Tesne pred pádom sovietskeho impéria disident Václav Havel varoval, že zo všetkých chýb, ktorých sa môže západná Európa dopustiť, by bola najväčšia tá, keby totalitárne systémy pochopila ako čosi cudzie a nie ako to, čím v skutočnosti sú: totiž ako vypuklé zrkadlo celej modernej civilizácie a tvrdú (možno poslednú) výzvu na jej generálnu revíziu.

Komunistický režim sa zrútil, no západná civilizácia nám nijakú sebareflexiu neponúkla. Naopak, namiesto toho sám Václav Havel za ohlušujúceho potlesku svojich dojatých fanúšikov minulý týždeň v Bratislave oznámil, že ideme správnou cestou a iná alternatíva neexistovala. Tejto falošnej víťaznej póze však oponoval už v roku 1999 nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz, ktorý vzápätí za svoje názory prišiel o kreslo hlavného ekonóma Svetovej banky.

     Stiglitz upozornil, že šoková terapia, ktorú naordinoval štátom strednej a východnej Európy na začiatku 90-tych rokov minulého storočia Medzinárodný menový fond, bola obrovskou chybou, ktorá narobila týmto krajinám veľké množstvo problémov a ako taká v podstate zlyhala. MMF samozrejme tvrdí, že nikdy nič nediktuje a vždy len vyjednáva podmienky úverovej dohody. Sú to však jednostranné vyjednávania, pri ktorých má všetky tromfy v rukách MMF a naopak krajina v prechode systému zúfalo potrebuje požičať peniaze. Politika MMF situáciu v mnohých týchto štátoch ešte zhoršila, uťahovanie opaskov dohnané príliš ďaleko bránilo novým podnikom v rozbehu, prirýchla liberalizácia zastihla ekonomiky nepripravené a po odstránení neefektívnych pracovných miest sa v rozpore s očakávaniami ideológov MMF nevytvorili pracovné miesta nové a efektívnejšie. Naopak západné krajiny, ktoré na nás tlačili, aby sme liberalizovali obchod pre výrobky, ktoré vyvážali, sami pokračovali v ochranárskych opatreniach pre vlastné ekonomiky.

     Výsledkom bolo, že takýto transformačný proces na Slovensku a v Česku v podaní vtedajšieho federálneho ministra financií Václava Klausa a jeho slovenských spolupáchateľov Jozefa Kučeráka a Ivana Mikloša viedol k tomu, že HDP bolo aj po desiatich rokoch nižšie ako v roku 1989. Vtedajší reformátori vrátane (ako vidíme) Václava Havla tvrdia, že sme nemali na výber. Stiglitz však priamo oponuje: „Alternatívy existovali. Ostatné krajiny si vybrali inak. A ako je známe, existuje priama súvislosť medzi voľbou a výsledkom.“ Stiglitz mal na mysli najmä Poľsko, ktoré sa od Washingtonského konsenzu odchýlilo a ktoré z hľadiska ekonomickej transformácie považuje za najúspešnejšiu krajinu. Poliaci si totiž rýchlo uvedomili, že šoková terapia je vhodná na to, aby zrazila hyperinfláciu, ale nie je vhodná na uskutočňovanie spoločenských zmien. Preto začali uplatňovať politiku postupnej privatizácie, pričom súčasne budovali základné inštitúcie trhovej ekonomiky, napríklad banky, ktoré naozaj požičiavali a právny systém, ktorý dokázal vynútiť plnenie zmlúv. My sme však sprivatizovali podniky ešte pred bankami, štátne banky požičiavali tým, ktorí mali priazeň štátu a privatizované podniky sa nemuseli podriadiť prakticky nijakým prísnym rozpočtovým pravidlám. Rovnako kontrastný je pohľad na to ako zlyhalo Rusko v porovnaní s Čínou, ktorá odmietla doktríny Washingtonského konsenzu.

