekvapení, ako rýchlo sa to deje.

Môžeme mať sto úplne oprávnených otázok o transparentnosti rozhodovania ratingových agentúr, ich objektívnosti či konfliktoch záujmov. Môžeme donekonečna a z dobrých príčin kritizovať špekulantov na finančných trhoch, ktorí krízu zhoršujú egoistickým sledovaním ziskov. Môžeme sa celkom správne pozastavovať nad mocou finančných trhov, ktoré ovplyvňujú politiku vlád omnoho viac ako občania.

Mali by sme však aj načúvať, čo svojím pochybným, egoistickým a nelegitímnym hlasom hovoria: eurozóne neveria ako politickému konceptu. Pred dvoma rokmi neverili najmä jej hraniciam, dnes jej neveria ako takej. A dva roky im eurozóna dokazuje, že majú v podstate pravdu. Nie preto, že spoločná mena je "neprirodzený" projekt. Nie že by integrácia prebehla "prirýchlo". Ale pre nedostatok politickej vôle v integrácii pokračovať.

Euro nezachránia odchody premiérov (hocako nedôveryhodných a neschopných) a ich nahradenie technokratmi (s hocako dobrým životopisom). Nezachráni ho ochota vlád ušetriť sa na smrť. Nepodržia ho polovičaté a spätne spochybňované dohody štátnych lídrov ani neochotné a obmedzené intervencie ECB.

Eurozóne – a s ňou celému projektu povojnovej integrácie – pomôže len rozhodujúci posun k politickej únii. Alebo ak chcete, európskej federácii.

Konkrétne návrhy sú na stole už dávno – od kolektivizácie rizík (cez eurobondy, pretvorenie ECB na veriteľa poslednej inštancie a pod.) cez výraznejšie vyrovnávanie štrukturálnych rozdielov v európskej ekonomike transfermi po vytvorenie politického centra postaveného na komunitárnom, nie veľmocenskom princípe, ktoré bude mať právomoc a prostriedky na formulovanie reálnej hospodárskej politiky.

A ak nie? Nuž Európa si v histórii vyskúšala aj rôzne iné varianty usporiadania mocenských vzťahov. Od zmätkov irelevantných a takmer irelevantných štátov cez napätý mier medzi regionálnymi mocnosťami až po pokusy o nastolenie hegemónie. Nech čitateľ v tomto symbolickom čase, deň po 17. novembri, sám posúdil, ktorý z nich nám dáva najlepšie šance na slušný život.

Text vyšiel aj v denníku Pravda