Robert Fico neprestajne zdôrazňuje, že médiá nepodrobujú jeho stranu programovej kritike. Podľa neho je dôvod jednoduchý: je to preto, lebo program Smeru je taký úspešný, že mu nemožno nič relevantné vyčítať. Na tlačovke po skončení snemu najsilnejšej vládnej strany tak predseda opäť povedal to, čo už neraz inými slovami povedal inde. Opozícia ani „protivládne médiá" nepôjdu cestou konfrontácie so Smerom v otázke programu.

„Je to naozaj tak, pretože dnes je úplne zrejmé, že dôsledky svetovej hospodárskej krízy na Slovensku SMER - sociálna demokracia zvláda... Keďže opozícia ťažko môže niečo ponúknuť, bude prichádzať len so škandalizovaním a s útokmi proti nám."
Je skutočne obdivuhodné, ako si politici v našich zemepisných šírkach dokážu myslieť, že môžu určovať, za čo môžu a za čo nesmú byť kritizovaní. A najobdivuhodnejšie je, že sú pritom absolútne nepoučiteľní: Mikuláš Dzurinda sa práve v tomto ohľade pramálo poučil na príklade Vladimíra Mečiara, Fico ukazuje, ako málo bol schopný poučiť sa na príklade oboch svojich predchodcov. Samozrejme, je to omyl, ktorý politikov napokon vždy dobehne.
No s Ficom je to ešte o čosi zložitejšie. Z jedného hľadiska má totiž vlastne pravdu: je naozaj ťažké kritizovať program Smeru, keď ten sa čoraz viac premieňa na oblak verbálneho smogu.

V prvom období existencie Smeru po roku 1999 sa najpopulárnejší ľavicový politik na Slovensku štylizoval do pozície slovenského Tonyho Blaira. Zdôrazňoval neideologickosť (najmä) ekonomickej politiky a citoval známy bonmot čínskeho komunistického reformátora Teng Siao-pchinga o tom, že je jedno, či je mačka čierna, alebo biela, hlavne, že chytá myši.
Po sklamaní, ktoré mu pripravili parlamentné voľby v roku 2002 - a sklamanie to bolo, lebo nielenže sa nedostal k zostavovaniu vlády, ale predbehli ho Mečiarove HZDS aj Dzurindova SDKÚ - Fico pritvrdil. Rétorika o „sociálnej genocíde" a neľudských reformách druhej Dzurindovej vlády zabrala, pretože čoraz väčšia časť verejnosti už odmietala ďalej balansovať na rozkývanej sociálnej zemi pod svojimi nohami a prizerať sa zároveň rastúcemu chaosu v rozpadávajúcom sa parlamente.
Po štyridsiatich dvoch mesiacoch Ficovej vlády je zrejmé, že predseda Smeru pokračuje v tom, čo mu išlo najlepšie a v čom mal vždy najväčší úspech. V rétorike.

Keby sa chcel pochlapiť, v čom a ako odvrátil „sociálnu genocídu" páchanú jeho predchodcami, musel by vypúšťať iba čistú hmlu. Neodvážil sa výraznejšie pohnúť daňami, nezmenil dvojpilierový systém dôchodkového zabezpečenia.
Niekto povie: chvalabohu, ale o to teraz nejde. Ide o to, že najodvážnejšie sľuby Roberta Fica zostávajú iba sľubmi.
„Alternatíva voľného trhu, alternatíva individuálnej zodpovednosti, alternatíva ničím neriadeného a nekontrolovaného voľného trhu je alternatíva, ktorú odmieta prakticky celá Európa.
A všetci si uvedomujeme, že len silný štát, štát, ktorý zasahuje do ekonomických procesov, ktorý chráni solidaritu, ktorý chráni sociálny štandard ľudí, je dnes najschopnejší pomôcť verejnosti," burácal premiér po skončení slávnostného snemu k 10. výročiu Smeru. Silné, odvážne slová.
Akurát že v rámci eurozóny, ktorej sme členmi (čo Fico sám dnes už vydáva za svoj úspech), je pre slovenskú vládu ťažké, ak nie nemožné zabrániť tomu, čo obsahuje prvá polovica konštatácie: v eurozóne, a teda aj u nás, budú panovať také finančnícke a trhové podmienky, aké sa rozhodnú v rámci eurozóny. Nie v Bratislave na Súmračnej ulici.
A čo sa druhej časti výroku týka, kde presne u nás je ten „silný štát... ktorý chráni solidaritu"? Zdravotníctvo sa prepadáva do dlhov, platy zaostávajú za vyspelými krajinami eurozóny presne tak, ako zaostávali aj pred Ficovým príchodom k moci (a pred krízou). Žeby silný štát chránil solidaritu u nás tým, že sa prípadne všetci solidárne poskladáme na odškodné pre majiteľov súkromných zdravotných poisťovní, ktorým vláda zákonom zakázala voľne narábať so ziskom? Ako presne tento krok prispel k ochrane „sociálneho štandardu ľudí"?

Kde nič nie je, tam ani médiá nič neberú. Novinár, ktorý by chcel seriózne podrobiť kritike program strany Smer, si môže vopred objednať lieky proti bolestiam hlavy. Kam zrak padne, tam vidno nesúvislé vajatanie a improvizácie, ktoré sa potom následne vyhlasujú za ohromný úspech. Sociálny štandard obyvateľov Slovenska sa nijako nemení (a teda je práve tak nízko alebo vysoko, ako bol pred Ficovou vládou - hodnotenie je vecou gusta a stavu vlastného konta).
Zato však pribúdajú signály o zvyšujúcej sa hladine korupcie a z príkladov, kde bol „silný štát" v uplynulých rokoch taký slabučký, že umožnil stranícke rozkrádanie verejných peňazí (našich i európskych) obludných rozmerov, by sa už dala zostaviť nie úplne tenká brožúra.
Ak je v niečom vo vláde vidno „silu", tak azda len v podkurovaní pod kotlom národnostnej nevraživosti, medzigeneračnej neúcty a celkovej spoločenskej nedôvery. Vláda, ktorá sa zaklína tým, čo všetko je dnes v Európe v kurze, nenašla spoločnú reč ani so socialistickou vládou susedného štátu. To, že vinníci sú na oboch stranách, je pekné, ale to predsa neospravedlňuje ani jedného z nich.

Čo sa programu týka, desať rokov momentálne najsilnejšej strany na slovenskej politickej scéne bolo rokmi bez cieľa. Dnes, keď sa pomaly končí štvorročné obdobie ich šance meniť krajinu podľa svojich plánov, ľudia zo Smeru hovoria o cieľoch stále v tej istej polohe: akoby ich programové ciele ležali kdesi za horizontom, v nedohľadne ideálnych podmienok, ktoré však nikdy nenastanú.
Pravdaže, neboli to roky bez cieľa, ak cieľom bolo získať moc. Tú získali a držia ju tak pevne, ako málokto pred nimi. Lenže, ak bola reč o omyle, ktorý politikov napokon dobehne, bola práve o tomto: všetko sa skončí vtedy, keď sa aj Starí Slováci začnú pýtať, ako je možné, že k cieľom ideme, ideme, a stále sú rovnako vzdialené.

Text vyšiel v týždenníku Žurnál