JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Ešte raz o tých spisovateľoch

Kríza žánru | Editorial | Veronika Šikulová | 17.08.2012

_ma_small

Prečítala som si text pána Rada Ondřejíčka na Humus.sk. Pán Ondřejíček zareagoval na debatu, ktorá v novinách prebieha už dlhšie o spisovateľoch či štátnych podporách kultúry vôbec, do ktorej som sa zapojila aj ja a tu na tomto mieste na text pána Kušnierika reagovala moja spisovateľská kolegyňa Svetlana Žuchová.

Predpokladám, že v texte, ktorý uverejnil na Humus.sk, reagoval na naše dva texty, z môjho dokonca citoval.

Majstre, je pravda, že históriu slovenskej literatúry, ju samotnú, aj jej podhubie poznám dôverne nielen z kníh, poznám ju od malička vďaka otcovi spisovateľovi Vincentovi Šikulovi. Všetkých slovenských spisovateľov, ktorí k nám chodievali, som ako dieťa mylne považovala za našu rodinu, otec bol z dvanástich detí, a keď sa k nám do Hamrštílu, domu, ktorý projektoval architekt Dušan Jurkovič, nezatúlal niektorý z jeho súrodencov, bol to isto-iste spisovateľ, maliar alebo hudobný skladateľ. V Modre ich vtedy žilo viac, spomeniem aspoň maliarov Ivana Popoviča, Miša Studeného, Jozefa Ilečku, Ľuba Kellenbergera či Štefana Cpina, sochára Mariána Polonského, nehovoriac o modranských keramikároch... Našim susedom cez kopec bol hudobný skladateľ Ilja Zeljenka, neskôr môj kamarát, druhý tatko, človek, ktorého vždy budem považovať za najväčšieho „machra“ s akým som sa v živote stretla. Ján Stacho bol lekárom v neďalekých Šenkviciach, do vinohradov chodievala na prechádzky poetka Lydka Vadkertiová, dolu pri zmrzlinárni mali babičku chlapci Mihalkovičovci. Od malička sa mi zdalo, že s nimi nosím „rovnaký smrad“ na topánkach, možno aj preto som sa vždy v Mihalkovičovskej rodine cítila dobre ako doma, neskôr sa stala členkou tejto košatej rodiny a zobrala si za manžela Mareka Mihalkoviča, syna básnika Jozefa Mihalkoviča, konkretistu, člena trnavskej skupiny. Cez neho som sa ocitla v príbuzenskom zväzku s Miroslavom Válkom, bol prvým manželom sestry Jozefa Mihalkoviča, otcom prekladateľky z taliančiny, dnes aj riaditeľky Literárneho centra Miroslavy Vallovej, sesternicou mamy môjho manžela bola Lydka Vadkertiová... Vyrastala som, nehanbím sa to povedať a som na to pyšná!, vo veľmi intelektuálnom prostredí, kde sa literatúra servírovala ku raňajkám, obedu aj ku večeri, kde sa nielen čítala, ale sa o nej debatovalo.

U Mihalkovičovcov to bolo a je rovnaké. Keď sa stretneme, skôr ako si porozprávame novinky z rodiny, hovoríme si o tom, čo sme, kým sme sa nevideli prečítali, či sme boli na výstave a na akej, alebo aký dobrý film sme videli. Potom spomenieme prácu, čiže to písanie... Môj švagor, Boris Mihalkovič prekladá z francúzštiny, teraz Marcela Prousta, vydal tri knižky, pravidelne knižky recenzuje, a keďže aj ja sledujem literatúru aj politiku, vždy je o čom hovoriť, niekedy si ani všetko nestihneme povedať a zvyšné si dopovieme cez telefón. Švagriná prekladá pre vydavateľstvo Slovart napríklad Jane Austenovú, sestra vydala viacero národopisných kníh, pracuje ako historička v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre.

Preto dobre viem, ako sa žilo a žije umelcom vôbec, nielen spisovateľom na Slovensku. Na hlavy nám prší vtedy keď Vám, pán Ondřejíček, aj sa nám zozimí rovnako, globálne oteplenie, a nielen oteplenie, ale aj isté otupenie zmyslov nás všetkých postihlo rovnako.

To, že Slováci neradi čítajú je pravda, pán Ondřejíček, čo keby ste si zalistovali v niektorom zo starých periodík, alebo nazreli do niektorej knižky hoci o Danielovi Gabrielovi Lichardovi či Matejovi Hrebendovi, ktorí sa publikáciou a distribúciou kníh kedysi živili, a veruže to bol tvrdý chlieb. Možno by ste stratili ilúzie alebo ružové okuliare, ktoré Vám pri práci v reklamnej agentúre prirástli k nosu. Robila som diplomovku o Jonášovi Záborskom, neskôr chvíľu v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre, a preto viem, ako ťažko kedysi spisovatelia žili, že literatúra to nie je len lumpovačka, ale písanie je práca ako každá iná, viem ako ťažko sa slovenská reč a slovo v na Slovensku v literatúre udomácňovalo, ako sa napríklad Štúrovci potili a trápili, aj ako málo rúk vzalo po robote knižku, nemyslím modliacu, modliť sme sa tu vedeli dobre vždy, a aká je literatúra pre život dôležitá.