     Stiglitz poukázal na to, že MMF (a často aj Svetová banka) predkladá ako nediskutovateľnú doktrínu súbor návrhov a odporúčaní, pri ktorých sa nedospelo k širokej zhodne, pri ktorých existujú vážne názorové rozdiely aj medzi vysoko vzdelanými ekonómami. Globalizáciu vzhľadom na súčasný stav vývoja spoločnosti nemožno zvrátiť, ale potrebuje politické pravidlá, potrebuje demokratizáciu, a tým aj uznanie, že jedinú ideológiu (v tomto prípade trhový fundamentalizmus) nemožno stavať nad všetky ostatné ekonomické názory. Preto Stiglitz považoval za prvoradé zmeniť spôsob riadenia – v prípade MMF a Svetovej banky to znamená najmä úpravu volebných práv a v prípade Svetovej obchodnej organizácie najmä rozšírenie agendy (treba vypočuť nielen hlas ministrov obchodu a financií, ale aj zástupcov rezortov životného prostredia, sociálnych vecí a podobne). Stiglitz nebol naivný, očakával problémy a nepredpokladal, že by sa napríklad Spojené štáty vzdali faktického práva veta v MMF. Varoval však, že situácia je neudržateľná a skôr či neskôr sa objavia problémy. Ak totiž dochádza k masívnej nespravodlivosti, a to až v globálnom meradle, treba zákonite očakávať nepokoje. Stiglitz tým predznamenal zrod nového svetového hnutia a netušil, že sa stane jeho intelektuálnym guru. Impulz totiž prišiel ešte v ten istý rok.

     Presne pred desiatimi rokmi, 30. novembra 1999, došlo počas ministerskej schôzky Svetovej obchodnej organizácie v americkom Seattli k nepokojom, ktoré sú už dnes označované za jeden z najvýznamnejších medzníkov v dejinách ľudového alebo občianskeho protestu. Takmer stotisíc ľudí v uliciach mesta vyrazilo Američanom dych a starosta v panike dokonca vyhlásil stanné právo. Následné udalosti vošli do dejín ako „Battle in Seattle“ (rovnomenný film s hviezdnym hereckým obsadením bol nakrútený v roku 2007, no do našich kín sa z nepochopiteľných príčin dostal až v lete tohto roku). Spôsoby, akým sa jednotlivé skupiny zapojené do týchto udalostí organizovali a ako dokázali zablokovať schôdzku najmocnejších ľudí svetového obchodu, sa medzitým stali učebnicovým predmetom aktivistického i akademického skúmania.

     Schôdzka WTO spojila na prvý pohľad nekompatibilné skupiny ako sú odbory, kresťanské organizácie, environmentalisti, anarchisti, ochrancovia občianskych práv, študentské hnutia, spotrebiteľské organizácie, feministky, sexuálne menšiny a podobne. Len malá časť z tejto koalície, predovšetkým z radov anarchistov, mala záujem o priame konfrontačné akcie. Plánovanie demonštrácií sa začalo niekoľko mesiacov vopred a boli do neho zapojené lokálne, národné i medzinárodné mimovládne organizácie. Wall Street Journal už 16. júla 1999 varoval, že v mimovládnom sektore sa čosi chystá a hrozí masívna mobilizácia proti globalizácii. Reportérku Helen Cooper, ktorá na to upozornila, vtedy nikto nebral vážne. Politológovia, ktorí sa fenoménom Seattlu neskôr zaoberali, zaznamenali práve od júla 1999 zvýšený počet článkov v svetovej tlači kritizujúcich pravidlá svetového obchodu. Aj vplyvné Financial Times 12. júla uverejnili správu, že OSN varuje pred negatívnymi vplyvmi globalizácie pre najchudobnejšie vrstvy a požaduje urýchlené nápravy najmä v oblasti pracovného práva a životného prostredia. „Zdá sa, že WTO je na križiackej výprave s cieľom zvýšiť súkromné zisky na úkor všetkých ostatných ukazovateľov. Nenecháme to tak,“ varoval v tom istom čase jeden z lídrov medzinárodnej organizácie Priatelia Zeme Ronnie Hall.

