Každý asi ako dieťa zažil ten pocit roztrpčenia a krivdy, keď sa pri komunikovaní stretol s nedôverou alebo posmechom dospelých. Pričom jediným zdrojom onej nedôvery sa zdal byť fakt, že sme deti.

Môžu síce existovať oprávnené dôvody prečo nie vždy berieme nevyspelých jedincov celkom vážne, tento fenomén ale nie je obmedzený len na deti. Naopak, to, čo dnes filozofi nazývajú epistemická nespravodlivosť môže predstavovať zásadný problém.

Nespravodlivosť a z nej náležite prúdiaci pocit krivdy sprevádza takmer všetky aspekty ľudského spolužitia. Vo svojej mnohorakosti by nás preto nemalo prekvapiť, že nespravodlivosť môže mať aj svoju epistemickú dimenziu. Pri epistemickej dimenzii nespravodlivosti vôbec nejde o prerozdeľovanie zdrojov, fyzického bohatstva, ani o procedurálnu férovosť, vládu zákona a rovnosť v rešpektovaní pravidiel. Epistemická nespravodlivosť sa nás dotýka čisto ako bytostí schopných poznania, ako komunikujúcich nositeľov a šíriteľov správ a informácií.

Vieme, že má zmysel konštruovať isté kritéria dôveryhodnosti, a že ich legitímna aplikácia nemusí predstavovať problém [ http://www.jetotak.sk/editorial/kuffa-a-kluc-na-urcovanie-expertov ]. Problém môže ale nastať, keď je akceptovaným kritériom niečej dôveryhodnosti jeho alebo jej sociálna identita, resp. predsudok o tejto identite. Videli sme, že pri zrode modernej vedy stála aj idea pravdovravného gentlemana [ http://www.jetotak.sk/editorial/ovzdelancoch-agentlemanoch ] – tá ale šla ruku v ruke aj s neopodstatnenou nedôverou voči celým segmentom populácie. Spoločenské postavenie alebo rod boli automatickým indikátorom (ne)dôveryhodnosti. A tak kým sa nemajetný človek nemohol nikdy úplne oprostiť od svojich ‚nízkych potrieb‘, ktoré krivili jeho úsudok a charakter, ženy ovládali vášne, hysterčili, alebo sa neriadili chladnými faktami, ale len svojou ‚ženskou intuíciou‘. Slovo gentlemana malo skrátka väčšiu váhu než slovo paholka, slúžky či ženy vôbec.

To je jeden z príkladov, toho, čo Miranda Fricker vo svojej prevratnej knihe [1] nazýva epistemická nespravodlivosť. Rozlišuje v nej dva druhy epistemickej nespravodlivosti: svedecká, resp. výpovedná nespravodlivosť (testimonial injustice) a výkladová nespravodlivosť (hermeneutical injustice). Tú prvú už poznáme, je to prípad, keď niečia identita spôsobí, že jeho/jej svedectvu, sprostredkovaniu nejakej skutočnosti, pripisujeme menšiu dôveryhodnosť. Veď deti si vždy vymýšľajú, Rómovia cigánia, ženy hysterčia, a podobne. Hoci často mapujú kontext spoločenských predsudkov, prípady výpovednej nespravodlivosti sú čisto jednotlivé. Ich problémom nie je len, že sa poslucháč ukracuje o možné pravdivé poznanie, keď nespravodlivo (neoprávnene) zníži dôveryhodnosť niekoho výpovede [2]. Pácha aj čosi neetického – podkopáva totiž kapacitu svedka ako bytosti schopnej poznania.

Naproti tomu, výkladová nespravodlivosť je štrukturálny problém. Nastáva v situáciách, keď sú naše kolektívne interpretačné nástroje obmedzené a znevýhodňujú niektoré skupiny ľudí pri zdieľaní ich skúseností. Príkladom môže byť napríklad obeť sexuálneho obťažovania v období pred zavedením tohto kritického konceptu. Do feministického obratu sa ženy ani nemohli náležite sťažovať, lebo nemali pojmový aparát, ktorým by dokázali zrozumiteľne vysvetliť, čo je v neporiadku – často to ani samé presne bez tohto interpretačného rámca nevedeli. Ostali im len nálepky hysteriek, bez zmyslu pre humor, neschopných pochopiť „normálne“ mužské správanie. Príklad akútnejší, bližší našej dnešnej skúsenosti, a po zásluhe opakovaný, môžu byť zase Rómovia. Rozsah ich marginalizácie sa zdá vymykať nielen nášmu ale aj ich chápaniu, ale kým naším údelom je len strpieť prostoduché návrhy zaručených riešení v podobe „vodičák len za ZŠ“, Rómovia ostávajú nepochopení, a aj ich identita je pre nich preddefinovaná ako niečo, čo treba prekonať.

Výkladovo marginalizovaným skupinám sa tak deje nespravodlivosť, lebo nie sú rovnými subjektmi spoločenského porozumenia. Nielenže sa nepodieľajú rovným dielom na vytváraní spoločenského chápania, sami často ani nevedia, respektíve nedokážu sprostredkovať svoju skúsenosť, v čom a ako sa im deje neprávosť. Ochudobňuje to ich ale aj väčšinové spoločenstvo, lebo sa stráca vzájomné pochopenia a zdieľania rozličných skúseností, toľko potrebných pre demokratické súžitie. Takto môže tento epistemický aspekt ich spoločenskú marginalizácia len umocňovať.

[1] Fricker, Miranda. 2007. Epistemic Injustice: Power and the Ethics of Knowing. Oxford: Oxford University Press.

[2] Ťažko nájsť príklad kedy má epistemická nespravodlivosť pozitívne dopady. Pre pekný príklad by sme museli siahnuť do televíznej fikcie: Inšpektor Colombo tak napríklad umne využíva výzor šupáka a hlúpeho policajta na zníženie vlastnej intelektuálnej kredibility a aj ostražitosti podozrivých, ktorých potom prefíkane zaskočí dobre mierenými otázkami až napokon dobro zvíťazí nad zlom. (cf. [1] Fricker 2007: 19)