Od 28. 9 do 2. 10. prebieha už tretí ročník Dizajnvíkendu v Pisztoriho paláci na Štefánikovej ulici 25 v Bratislave. Jednou z možností, ktoré môžete vidieť je výstava To je vrchol! trojice kurátorov Marcela Benčíka, Partika Illa a Viery Kleinovej, ku ktorej bola napísaná aj úvaha o súčasnom slovenskom dizajne.

I.

Dizajn býva často spájaný s umením či estetikou, ale primeranejšie je ho dávať do priameho vzťahu s každodenným životom. Základy moderného dizajnu ako špecifického tvorivého spracovania výrobkov určených pre každodenný život a spotrebu bol totiž od počiatku spätý s modernou hromadnou priemyselnou výrobou. Dizajn pôvodne nebol záležitosťou bežnej hromadnej výroby oceľových rúr, alebo veľkokapacitnej produkcie mlieka. U nich pre zákazníkov stačilo tri základné atribúty výrobku – musia byť užitočné, teda zodpovedať praktickým potrebám uživateľa. Musia mať nízku cenu, aby si ich mohlo kúpiť čím viac ľudí a tak dokázať urobiť väčší zisk ako pri exkluzívnej jedinečnej, ale oveľa drahšej výrobe, odkázanej na vrtochy bohatého zákazníka. A musia byť kvalitné, teda musia vydržať každodennú záťaž používania. Dizajn však dodal spotrebným výrobkom ešte niečo. Dodal výrobkom to, vďaka čomu aj priemyselná a hromadná výroba prispela v modernom, pretechnizovanom a odosobnenom svete k existencii priestoru, v ktorom sa človek môže cítiť doma. Tieto štyri stránky výrobkov vytvorili tú modernú spoločnosť, v ktorej sem sa pohodlne udomácnili. Dizajn priniesol záblesky estetickosti a pôžitku z výrobku aj bežnej praktickej všednosti. Pomáha vytvoriť paradoxné pocity priestoru, kde sa človek môže cítiť lepšie, bezpečnejšie, útulnejšie a estetickejšie, no zároveň mu umožňuje byť súčasťou širšieho sveta a éry v ktorej žije. Inými slovami, dizajn umožnil zladiť sa človeku s pulzom jeho doby, dal mu na dosah možnosť byť spolutvorcom sveta v ktorom žije. Dizajn ponúkal bezpečnosť a príjemnosť v zmene. V tomto význame sa stal predĺžením ľudskej existencie, pomôckou k jeho sebatranscendovaniu.

II.

V súčasnosti sú však rôzne podoby dizajnu spájané predovšetkým so sférou jedinečnosti, luxusu a exkluzivity. Zmenou predstavy o dizajne sa jeho podstata presunula do sféry voľnej umeleckej tvorby a subjektívneho vyjadrenia tvorivého gesta jednotlivca určeného izolovanému jednotlivcovi. Aj to je jeden z dôvodov, prečo o klasickom dizajne na Slovensku možno hovoriť už len v minulom čase. Prežilo z neho už len torzo, teda tá individualizovaná a individualizujúca forma, bližšia skôr voľnému umeniu. Druhou podobou, s ktorou sme v každodennom živote konfrontovaní, je karikatúra dizajnu v podobe importovaných estetických štýlov spojených s výrobkami pochybnej kvality a rôznymi prvoplánovými napodobeninami štýlov rôznych kultúr a období. Zo sféry každodennosti, kde býval dizajn súčasťou komplexnej každodennosti (bývanie, stravovanie, voľný čas, pracoviská, pracovné nástroje), zostal dizajn prakticky súčasťou už len jediného segmentu a to oblasti voľnočasového stravovania. Dizajn ako tvorivé a primerané vyjadrenie človeka žijúceho spolu s ďalšími ľuďmi v spoločenstve, ktoré seba samo prejavuje svojou kultúrnou produkciou sa zachoval len v tej sfére, ktorá nebola prevalcovaná nadnárodnými a teda anonymizovanými alebo odcudzenými kultúrnymi symbolmi. Ako značky, ktoré nám umožňujú praktickú, bezpečnú a príjemnú orientáciu vo svete každodennosti, zostali prakticky len dizajnovo statické no funkčné arašidové chrumky, alebo tvorivo modifikované a dizajnérsky živé nápoje Vinea a Kofola. Príklady týchto komerčne aj dizajnérsky úspešných produktov ukazujú na základné problémy dizajnu v súčasnosti. Na jednej strane ukazujú na až bytostnú potrebu lokálneho produktu, ktorý nás zaraďuje do prúdu času a umožňuje nám zažiť spoločné my a na druhej strane ukazuje na dôsledky prepolitizovanej a ekonomicky globalizovanej doby, v ktorej sa zvyšuje potreba istoty (hoci aj len vizuálnej), ktorá dynamický charakter dizajnu brzdí.