V texte v Pravde, na ktorý reagujete, som spomenula dejiny náročky! Človek, a píšuci človek dvojnásobne, by predsa mal poznať vlastné dejiny, to, z čoho vyšiel! Ani dom sa nezačína stavať od komína, ale od základov, a jeho majiteľ sa načaká, kým sa mu začne z komína dymiť. Na Slovensku všetci chceme mať útulne, a najradšej by sme boli, keby sa nám dymilo hneď, ešte skôr ako si urobíme tie základy. Základy sú možno dôležitejšie ako plná komora, s ktorou, akokoľvek plnou, nemusí vždy súvisieť slovo komorný.

Vždy budem zabŕdať do štátnej politiky, ktorá kultúru, nielen nás spisovateľov, hodila cez palubu, vyhostila kdesi do škarpy a do ryhy, aby jej nezavadzala, ktorá si z intelektuálov urobila nepriateľov a terč posmechu, a z ľudského rozumu si strieľa. Jednoducho si myslím, že ak sa nespamätáme a nazahrnieme menšinovú kultúru a tých, čo ju tvoria, do balíka, ktorý ešte nestihli rozkradnúť tí čo tam sú, alebo tí, ktorí tam boli, či ešte prídu, budeme sa na Slovensku naozaj chváliť iba cudzími automobilkami a vlastnou hlúposťou, pretože kto bude mať rozum, jednoducho z tejto krajiny utečie!

Pán Ondřejíček, spisovateľ, ani ten čo píše do novín, nemusí vždy hovoriť len o sebe, hovorila som aj za svojich kolegov, za ktorých považujem aj výtvarníkov, sochárov a hudobných skladateľov. Za tých, ktorí rozmýšľajú podobne ako ja, nerozmýšľajú „trhovo“ a nepodliezajú žiadnemu vkusu!

Dobre viete, o čom hovorím, sám ste pracovali v reklamnej agentúre a o svojej práci podali správu v knižke Homo asapiens, ktorá nedostala „krčmovú nálepku“ Anasoft litera, a možno preto sa Vám medzi nami spisovateľmi, aspoň tými, čo sme ju ako finalisti dostali, nechce byť a tak kopete! Tiež chodím po besedách, trpezlivo odpovedám na otázky rôzneho kalibru novinárom a nezriekam sa žiadnej reklamy na svoju knižku. Ale ak si niekto myslí, že z literatúry, či už vydávate knihy vo veľkom spisovateľskom dome, alebo v malom privátnom vydavateľstve, sa dá zbohatnúť, je na veľkom omyle. Bohatstvo je plná komora a dym, štát by mal kultúru, jej menšinové žánre podporovať kvôli základom, kvôli sebe, kvôli ľuďom, ktorí v ňom žijú!

Naozaj si myslím, že spisovateľ, aby sa predal, nemá tancovať pri tyči! Ak by sme to nechali na ľudí, akých je väčšina, a ja sa nechcem nikoho dotknúť, časom by sa nám mohlo stať, že vo filharmónii bude spievať Kuly alebo Rytmus, v televízii sa budeme musieť uspokojiť s akousi Martinkou z Turca, farmármi, plážami a Mojsejovcami, a čítať sa na Slovensku zo slovenskej literatúry bude iba akási beletrizovaná literatúra faktu alebo červená knižnica. Nezabŕdala som do Michala Hvoreckého, ani Braňa Jobusa, oboch poznám osobne a čítam, myslím, že s Miškom sme pri akejsi debate zistili, že cez Lýdiu Vadkertiovú sme dokonca v preďalekom príbuzenskom vzťahu. Páči sa mi, ak sa spisovateľ vie ponúkať a predať, ale nespoliehala by som sa na to. Svetlana Žuchová v tejto súvislosti spomenula Franza Kafku. Predpokladám, že toho by ste Vy nechali skapať od hladu!

Aj veľké vydavateľské domy musia najskôr na menšinové žánre zarobiť bestsellermi a nehanbia sa pýtať na slovenskú literatúru štátnu podporu.

Neviem prečo, pán Ondřejíček, pri čítaní Vášho textu som mala dojem, že sa vám nedarí a že ste rozčarovaný. V reklamných agentúrach sú iste iné pravidlá ako v literatúre. Moja mama je psychiatrička, a preto som si dovolila spomenúť lekárov, trochu viem ako sú ohodnocovaní, a od manžela viem, ako si tento čudný štát cení vedu, o literatúre nehovoriac! Na svoje „školy“, či som sedela doma, randila, alebo vysedávala v kaviarni u Michala či v Klube spisovateľov a v budmerickom kaštieli, som pyšná. Spisovatelia sa totiž majú stretávať aj zhovárať, a odjakživa to robili, dobrá spisovateľská debata napríklad v novinách či časopisoch tu chýba ako soľ. Okrem toho, my spisovatelia sme väčšinou kamaráti a radi sa stretávame! Všade na svete to tak je.

Ak sa vám zdá, že literárnu históriu či klasiku nemusíte ako spisovateľ poznať, že stačí iba zopár fígľov pri tyči, či dobrý reklamný, alebo marketingový ťah, Vášmu domu chýbajú základy, a smrad, ktorý sa z Vašich textov valí v podobe štipľavého jedovitého dymu, nevychádza z komína. Určite poznáte třeme-li ebonitovou tyč líščím ohonem... Opatrne pri tej tyči! Možno by Vám taký spisovateľský dážď pomohol!

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 189 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 30.08.2012 (Pavol)

Diskusia k článku obsahuje 76 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist