Otázku dvojitého slovensko-maďarského občianstva mali už dávno nastoliť samotní Slováci. Mohli tak nastaviť parametre a hlavne mantinely vyjednávania.

Najhoršie na maďarskom návrhu zákona o dvojitom občianstve totiž je, že s ním prišli práve maďarskí šovinisti. Na stole tak dnes stojí zákon stvorený na ich obraz, ktorého podstata je pre slovenskú stranu (bez ohľadu na koaličnú konfiguráciu) neprijateľná a zároveň neodstrániteľná. Vláda Ivety Radičovej sa ju snaží len zakryť, a dúfa, že prehrmí a nejako len hádam bude.

 Podstata pritom vôbec nie je o volebnom práve a kortešačkových nájazdoch spoza Dunaja. Veď čo by to už len bolo za občianstvo, bez volebného práva? O čo teda v skutočnosti ide? Udeľovanie občianstva na základe krvného zväzku, etnicity, nie je ani v Európskej Únii maďarským špecifikom. Ale ťažko nájsť ďalšiu krajinu, ktorá by občianstvo udeľovala na základe príslušnosti predkov žiadateľa k zaniknutej ríši.

 Ktovie, či to vymyslel práve Viktor Orbán, o ktorom sa v Maďarsku šíri fáma, že pravidelne (a diskrétne) navštevuje psychiatrické sanatórium v rakúskom Grazi. Na Slovensku však táto konštelácia utvrdzuje všeobecne rozšírenú obavu, že v južnom pohraničí sa môže zopakovať scenár, ktorý kedysi v Sudetách zrealizoval Hitler. Nie náhodou práve takto historicky determinované slovenské podvedomie pochopilo vehementnú starosť maďarskej vlády o osud záhadnej Hedvigy Malinovej či mierumilovných fanúšikov Ferencvárosu Dunaszerda, ako aj Orbánov nedávny hold Helmutovi Kohlovi za nemecké znovuzjednotenie, s požehnaním Európy.

 Lenže slovenské odmietnutie dvojitého slovensko-maďarského občianstva ako takého na opodstatnenosti tejto obavy nič nezmení. Skôr jej ešte dodá na sile. Mnohí Slováci budú Maďarov na juhu, napriek výsledkom posledných parlamentných volieb, naďalej považovať za nespoľahlivých, za zakuklených iredentistov, ktorí sa už len tým, že volia maďarské strany, de facto správajú ako maďarskí občania, a nie ako slovenskí vlastenci. Skrátka, mnohí Slováci ani tých Maďarov, ktorí by o druhé občianstvo nepožiadali, nebudú brať za svojich (tak ako za svojich neberú Rómov, Rusínov, či Vietnamcov). Odvetný zákon Ficovej garnitúry preto treba chápať ako zhmotnenie akejsi obrannej reakcie vystrašenej väčšiny.

 Skutočne sebavedomí politickí predstavitelia Slovenskej republiky by mali skôr upriamiť pozornosť maďarskej verejnosti (lebo iba o tú Viktorovi Orbánovi ide) na fakt, že dvojité občianstvo (aj s volebným právom) je v princípe úplne v poriadku, ale musí byť pre obe strany prijateľné. A to v kontexte karpatského oblúka a priľahlej kotliny v skutočnosti znamená stop akýmkoľvek iredentistickým snahám.

 Základný princíp dvojitého občianstva totiž v každom prípade je: na Slovensku si slovenský občan, a v Maďarsku maďarský. Ak by sa malo dvojité občianstvo podľa prianí predstaviteľov Fideszu a Jobbiku vzťahovať na potomkov Uhrov, tak na Slovensku by to nevyhnutne malo za následok zrušenie výsad z menšinovej, respektíve etnickej príslušnosti, teda revíziu celej „menšinovej“ politiky... Buď chce Maďarsko znárodniť maďarské menšiny, alebo ich chce uchovať. Oboje sa nedá. Preto je Orbánova politika v príkrom rozpore so záujmom menšín, ktoré inštrumentalizuje a na ktoré v konečnom dôsledku privoláva silnejšie asimilačné tlaky.

Súvisiace články:

• Orbánocalypse Now!