Vraj Únia nás pomaly zabíja, kričí grafit na Novom moste silnejú hlasy volajúce po odchode Slovenska z Únie, alebo aspoň z eurozóny.

 Vždy si pritom predstavujem, že zástancovia tejto myšlienky musia mať o Slovensku ohromnú predstavu: veľký hráč medzinárodnej politiky a ekonomiky, samostatný borec, ktorý sa vysporiada s krízou a vydá sa sám na vlastnú púť trvalého ekonomického rastu!

 V skutočnosti sa ekonomická epopeja Slovenska podobá skôr na vzlyky miserere. K marcu 2012, teda na konci prvého štvrťroka, evidujeme 185 445 poberateľov dávky v hmotnej núdzi. Až 62% z nich tvoria bezdetní mladí jednotlivci. Dávka je vyplácaná jednej osobe v rodine, ostatné sú tzv. spoločne posudzované osoby, deti, manželia, manželky, v jednej sume. Počet poberateľov spolu so spoločne posudzovanými osobami sa v marci vyšplhal na 363 010 osôb, to jest až 6,7 % Slovákov žije z dávky v hmotnej núdzi. Miera nezamestnanosti v prvom štvrťroku sa pohybovala okolo 14,1%. Ale! Za prvé, nezamestnaní po pol roku vypadávajú zo štatistiky, takže treba prirátať ešte dlhodobo nezamestnaných – odhaduje sa na 200 000 osôb, čiže aspoň 3,7%, ktorí sa iba do určitej miery prekrývajú s poberateľmi dávky (nie každý dlhodobo nezamestnaný človek má nárok na  dávku). A! Rovnako nám percento 14,1 nehovorí nič o „spoločne posudzovaných osobách“, deti, rodiny, ktoré sú u časti nezamestnaných určite závislé od ich príjmu (podpory v nezamestnanosti), ale pre ktoré nemáme žiadne štatistiky. Ďalšia kategória: starobné, predčasné, vdovské, sirotské, invalidné a iné dôchodky sociálka zaslala za marec 1,5 miliónu ľudí, čiže takmer 30% Slovenska.

 De facto je teda každý druhý človek na Slovensku nezamestnaný, dlhodobo nezamestnaný, závislý od dávky v hmotnej núdzi alebo poberateľ nejakého typu dôchodku. A to nie sú žiadne zlaté padáky – priemerná vyplatená dávka v hmotnej núdzi je 124 eur mesačne, priemerný starobný dôchodok je 360 eur, invalidný 321 eur. Nedôstojná zima života slovenských dôchodcov je holou verejnou pravdou, i bez informácií o minimálne 35 000 dôchodcoch, ktorí kvôli pôžičkam na prežitie čelia exekúciám.

 Ešte aspoň niekoľko číselok, aby bol obraz o životnej úrovni úplný. Priemerná mesačná mzda je za prvý štvrťrok 770 eur, ktorú nedosahuje ani 70% obyvateľov. Mediánová výplata, teda štatistická hodnota, ktorá rozdeľuje populáciu na dve polovičky – 50% obyvateľov má nižšiu a 50% obyvateľov má vyššiu výplatu ako je medián – je podstatne lepším ukazovateľom distribúcie zárobkov v republike. U nás sa mediánová výplata pohybuje okolo bohumilých 600 euro, teda každý druhý pracujúci zarába pod 600 euro, v hrubom. Jednoducho ekonomický zázrak.

 Smerom k ekonomickým plánovačom tejto republiky je jedno isté: „soudrozi někde udělali chybu“, lebo takýto výsledok je číre zúfalstvo, aj keby sme sa zrovna nestali členmi Únie. V tejto situácii zadrhnuvšej sa ekonomiky laškujeme s predstavou, že je správny čas z Únie vystúpiť? Skoro 12 miliárd drahocenných eur bolo Slovensku venovaných na prečerpanie v rozpočtovom období EÚ 2007 – 2013. V ďalšom rozpočtovom období máme šancu získať ešte viac, až 14 miliárd.

Vystúpiť by teda rozhodne nebolo šikovné. V skratke a s trochou zjednodušenia, žiadnych 14 miliárd v prvom rade. Kapitálové zdroje investorov by vyschli zajtra, ako nečlen eurozóny, bez eura, bez vlastných zdrojov a surovín, bez reálneho priemyslu (okrem tých pár ťažiskových automobiliek), do týždňa by sme vyzerali ako Moldavsko. Všetky hore spomínané ukazovatele by sa pomaličky dvojnásobili, zatiaľčo životná úroveň by išla horizontálne dolu rovnou čiarou, pretože by sme boli zaujímaví už len ako lacná pracovná sila.

 Môžeme lamentovať, že teraz v rámci solidarity musíme prispievať na záchranu Grécka a poťažmo Španielska (po odrátaní všetkého sme stále čistými príjemcami financií z EÚ). Finančná politika voči týmto krajinám je samostatnou otázkou, ktorá tu bola mnohokrát diskutovaná. Princíp pomoci v problémoch, a hlavne, keď môžu stiahnuť aj nás ako člena eurozóny, je jasný a určite by sme mali urobiť všetko preto, aby sa kapitálové politiky reštrukturalizovali účinne. Druhou stranou mince je totiž hrozba, že nevieme povedať, či o pár rokov nebudeme bail – out potrebovať my. Sme naozaj tak presvedčení o udržateľnosti a „zdraví“ nášho finančného systému? Po 20 rokoch kleptománie vo verejných financiách, vytvorení nesamostatnej lacnej pracovnej sily pre západné korporácie a v momente, keď sa nám časť obyvateľstva prepadáva do chudoby, je určite múdrejšie držať sa Únie, aj keby traktory padali. Ó Únia, neopusti nás, v hodine poslednej oroduj za nás!

autorka pracuje v Inštitúte ľudských práv

N.B. Použité štatistické údaje pochádzajú z dostupných zdrojov Sociálnej poisťovne, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a Štatistického Úradu SR.