Dostala som sa do diskusie o potrebe či ne-potrebe neustáleho negatívneho rozpitvávania témy katolícka cirkev a jej zasahovanie do života a do súkromia všetkých ľudí, vrátane tých, ktorí s ňou nemajú nič spoločné. A nechcú mať.

Krajinou už údajne vládne únava zo všetkých tých kacírskych slov na katolícku adresu. V mojom svete pre zmenu vládne únava a znechutenie zo všetkých tých činov, ktoré je dokola potrebné pripomínať, aby sme nezabudli, prečo a kvôli komu niektoré skupiny obyvateľstva žijú svoje životy oveľa ťažšie či zložitejšie. A dokonca občiansky druhotriedne.

Presne o mesiac Bratislava opäť ožije dúhovými farbami sprievodu ľudí, ktorí nežijú podľa heteronormatívnych linajok. Nebudú to len lesby a gejovia. Ale oni/y budú primárne účastníkmi a účastníčkami Dúhového Pride Bratislava 2011, hovorme teda pre zjednodušenie o nich. O nás. Prečo píšem opäť o katolíckej cirkvi a opäť o neheterosexuálnych ľuďoch? Prepojenie je zrejmé, priatelia. Bez vplyvu katolíckej cirkvi na štátoprávnu sféru by sa vlastne žiaden ľudskoprávny sprievod hrdosti nemusel konať. Sexuálne menšiny by nemuseli neustále dokazovať svoju „človečinu“, svoju (ne)prítomnosť v právnom systéme tejto krajiny a svoje postavenie občanov druhej kategórie. Gejovia a lesby by nemuseli byť pravidelným terčom agresie samozvaných ochrancov tradičných rodín – či už fyzickej, psychickej alebo politickej.

Po signifikantný príklad potreby tejto diskusie siahnem do roku 2000. Slová vtedajšieho ministra spravodlivosti za KDH Jána Čarnogurského, šedej eminencie slovenskej konzervatívnej politiky, sú vskutku nezabudnuteľné. Rada s nimi novú katolícku i neheterosexuálnu generáciu oboznámim: „Kým ja budem ministrom spravodlivosti, registrované partnerstvá na Slovensku nebudú!“ Podarilo sa. Nie sú. Pán minister bohorovne dosiahol pamätihodný politický výsledok – dlhodobé obmedzovanie súkromia jednej skupiny populácie až tak, že tým zároveň obmedzuje realizáciu jej občianskych práv.

Sloboda, o ktorej bola tak naivne reč v roku 1989 sa kdesi topí v hnedých kalných vodách xenofóbie za aktívnej účasti strán, ktoré majú milovanie blížnych takmer v popise práce. Ospravedlňujem sa slušným veriacim ľuďom, ktorí naozaj vodu pijú, keď ju sami kážu piť, že spolu s katolíckou verchuškou padajú do jedného vreca mojej kritiky. A práve na vás volám.

Predpokladám, že nielen v rámci sčítania ľudu, ale aj pred „prajdom“ bude poslušná sieť cirkevných hodnostárov po celom Slovensku dvíhať z kazateľníc k nebu svoj moralizujúci ukazovák. Ten, ktorý svoje zavádzajúce ideologické dogmy vydáva za pravdivé argumenty a snaží sa pre ne získať aj dnešnú modernú spoločnosť. A keďže kazateľníc je nepomerne viac (aj za moje dane) ako príležitostí pre hlas síce „bezbožný“, ale rovnako ľudský, venujem tento článok práve vám – tým, ktorí budete vztýčené prsty „počúvať“. Ak ich budete počúvať srdcom, možno sa aj vám vyjaví jedna z jednoduchých právd o človeku: všetci sme len ľudia a všetci túžime po šťastí. A určite nie je šťastím niekomu po šťastí šliapať.

Text vychádza aj v denníku Pravda