Takže druhú grécku pôžičku sme schválili. Problém eurozóny sa tým určite nevyriešil. V najlepšom prípade ho trochu odložili.

A keďže sa vinou kauzy Gorila dostali európske témy na Slovensku do závetria, máme aspoň priestor pokojne popremýšľať. A zbaviť diskusiu raz navždy mýtov, ktoré v nej vytrvalo prežívajú už druhý rok.

Po prvé, posledné dva roky ide európskym politikom o záchranu Grécka až v poslednom rade. A už vôbec nie je dôvodom pôžičiek, aby si Gréci mohli ďalej žiť nad pomery. Mmimochodom, grécky "život nad pomery" je ďalším z obľúbených mýtov.

Skutočné motívy môžeme interpretovať rôzne. Od úzko sebeckej obavy Paríža a Berlína, čo by grécky strach spôsobil ich bankám, až po širšiu a určite oprávnenú obavu z dominového efektu v eurozóne. Ten druhý dôvod pretrváva dodnes (súkromné banky sa posledné dva roky usilovne zbavovali gréckych dlhov) a bol hlavným motívom schválenia druhej pôžičky.

Mýtus číslo dva: fakt, že sme Aténam museli poskytovať druhú pôžičku, vraj potvrdzuje argumenty tých, čo chceli v roku 2010 nechať Grékov skrachovať. Alebo inak: potvrdenie príde o niekoľko mesiacov, keď sa ukáže, že nedokážu napĺňať súčasné podmienky. Ak aj abstrahujeme od možnosti, že z gréckych aprílových volieb vzíde vláda, ktorá túto hru odmietne, je istá pravdepodobnosť, že napriek schváleným 130 miliardám eur budú musieť Gréci vyhlásiť default, eventuálne opustiť menovú úniu.

Je tiež možné, že aby sa tomu zabránilo. Veritelia budú súhlasiť so zmenou podmienok, ako je navýšenie úveru, akceptovanie strát verejnými veriteľmi, a pod. To však dokazuje jediné: nastavenie "pomoci" je nerealistické. V tej najzákladnejšej rovine je nerealistické predpokladať, že ekonomika v hlbokej recesii dokáže stabilizovať verejné financie brutálnymi rozpočtovými škrtmi, bez vonkajších stimulov.

Bankrot Atén a pravdepodobný následný odchod z menovej únie, by nepomohli ani eurozóne (domino efekt), ani Grécku. Zavedenie národnej meny a jej prudká devalvácia by neviedli automaticky k rastu konkurencieschopnosti a hospodárskemu oživeniu. Hrozil by kolaps bankového sektora, ekonomická nestabilita spojená s hyperinfláciou a možno i dramatické politické vyvrcholenie. Nie je to tak dávno, čo kolíska demokracie pod Akropolou nemala demokratickú vládu.

A nakoniec najväčší mýtus: všetko, čo na riešenie krízy potrebujeme, sú prísnejšie rozpočtové pravidlá vpísané do ústav a kontrolované Európskou komisiou a Súdnym dvorom. Súčasná stratégia bude viesť len k prehĺbeniu rozkolu medzi centrom a perifériou eurozóny, čo vyvrcholí jej rozštiepením.

Hádajte, na ktorej strane novej hranice sa ocitneme my. Aby sme boli féroví – máme šancu na postup do vyššej ligy. Ako sedemnásta spolková krajina Nemecka.

Integrácia fiškálnej politiky sa musí skombinovať s hospodárskym vyvážením menovej únie. To znamená vyššie fiškálne transfery z centra do periférie, eurobondy a zmenu úloh Európskej centrálnej banky.

Text vychádza aj v denníku Pravda