III.

Dizajn priniesol do moderného a technického sveta, človeku odcudzenému priemyselnou a hromadnou výrobou práve ten humanizujúci prvok, ktorý mu spríjemnil a zestetičnil jeho osobný život. Na Slovensku, podobne ako v ostatných postkomunistických krajinách, však skutočným nepriateľom dizajnu nebol socializmus, ale práve jeho rozpad a nasledujúci nadizajnovaný antikomunistický diskurz. Praktickým dôsledkom ekonomických zmien bol rozpad výroby vo všetkých oblastiach každodenného života, kam priemyselný dizajn zasahoval – od nábytkárskeho, potravinárskeho cez stroje a zariadenia, ktoré ľudia používali. Dôsledkom politického obratu bolo tiež paradoxné odmietnutie všetkých produktov domácej výroby (aj tých dizajnovo najzaujímavejších a kvalitných) ako symbolov starého režimu. Nábytkársky priemysel bol nahradený amatérskou svojpomocnou výrobou vyjadrujúcou najelementárnejšiu rustikalitu, hrubosť a neopracovanosť, čokoládové výrobky boli nahradené tukovými napodobeninami s pochybnou kvalitou, no pre nás novým dizajnom. Ekonomický úpadok, podporovaný politickým marketingom zničili vo svojich dôsledkoch priemyselnú a potravinársku výrobu a tým pádom aj možnostiam rozvíjať existujúci dizajn. Prehra v kontinuite času ukotveného dizajnu otvorila priestor estetike „toho lepšieho sveta“ tam zvonku.

IV.

Z dizajnu, ako kombinácie nízkej ceny, kvality, užitočnosti a estetickosti, sa tak postupne odtŕhali jednotlivé segmenty. Základom našej každodennosti (s výnimkou tých najbohatších) sa stali rôzne zmesky štýlov, kvality a miery užitočnosti, teda akútna absencia zážitku z dobrého dizajnu. Tak ako dizajn poskytoval na počiatku moderného života humanizujúce zážitky v odcudzenom svete, po odcudzení dizajnu v odcudzenom postkomunistickom svete zostal už len v podobe estetizovaného odpadu, prípadne v možnosti mať takýto zážitok pri návšteve značkového supermarketu. Práve supermarkety a veľkoplošné predajne ponúkajú chvíľkový zážitok z nadizajnovanej harmónie ponúkaných výrobkov. IKEA, tyčinky od Nestlé a iné produkty nášho každodenného života nám už neposkytujú tú paradoxnú kombináciu estetického odcudzovania a zároveň vytvárania väzby na našich blížnych, akú ponúkal klasický dizajn v každodennom živote. V byte zariadenom výrobkami v severskom štýle z IKEA, pri jedení na porceláne z Číny a pri televízore od Sony človek až bytostne túži nájsť útulnosť domova. To, čo nenachádza v dizajnovom mixe v domácnosti, skúša hľadať v predraženej kolibe s nekvalitnými haluškami a hrubo opracovanými a pokrivenými drevenými lavicami z masívneho dreva. Jedine ešte stále primerane lacné, kvalitné a všadeprítomné arašidové chrumky a Horalky s ich typickými obalmi vytvárajú v človeku pocit bezpečia. Vyvolávajú v človeku istý druh sebaistoty, že vie čo robí, k čomu sa tieto výrobky hodia a pocit, že v tomto svete kontinuity je doma.

X.

Cez tieto známe obaly sa stotožňuje so svojím detstvom, s rodičmi na voľakedajšom výlete, s miestami a situáciami z minulosti. Rovnaké kódy môže odovzdávať aj svojím súčasníkom alebo deťom. Nie nadarmo zažíva väčšina ľudí sklamanie, keď pri návšteve vysokohorskej chaty, bežnej dedinskej krčmy alebo akéhokoľvek podniku, ktorého cieľovou skupinou nie sú zahraniční solventní turisti, nenájde čapovanú Kofolu, alebo tie „pravé“ Horalky či „tradičné“ chrumky v ich typických obaloch. Tento pocit odcudzenia od situácie a priestoru, ktorý sa hoci len v takýchto malicherných situáciách prejavuje nespokojnosťou, ukazuje na psychologickú dôležitosť takýchto útočísk kolektívnych symbolov, ktoré sú výsledkom dizajnérskeho nápadu. Asi každý však cíti, že k nám dizajn svojím humanizujúcim gestom prehovára už len v tomto najzapadlejšom kúte našej každodennosti, postupne stále viac zaplavenej odcudzenými predmetmi. Nečasovými výrobkami bez kultúrneho kontextu a tovarovým odpadom, ktoré sa nám neprihovárajú ako ľuďom s vlastným jazykom, kultúrou a zdedenými zvykmi, ktoré sú nevyhnutnou pôdou aj pre pocity pôžitku.

www.dizajnvikend.sk