     Týždeň pred schôzkou WTO sa aktivistom podaril spektakulárny kúsok. V stredu, 24. novembra, vyšli tisíce výtlačkov falošného vydania seattleského denníka Post Intelligencer, v ktorom sa objavili správy typu „Boeing sa presúva do Indonézie“, „Prezident Clinton sľúbil pomoc najchudobnejším národom“ a podobne. No ešte stále nikomu nič nedošlo. O to väčší šok čakal usporiadateľov ministerskej schôzky 30. novembra. Hneď ráno niekoľko stoviek aktivistov zablokovalo kľúčové križovatky, kým tisíce ďalších protestujúcich smerovalo do oblasti z rôznych strán (osobitné pochody študentov, náboženských organizácií, ľudskoprávnych aktivistov). Polícia zostala bezradná a nevedela, ktorú skupinu má monitorovať. Ani vyše 600 zatknutých, slzný plyn, omračujúce granáty a streľba gumovými projektilmi, ktoré polícia proti demonštrantom použila, nepomohli preraziť cestu pre delegátov WTO. Naopak, tvrdý zásah polície voči pokojným demonštrantom sa stretol s kritikou americkej verejnosti, ktorá si vynútila rezignáciu šéfa polície. Navyše delegáti chudobných krajín nespokojní s priebehom rokovaní uprostred nich jednoducho odišli a schôdzka WTO sa skončila bez akéhokoľvek záveru, čo oslavovali aktivisti na celom svete.

     „Battle in Seattle“ nebol prvým masovým protestom tohto druhu. V roku 1998 vydesilo summit skupiny G8 v Birminghame 70 000 protestujúcich a aktivisti mali už aj skúsenosti s úspešným bojom proti navrhovanej Multilaterálnej dohode o investíciách, ktorý zviedli v rokoch 1997 – 1998. Lenže udalosti v Seattli boli predsa len výnimočné a prelomové. Po prvýkrát sa totiž stali globálnou mediálnou udalosťou a viedli o dva roky neskôr k založeniu Svetového sociálneho fóra, mozgového trustu alterglobalistov, ako si toto hnutie čoskoro začalo hovoriť (mediálne známejší výraz antiglobalisti je hanlivý a v rozpore so skutočnosťou, pretože väčšina prívržencov nie je proti globalizácii ako takej, ale proti jej neoliberálnej podobe, ktorú chcú demokratizovať). Od roku 2001 sa každoročne schádzajú poprední intelektuáli a aktivisti z celého sveta, medzi nimi aj nositelia Nobelových cien za mier, ekonómiu, literatúru, aby diskutovali na desiatkach seminárov a konferencií o nových koncepciách spravodlivejšieho sveta. Udalosti v Seattli sú medzníkom aj v dejinách žurnalistiky. Ako reakcia na tendenčné a často až lživé spravodajstvo mainstreamových médií sa tam sformovala skupina troch stoviek novinárov – aktivistov, ktorí sa rozhodli protesty čo najobjektívnejšie spravodajsky pokryť. Spoločne vytvorili sieť Indymedia (INC, Independent Media Center) ktorá prišla s konceptom tzv. open publishingu – možnosťou umiestniť na webe vlastné video a umožniť tak jednotlivcom i skupinám, aby vyslovili svoje názory a publikovali dianie, ktoré oficiálne a komerčné médiá z rôznych dôvodov odmietajú zverejniť. Heslom INC je „Prestaňte nenávidieť médiá a staňte sa nimi!“

     Koncepcie alterglobalistického hnutia pútajú dnes záujem politológov, sociológov a filozofov oveľa viac ako klasické šarvátky medzi pravicou a ľavicou. Správne totiž pochopili, že práve tu sa rodí nová hranica ideologického konfliktu budúcnosti, ktorá prechádza naprieč súčasnými tábormi politického spektra. Je to hranica ešte živelná a neusporiadaná, napriek tomu však oveľa perspektívnejšia ako povedzme nudné spory o sociálny štát. Alterglobalistom a ich ideologickým prorokom (kam patria napríklad Joseph Stiglitz, Noam Chomsky, Susan George, Pierre Bourdieu, Michael Hardt, Immanuel Wallerstein, ale aj Václav Bělohradský či Egon Bondy) sa bezpochyby podarilo pomenovať hlavné príčiny nemorálnosti doby a predpovedať problémy, ktoré sa začali prejavovať roku 2008 pri vypuknutí svetovej krízy. A hoci sa tým zápas za spravodlivejší svet nekončí, udalosti, ktoré sa odohrali koncom roka 1999 v Seattli, uvoľnili sily, vďaka ktorým sa po medzinárodnom zločine a obchode s poriadnym omeškaním konečne začala globalizovať aj občianska spoločnosť.

Súvisiace články:

• Zanikne s kapitalizmom aj sloboda?
• Liberál? Bezmocný anachronizmus
• Krize a konec liberalismu ve střední Evropě
• Battle in Seattle- bitka o svet
• Utopie liberalismu