Slovenské voľby do Európskeho parlamentu skončili tak, ako sa očakávalo. Parlamentná pravica síce stratila oproti minulému volebnému obdobiu tri mandáty a Smer si ako jediná vládna strana v EÚ polepšil z troch na päť, no Pál Csáky z SMK tento výsledok aj tak považuje za „víťazstvo európskej pravice.“ Možno ho k tomu vedú volebné zisky Viktora Orbána, Jobbiku, biskupa Tokesa, BNP British national party, SNS alebo holandských fašistov.

Slovenskí politici by sa nemali venovať vešteniu o ich vlastných výsledkoch, pretože voľby do EP sú predovšetkým porážkou všetkých proeurópskych síl- bez ohľadu nato, či sú socialistami, kresťanskými demokratmi, liberálmi, alebo zelenými. V novom EP sa totiž výrazne posilňuje postavenie nenávistných politických formácii, ktoré dokážu- ak im to samozrejme umožní prekonanie vzájomnej nenávisti- postaviť vlastnú frakciu. Ich počty a vplyv sú síce zatiaľ malé, no podarilo sa im z okraju záujmu preraziť do európskeho verejného života a ich názory budeme musieť minimálne počúvať.
 

Dvadsať rokov po páde Železnej opony nám hrozí nový fundamentálny politický zápas.  Tentokrát o samotný charakter únie, ktorá si dodnes dovolila luxus robiť technickú a nepolitickú politiku. Je zlyhaním proeurópskych strán, že politickú diskusiu vniesli do EP až eurofóbne strany. Na Slovensku sa môžeme potešiť malým ziskom SNS a faktom, že sa do EP nedostala SaS s jej kastovým vnímaním sveta a KDS- OKS s ich politikou exkluzívneho Zjavenia.

Žijeme vo svete, kde bývalí pankáči chodia diskutovať do ultrapravicovej televíznej diskusie nie preto, aby to tam, podľa vzoru Clashu rozbili, ale aby podporili súčasný establishment. Žijeme vo svete, kde sa stalo politickou módou útočiť na myšlienku Európy, kde ideológovia politického kresťanstva nechodia v naolejovaných károvaných kabátov Barbour, ale v mikinách. Žijeme vo svete, kde sa za prejav  spisovateľského  talentu a postrehu považujú fejtóny zosmiešňujúce moslimov a homosexuálov. Francúzsky Národný front prišiel pred 5 rokmi s predvolebným konceptom: byť FN je in.

Postupná banalizácia extrémizmu, údajný boj proti politickej korektnosti, proti myšlienke ľudského spoločenstva sú iba symptómami našej diagnózy. O to viac potrebuje Slovensko a celá Európa silnú proeurópsku stranu založenú nie na sociálnej lži , ale na základoch humanizmu, čo znamená už od čias Petrarku stále to isté: zvedavosť, vzdelanosť a predovšetkým úcta, nie k ekonomickým tabuľkám, politickým systémom, ale k človeku v jeho úplnosti.

Súvisiace články:

• Koniec globalizácie, začiatok Európy ?