Drahí maďarskí priatelia! Titulkom svojho otvoreného listu som chcel parafrázovať názov slávnej brožúry Michala Miloslava Hodžu z roku 1847, ktorou sa pokúšal viesť dialóg s ľahostajnou slovenskou spoločnosťou a získať ju k spolupráci. Tak ako jeho základným východiskom, aj mojím cieľom je rovnosť a rovnoprávnosť. Chcem sa vám prihovoriť dobrým slovom, lebo dobré slovo zvyšuje ľudskú dôstojnosť a povyšuje diskusiu na rytiersku disciplínu.

     Dobrého slova nikdy nie je veľa a viem, že sme si ho navzájom v našich spoločných dejinách veľa neužili. Keby sme však nemrhali časom a silami na vyratúvanie krívd a namiesto toho sa sústredili na hľadanie tých krajších okamihov nášho spolužitia, určite by sme sa rozpamätali na pozitívne momenty našich vzťahov. Možno ich nie je veľa, ale na týchto pozitívnych príkladoch spolupráce sa dá stavať optimistickejšia budúcnosť. Každé dva zdanlivo znepriatelené národy, nech už sú to Angličania a Íri, Kastílčania a Baskovia, Poliaci a Rusi, Gréci a Turci, Palestínčania a Židia, Indovia a Pakistanci či Japonci a Číňania si musia uvedomiť, že dejiny ich vzťahov nie sú lemované iba spormi a násilím, ale aj svetlými okamihmi, ktoré obnažujú to najlepšie, čo v nás je. Spomeňme si na to, keď nacionalisti na oboch stranách spustia svoj zvyčajný koncert nenávisti.

     Nikto nemôže vymazať z našich dejín, že sme tu spoločne zakladali a budovali mestá, že sme spoločne bránili Európu pred náporom Turkov, že sme spoločne vykrvácali v povstaní Františka II. Rákocziho, ktoré malo všeobecnú ľudovú podporu. Mali by sme viac pamätať na odkaz významného slovenského vedca Mateja Bela, ktorý na začiatku 18. storočia venoval veľké úsilie vzájomnému pochopeniu oboch našich národov. Mali by sme viac oceniť dielo veľkého maďarského štátnika Ferenca Deáka, ktorý sa v šesťdesiatych rokoch 19. storočia usiloval o dohodu so Slovákmi, no nacionalisti na oboch stranách jeho víziu odmietli. Potrebujeme symboly našej novej spolupráce. No potrebujeme aj viac úprimnosti.

     Vždy som vás bránil a aj budem brániť pred útokmi nacionalistov. Veľmi dobre chápem, že byť akoukoľvek menšinou je za istých okolností ako prekliatie. Náš i váš veľký dramatik Imre Madách sa v diele Tragédia človeka vyznal: „Ja chcel by som mať takú spoločnosť, ktorá ma bude chrániť a nie trestať, nie zastrašovať, ale povzbudzovať“. Je mi cudzí taký pojem vlasti, ktorá sa rodí iba z predsudkov a ktorú udržiava iba úzkoprsý cit. Vlasť nie je iba „konkrétne spoločenstvo rovných a sebavedomých Sloveniek a Slovákov“, netvorí ju iba „štátotvorný národ“, ako vás z tohto pocitu hlúpo vyčlenil premiér Fico. Ubezpečujem vás, že súčasťou mojej vlasti ste aj vy, že aj vy ste štátotvorní, aj vy tvoríte s nami hodnoty a formujete naše spoločné dejiny. Som pyšný na to, že v našej krajine sa narodili a žili vedľa seba takí velikáni ako Ján Kollár a Imre Madách, Milan Rastislav Štefánik a Sándor Márai, Alexander Matuška a Zoltán Fábry. Oni všetci sú súčasťou mojej identity. Vaša sloboda je aj mojou slobodou, vaše starosti sú aj mojimi starosťami, vaše šťastie je aj mojím šťastím. Ale toto všetko vám mal už dávno povedať prezident Slovenskej republiky ako hlava celého štátu, mal vám to povedať premiér, ktorý od vás vyžaduje lojalitu, a pritom s vami nerieši ani najzákladnejšie veci týkajúce sa vášho každodenného života a vašich práv.

     Patrím k ľuďom, ktorí sa usilujú stavať medzi Slovákmi a Maďarmi mosty porozumenia. Most, ako hovorieval literárny kritik Zoltán Fábry „je najvyšším stupňom etiky, teda aj pravdou a krásou ľudskosti, je to symbol a skutočnosť ľudských stretnutí“. Postaviť sa proti vláde, ktorá sa slovníkom tupých nacionalistov 19. storočia púšťa do otvoreného konfliktu s vystrašenou maďarskou menšinou, chápem ako svoju občiansku povinnosť. A spolu so mnou to takto vníma stále viac a viac Slovákov, ktorí sú dostatočne vyspelí na to, aby vedeli, že ten, kto v globalizovanom svete hrá iba národnou kartou, prehráva. Uznávam, že menšina má nárok vnímať isté skutočnosti spojené so zachovaním jej identity citlivejšie ako väčšinové obyvateľstvo a chápem aj to, že proti životným pocitom nie je vždy možné racionálne argumentovať – bolo by to podobne hlúpe ako presviedčať manželku, že keď má vilu, auto a dovolenku dvakrát do roka, nemá právo sa pri vás na čokoľvek sťažovať a že jej nespokojnosť z kvality vzťahu vlastne vôbec nie je dôležitá. Ale to, čo ma dnes čoraz viac znepokojuje, nie je len hlasno plieskajúci nacionalistický bič slovenskej vlády. Je to aj vaše mlčanie, drahí maďarskí priatelia.

