Jeden skvelý organizačný tím, mesto Bratislava, polícia, médiá a konečne aj zopár politikov a političiek žili uplynulý víkend ľudskoprávnou demonštráciou Dúhový Pride Bratislava 2011. Nikto z nich priamo na mieste našťastie veľa (bezpečnostnej) práce nemal. Prevencia aj tu má význam.

Až mi bolo ľúto bulváru – žiadne "neželané" výstrednosti sa nekonali, hoci napríklad na karnevale v Riu de Janeiro sú, naopak, žiadané (bez komentára). To som však od bratislavského sprievodu hrdosti odbočila. Rétorika slovenskej spoločnosti, politiky a médií sa pod tlakom jeho pozitívneho náboja a heterogenity mení. Mení sa z pohľadu neheterosexuálnych ľudí k lepšiemu – a to závratným tempom.

Naznačuje to, že spoločnosť i politika pozornejšie načúvajú hlasu občianskych postojov, práv a potrieb. Naznačuje to tiež, že niektoré médiá nielen načúvajú, ale majú snahu, uvedomujúc si svoju silu, brať vážne aj svoju zodpovednosť voči verejnosti. Denník Pravda (na moje veľké a príjemné prekvapenie) ako prvé mienkotvorné médium dokonca tohtoročný Dúhový Pride oficiálne podporil. Silou svojho hlasu sa verejne postavil za správnu vec. Patrí mu za tento nielen v slovenských bigotnosťou kontaminovaných reáliách mimoriadny počin hlboká poklona a medaila za odvahu.

Mimochodom, keď sme pri tej bigotnosti, niekoľko prívržencov tmárskych ideologizujúcich nezmyslov, napísaných katolíckym perom, dokonca kritizuje prajdovú podporu dvadsiatich osvietených veľvyslancov, pretože sa podľa nich miešajú do vnútornej diskusie Slovenskej republiky, na čo nemajú právo, a robia to dokonca nad rámec legislatív svojich krajín. Nuž, ak by sa páni Čarnogurský či Palko menej miešali do (ne)dodržiavania občianskych a ľudských práv na Slovensku včera, nemali by dnes v zahraničí dôvod niekoho okrikovať. Zvláštna optika. Pred rokom 1989 im neprekážalo, keď sa pre prenasledovanie kresťanov niekto zo zahraničia do našich vnútorných záležitostí vmiesil.

Vráťme sa však naspäť k téme. Mnohoročný tlak diskriminovaných ľudí, tlak spoločenských skupín a občianskych iniciatív, tlak zo zahraničia, tlak moderných otvorených médií – a promenáda politikov a političiek na dúhovom Hviezdoslavovom námestí sa mohla začať. Nechcem byť nevďačná, ale nie som ani zaslepená. Prajd, zdá sa, sa odrazu stal prestížnym miestom prezentácie vlastnej tolerancie – a, samozrejme, lapačom voličských hlasov.

Páni a dámy z SaS prepáčia, ale dúhová hlasolapka dostane zmysel (a ohlas) iba vtedy, ak už nepôjde o čísla, ale o princípy a ich dôsledné presadzovanie bez handlovania témy za tému. Voličské hlasy nesmrdia a zdá sa, že niektorým politikom sa už aj "inaké" hlasy zdajú relevantné aspoň na jedno použitie v disciplíne hod do urny, čo je od ich úplnej ignorancie posun, hoci možno nie práve najzdravším smerom. Čas ako najlepší lekár ukáže.

Je však už nespochybniteľné, a nijaký Palko to nezastaví, že volanie osamelého hlasu po napĺňaní práv neheterosexuálnych ľudí sa konečne z lesa ozýva ako legitímny mnohohlasný občiansky kánon, ktorý už nie je možné ignorovať. Stretneme sa pri svadobnom stole slobody, priateľky a priatelia...

Text vyšiel aj v denníku Pravda