„Opustite túto Európu, kde neúnavne hovoria o Človeku, no človeka vraždia kdekoľvek ho nájdu, na rohu každej zo svojich ulíc, v ktoromkoľvek rohu sveta. Po stáročia dusili takmer celé ľudstvo v mene takzvaného duchovného zážitku.“ (Franz Fanon, Prekliatci zeme)

Franz Fanon sa v ohlasovaní konca dominancie „Západu“ možno urýchlil o niekoľko desaťročí. Ak by však potreboval hľadať dôkazy našej mocenskej neschopnosti a morálnej nepripravenosti byť „globálnym lídrom“, desaťročie nasledujúce po 11.septembri by mu ich ponúklo viac ako dosť.

Teroristické útoky v New Yorku a Washingtone mohli byť „iba“ obrovskou ľudskou tragédiou. Príležitosťou spomenúť sa na nevinné obete nezmyselného násilia, a toto násilie odsúdiť. Možnosťou osláviť medziľudskú solidaritu a zmysel pre občiansku povinnosť, ktoré robia vo vypätých situáciách z „obyčajných ľudí“ hrdinov. Namiesto toho sme ich zneužili, či nechali zneužiť, pre mocenské ciele. Ak bol za útokom na Dvojičky a Pentagón skutočne nejaký diabolský plán zosnovaný v chorej mysli Osamu bin Ládina, nemohol ani dúfať, že mu vyjde tak dobre.

Jedenásty september bol vedome dezinterpretovaný ako „bod zlomu“. Moment, ktorý zmenil svet na nepoznanie. Niet pochýb o tom, že útok na symboly vojenskej a ekonomickej moci USA, priamo v srdci jedinej globálnej superveľmoci, museli pre jej občanov znamenať emocionálny šok. Americká vláda musela nejako reagovať. Z množstva možností si cielene vybrala tú, ktorá pre zahraničie priniesla imperiálnu politiku preventívnych útokov, flexibilných aliancií na úkor stálych spojenectiev, nahrádzania medzinárodných pravidiel zákonom silnejšieho... Na domácom fronte zas obmedzovanie osobných slobôd a snahu o presadenie názorovej hegemónie, pohľadu na svet jednoznačne rozdelený na verných a nepriateľov. Jej nástrojom bola zdrvujúca vojenská prevaha a neustále živená kultúra strachu.

Nech nik netvrdí, že „neexistovala alternatíva“. Od „barbarských krajín“ kdesi v Treťom svete sme vždy pripravení žiadať, aby na útoky, z ktorých možno viac či menej zrejme obviniť susednú vládu, reagovali „s rozvahou“, aby uprednostnili „diplomaciu pred zbraňami“. A často to urobia. Kvôli tlaku, nedostatku vojenských kapacít, možno aj vďaka čistému rozumu. Je pre nás rozvaha známkou slabosti?

Výsledky desaťročnej „vojny proti terorizmu“ sú mizerné. Môžeme si gratulovať, že režim Talibanu padol niekoľko mesiacov po útoku. Saddám už nevládne v Bagdade, s našim posvätením (či mlčanlivým súhlasom) ho obesili súčasní vládcovia. Telo Bin Ládina nakŕmilo ryby kdesi v Indickom oceáne. Ďalších údajných teroristických vodcov dali dole vojenské komandá, nepilotované lietadlá, riadené strely... Lenže uvedomme si, že hovoríme o jedinej globálnej superveľmoci (a jej spojencov), ktorej armádny rozpočet je rovnaký, ako zbrojné výdavky všetkých ostatných krajín spolu, a jej útoku na dva štáty, z ktorých jeden sa ani nedostal nad hranicu modernity, druhý bol pod ňu zbitý represívnym režimom, prehranou vojnou a rokmi ekonomickej blokády a leteckých útokov. Skutočným meradlom „úspechu“ je 130 000 mŕtvych civilistov (ak by sme použili len oficiálne, zdokumentované prípady) v Afganistane a Iraku, ktorých smrť nie je o nič ospravedlniteľnejšia, či zmysluplnejšia. Sú ním tajné väznice, ponižovanie a mučenie, suspendovanie občianskych a ľudských práv. Je ním dávno jasné poznanie, že bombami, nočnými nájazdmi a „kolaterálnou škodou“ nevybudujeme demokratické a stabilné krajiny. Sú ním stále múry, ktoré staviame vo vlastných spoločnostiach pri hľadaní „vnútorného nepriateľa“, a ktorými sa ohradzujeme zvonku proti „nepriateľským kultúram“. Je ním posilňované presvedčenie v neeurópskom svete, že biely muž využije rád akúkoľvek príležitosť, aby šiel šíriť svoje „civilizačné poslanie“ ohňom a mečom.

Nie všetko je však temné. Svetlá nádeje však nežiaria kvôli reakcii na jedenásty september, ale napriek nej. Hoci sa k bojachtivým jastrabom mnohí pridali – z ideologickej zaslepenosti, kultúrneho šovinizmu, nadopovaní pocitom triumfalizmu, či čisto oportunisticky – nepodarilo sa im úplne ovládnuť myšlienkový svet. Ostrovčeky pozitívnej deviácie neuverili v neokonzervatívny obraz dejín, ako zápasu síl dobra a zla, v ktorom si každý musí vybrať stranu. A čo je rovnako dôležité, väčšina takzvaného „moslimského sveta“ odmietla hrať hru na civilizačný zápas.

Za posledných desať rokov sa svet stal – našim pričinením – menej bezpečným miestom. Dokázali sme, že máme stále menej sily hrať sa na „globálnych lídrov“. A potvrdili, že sme na to nikdy nemali morálne právo. Je načase poučiť sa. Vo svete s rastúcim nedostatkom zdrojov a rovnomernejšie rozdelenou mocou to bude užitočná investícia do prežitia. Všetkých.

Súvisiace články:

• Kerouac kontra Bush
• 12. september
• Hannibalove slony