     Ak hovorím, že nemám rád nacionalizmus, nemyslím len na ten slovenský. Myslím na akýkoľvek nacionalizmus. Myslím na ten zdogmatizovaný, zidealizovaný a vášňami zatemnený pohľad na samých seba, ktorý nás núti bojovať za určité ciele bez toho, aby sme urobili racionálne zhodnotenie ich skutočnej ceny. Prekvapuje ma, že voči takémuto videniu sveta vo vašom národnom spoločenstve sa nedokážete otvorenejšie postaviť. Čeliť vášniam nie je jednoduché. Ako pripomínal váš i náš spisovateľ, košický rodák Sándor Márai, vášni je úplne ľahostajný postoj toho druhého, chce sa realizovať celá, presadiť celú svoju vôľu, inak by nebola vášňou, ale múdrou dohodou. Čoraz viac Sloveniek a Slovákov má osobnú skúsenosť s tým, aké je to vzoprieť sa logike davu, opustiť masu a stať sa individuálnym hlasom pozdvihnutým proti nacionalizmu. Je to ešte stále nevďačná úloha a z týchto jednotlivcov sa stávajú terče nenávisti. Títo ľudia nepotrebujú, aby ste im za to boli vďační. Robia to pre pocit vlastnej občianskej hrdosti. Aj preto už ďalej nemôžem skrývať sklamanie, že kým tieto osobnosti ochotne nesú vlastnú kožu na trh, na vašej strane nevidím snahu vyjsť z pohodlia národnej ulity a jasným spôsobom odsúdiť či aspoň pomenovať nacionalistické tendencie na maďarskej politickej scéne.

     S vlastnými nacionalistami si musíme poradiť sami. No ak má byť naše spoločné úsilie hodnotovo dôveryhodné, potrebujeme pomoc aj od vás. Dostávame len veľmi málo signálov, že ste schopní a predovšetkým ochotní krotiť svojich nacionalistov. Nacionalizmus slovenskej vlády je veľmi znepokojujúci, no myslím si, že nacionalizmus maďarskej politickej elity zašiel ešte ďalej. Hoci sa našej krajiny viac týka a viac jej ubližuje Ficov nacionalizmus, nezakrývame si oči pred tým Orbánovým, ktorý sa môže ukázať v budúcnosti ako potenciálne väčšie nebezpečenstvo. Ako je možné, že sa medzi vami nenašiel jediný maďarský intelektuál, ktorý by tieto tendencie otvorene pomenoval? Ako je možné, že sa vám nehnusí ten príšerný jazyk 19. storočia bľabotajúci o tom, že existuje len jeden maďarský ľud, jeden maďarský svet a jeden pán nad dejinami? Ako ďaleko je od takéhoto uvažovania k heslu Ein Volk, ein Reich, ein Führer? Kam sa podeli maďarskí liberáli, ktorí by sa vzopreli tejto falošnej predstave a vnútili by svojmu národu slovník moderných Európanov?

     Kým slovenskí intelektuáli (podobne ako elity v iných európskych krajinách) veľmi citlivo reagujú na každú nacionalistickú neprístojnosť vlastnej vlády, maďarskí zachovávajú voči všetkým krokom Budapešti nevkusnú lojalitu zbavenú výraznejšieho kritického postoja. Mlčali ste, keď Zolt Németh povedal, že „Maďarsko hraničí samo so sebou“. Tvárili ste sa, že ste prepočuli, keď predseda poslaneckého klubu Fideszu na pôde parlamentu vyhlásil, že „historické Maďarsko žije“. Nenamietali ste, keď sa maďarský prezident László Sólyom nechal počuť, že slovenčinu by sa mali učiť maďarskí občania Slovenska ako cudzí jazyk. A už vonkoncom sa vám nechce búrať vo vašom národnom spoločenstve historicky zjednodušený a politicky prispôsobený mýtus Trianonu. Takéto signály skôr naznačujú, že maďarská politika naprieč celým spektrom sa dosiaľ nezbavila koloniálneho myslenia a odrážajú mentálne nastavenie politickej elity u našich južných susedov. Ale takto sa dôveryhodné partnerstvo nedá budovať. Nemá význam vás chlácholiť a bagatelizovať maďarský nacionalizmus. Nie ste malé deti a my sme vaši priatelia – a priatelia musia byť k sebe otvorení. Uvedomte si, prosím, že najmä nejednoznačnosť slovníka oslabuje dôveru v úprimnosť vášho priateľstva a v konečnom dôsledku škodí najmä vám samým. Keď sa stretneme v bratislavskej kaviarni alebo na nejakom seminári v Šamoríne, výborne si rozumieme. Lenže my si nepotrebujeme rozumieť len v intelektuálnej rovine a kĺzať sa po povrchu lacnej kritiky národniarskej vulgárnosti. Slovensko-maďarské zmierenie bez získania širokých vrstiev obyvateľstva je kabinetnou ilúziou. Ak chcete, aby sme vám pomohli búrať predsudky, vy sami musíte ísť príkladom a neslúžiť slovenským nacionalistom ako alibi živočíšnej neznášanlivosti. Vy sami si musíte urobiť sebareflexiu a neskrývať ju pred nami. Vy musíte byť tými majákmi dôvery, ktoré sa budú týčiť na našej ceste bližšie k vám. Je čas urobiť tento dôležitý krok, priatelia. Nie som sám, ktorý čaká na toto gesto z vašej strany. Aby sme sa mohli objať okolo pliec a hrdo spolu s vami vyhlásiť: Szlovákia mindannyiunké! (Slovensko patrí nám všetkým!)

Súvisiace články:

• Nijaké slovenské rozhodnutia neslobodno robiť pred voľbami!
• Európsky duch a dvojaké občianstvo
• Pešť-Budínský vabank verzus slovenská hystéria