Na Slovensku sa začína diskutovať o možnosti zverenia dieťaťa po rozvode do striedavej opatery rodičov. Samo o sebe sa jedná o chvályhodnú iniciatívu; inštitút striedavej výchovy dieťaťa spoľahlivo funguje v mnohých krajinách vrátane susedných Čiech.

 Vo všetkých tých krajinách sa však zmeny udiali postupne a v širšom kontexte. Len na Slovensku začíname od konca. Začíname riešením následku – automatického zverovanie maloletých detí po rozvode do starostlivosti matky. Prečo sa nikto nepýta na príčinu: prečo sudcovia a sudkyne automaticky zverujú deti práve matke? Prečo je vytvorený stereotypný pohľad spoločnosti na neodmysliteľnú úlohu matky a v podstate postrádateľnú úlohu otca? Ten predsa nie je daný zákonom. Vznikol na základe dlhodobého stereotypného rozdelenia tzv. rodových rolí, ktoré určujú miesto ženy v domácnosti a pri výchove detí. Tento stereotyp je natoľko silný, že ženy, ktoré sa chcú popri rodine venovať aj kariére, sú označované za krkavčie matky a tie, ktoré po deťoch vôbec netúžia, sú považované vo svojej podstate za nenormálne. A hoci sa vo svete veľa hovorí o tzv. nových otcoch, na Slovensku je tento trend len málo viditeľný. Iste, mnoho otcov sa zúčastní pôrodu a podieľa viac na výchove detí ako to bolo kedysi. Ale na ráznejší krok – napr. ísť aspoň na pár mesiacov na rodičovskú dovolenku – sa ich odhodlá len veľmi málo (v súčasnosti je to cca. 1%).

Mýtus dobrej matky?

Čo mi v súčasnom diskurze najviac vadí je vytrhnutie veci z kontextu a spôsob vedenia diskusie, kde sa často spomína údajný mýtus dobrej matky a zlého otca. Neviem, že by taký mýtus existoval. Viem však o snaženiach mnohých konzervatívcov zaklincovať tradičnú úlohu ženy ako matky, najlepšie v domácnosti. Keď feministky hovoria o individualite ženy a snažia sa ju oslobodiť z úzko zošnurovaného korzetu materstva, ktorý jej často nedá dýchať, sú označované nelichotivými prívlastkami až  nepriateľkami prirodzenej úlohy žien. A zrazu, keď ide o záujem mužov ako skupiny, už sa nejedná o prirodzenú úlohu, ale o mýtus?

Áno, automatické prisudzovanie detí po rozvode matke znamená formu diskriminácie voči mužom a tým rodovú nerovnosť. Ale... v mnohých oblastiach života (dá sa povedať, že vo všetkých ostatných) sú diskriminované ženy a akosi to nikoho nevzrušuje. Už vôbec nie poslancov a politikov. Je zrejmé, že androcentrické politické strany (alebo ich radšej rovno nazvime macho-strany-alfa-samcov) nemajú záujme o komplexné riešenie rodovej (ne)rovnosti. Úplne im postačuje vyhovieť skupinke mužov kričiacich po svojich otcovských právach a rodovú rovnosť v programe majú odháknutú. Napr. v 120 nápadoch SaS odbavili rodovú rovnosť nasledovne: „Oblasť rodinnej politiky by sa mala zmeniť tak, aby bola v praxi dodržiavaná rodová rovnosť, najmä v súvislosti s rozvodovým konaním pred súdom a následným rozhodnutím súdov o starostlivosti o dieťa.“ Ešte k tomu spomenú rodové stereotypy, aby vyzerali múdrejšie, a vec je vybavená. Situácie, kedy sú diskriminované ženy, už alfa samcov nezaujímajú.

Prečo nie striedavá starostlivosť už v manželstve?

Zverenie dieťaťa do striedavej opatery rodičov je určite správna vec. Naša spoločnosť však potrebuje hlbšie zmeny. Potrebujeme nielen striedavú opateru po rozvode, ale už počas manželstva, a to nielen formálne. Potrebujeme, aby otcovia trávili čas s deťmi na rodičovskej dovolenke a prevzali aspoň polovičnú zodpovednosť nielen za výchovu detí, ale aj s tým súvisiace domáce práce. Tým netvrdím, že takí otcovia nie sú. Sú; ale sú stále tou povestnou výnimkou, ktorá iba potvrdzuje pravidlo. Ak bude otec na rodičovskej dovolenke samozrejmosťou, ak popri matkách uvidíme na detskom ihrisku či v zdravotnej ambulancii aj otcov, spoločnosť si zvykne na neodmysliteľnú úlohu mužov pri výchove detí. Súdy budú potom musieť rozhodovať o prípadoch individuálne, podľa situácie rozpadajúcej sa rodiny a najlepšieho záujmu detí, a nie podľa stereotypných predstáv zakorenených v spoločnosti.

Osobne by som zakotvila do zákona podmienku, aby nárok na striedavú opateru detí po rozvode mal len otec, ktorý sa podieľal aj na rodičovskej dovolenke. V mnohých prípadoch by totiž nemusel byť motívom skutočný záujem o deti, ale skôr snaha muža ukázať to tej štetke. To už ani nehovorím o komplikovaných situáciách pri školupovinných deťoch, ak rodičia žijú v rôznych mestách, o platení výživného atď atď. Ak sa totiž rozchádzajúci partneri vedia rozumne dohodnúť, nie je problém urobiť tak aj v súčasnosti.

Iná, z feministického hľadiska oveľa zaujímavejšia možnosť by bola zakotviť povinnú striedavú opateru tak, aby si otcovia mohli užívať rodičovskú zodpovednosť v plnej miere a vyskúšali si tak situáciu jednorodičovskej rodiny často krát žijúcej na hranici chudoby. Som však presvedčená, že návrh povinnej stredavej opatery by v našom parlamente nikdy neprešiel... takú búdu si na seba páni poslanci neušijú. Čo by, preboha, s tými deckami robili?

A to už ani nehovorím o nechuti riešiť iné situácie ako je neplnenie si vyživovacej povinnosti voči vlastným deťom, ktorý je na Slovensku najčastejšie páchaným trestným činom (s takmer nulovým postihom). Práve pre tých by bola povinná striedavá opatera výbornou školou do života. Inak to zas dopadne tak, že len otec bude mať možnosť voľby – a ak sa mu nebude chcieť byť plnohodnotným otcom, celá zodpovednosť zase ostane na žene a muž si zariadi život podľa vlastných predstáv.

Cui bono?

Dominantná úloha žien pri výchove detí je v podstate jediná forma moci, ktorou ženy disponujú. Najnovšie snahy údajne v záujme rodovej rovnosti viditeľne nemajú za cieľ skutočné zrovnoprávnenie mužov a žien; nejdú ruka v ruke s návrhmi na zvýšenie úlohy otcov pri výchove detí, na striedavú opateru detí na rodičovskej dovolenke, na zlepšenie postavenia žien na trhu práce a v spoločnosti. Naopak, cieľom týchto snáh je iba oklieštiť mocenskú pozíciu žien v jedinej oblasti, kde im to spoločnosť – a vlastná pohodlnosť mužov –veľkodušne povolila.