Plamene revolúcie zachvátili už aj Lýbiu. Vo svetle horiacich vládnych budov sa Kadáfího režim otriasa v základoch. Dúfajme, že sa rúca. No ešte nepadol. Lýbijský režim však už toto nerozchodí. Nevedno, ako dlho bude odolávať. Chce bojovať do poslednej guľky, do poslednej amazonky. Ale raz padne.

 Lýbia nemá nič spoločné s Kosovom, nevyvražďujú Srbi Albáncov. Vyvražďujú líbyjskí šialenci, spolu s najatými žoldniermi, líbyjských občanov. Lýbia je zlá, keď vraždí mimo svojich hraníc, či už naozaj, alebo si to len myslíme. Teraz je to ale vnútorný konflikt, nech si Kaddáfí vyvražďuje svojich občanov. Do toho nás nič, náhodou by to mohol plukovník uhrať a potom by nám mohol spočítať našu podporu a priškrtiť kohútiky.

 Demokratické veľmoci, štáty, ktoré by v prípade „nevyhnutnosti“ (čítaj: virtuálne ohrozenie jedinej demokracie Blízkeho východu) neváhali použiť vojenské silu, vrátane strategických zbraní, proti obyvateľstvu neposlušných krajín, dnes len váhavo verbálne odsudzujú vládcov týchto krajín, keď vyvražďujú vlastné obyvateľstvo. O čo bol Mubarak lepší, než Lukašenko?  Prečo Bašír áno, a Kaddáfí nie? Čo je na obyvateľoch Dárfúru a južného Sudánu lepšie, že si zaslúžia viac nášho súcitu, než obyvatelia Lýbie? Ale to je tak, keď obete nie sú z tej správnej „civilizácie“. Keby boli aspoň černosi, keď už nie sú kresťania!

 Veď aj diktátorov občas podporovať treba.

Tzv. demokratický Západ, ktorý neváhal vraždiť Líbyjčanov ako trest za zločiny ich tyrana, dnes váha, keď tyran vraždí Líbyjčanov. A rozmýšľa, aké bububu by zaúčinkovalo. No prvý beduín džamahíríje má na Európu väčšie bububu – ropu a plyn. Však je zima a kohútiky ropovodov sú stále v Kaddáfího rukách. Koľko mŕtvych bude mať na svedomí do skončenia vykurovacej sezóny v Taliansku a Francúzsku?

Ale treba byť spravodlivý, treba priznať odvahu tým, ktorí odvahu majú. Nemecká teta, navzdory hrozbe zaškrtenia kohútika, zahanbila šľachetného aristokrata i prvého mača Európy.

Možno sú to posledné dni, hodiny, Kaddáfího režimu. A pánov profesionálnych demokratov nezaujímajú ľudské obete, do poslednej chvíle rozmýšľajú o výhodnosti, či nevýhodnosti zločineckého režimu pre samých seba.  Ale to je dôsledok politiky knížepánov, duccitov a podobných vládcov „slobodného sveta“. Ale nielen vládcov, ale aj ich ideológov, platených, či dobrovoľných. Ústa majú plné slobody a demokracie a rukami nohami  podporujú diktátorov a masových vrahov. A nesmrdia sami sebe vždy, keď otvoria ústa, do ktorých si len pred chvíľkou našpinili...

Čo dodať? Pamätajte si to občania, pamätajte si, nezabudnite. Kaddáfímu môžte byť vďační, že demaskuje kreatúry prezlečené za demokratických politikov. A ak pamätať nebudete, tak sa nečudujte. Dnes Tripolis, zajtra Rím.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Fridrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u

Súvisiace články:

• Egypťania už nechcú Egypt, aký bol
• Revolúcia v hidžábe
• V Egypte nejde o Izrael
• Egypt a my
• Sociálne revolty v Tunisku a Egypte
• Obamova pyramídová hra
• Smrť na Níle
• Plamene revolúcie
• Egyptské rany
• Bohovia a ľudia otvárajú alžírsku traumu