JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Fašizmus, vo všetkých svojich podobách

Kríza žánru | Editorial | Lukáš Makovický | 28.10.2015

_ma_small

„Namiesto toho, aby bol politikou a ekonomikou vojny je nový fašizmus globálnou zhodou o bezpečnosti, udržiavaním 'mieru' o nič menej hrozného“, napísal v denníku Le Monde francúzsky filozof Gilles Deleuze. Pokračujúc, tento nový fašizmus funguje prostredníctvom „orchestrácie všetkých našich malých strachov, všetkých malých zúfalstiev, ktorá z nás robia mikro-fašistov povolaných na potlačenie každej podozrivej veci, každej podozrivej tváre, každého prisilného slova, v našich uliciach, v našich štvrtiach, v našich kinách.“ [1] Vo svojom kontexte môže toto konštatovanie pôsobiť banálne, no zároveň na ňom nie je takmer nič, čo by sa nedalo označiť za kontroverzné.

Kontextom citácie je film Daniela Schmidta L'Ombre des anges, na ktorý sa vzniesli obvinenia z antisemitizmu, nakoľko jedna z hlavných postáv zobrazená ako bohatý žid na seba automaticky privoláva symbolický nános. Deleuzov text tak môže pôsobiť ako tradičná odpoveď ľavicového libertariánskeho republikána francúzskeho strihu, obhajujúceho pred despotickou cenzúrou a reguláciou umeleckú slobodu, demokratickú slobodu prejavu a funkciu spoločenskej kritiky, ktorú podľa Deleuza stelesňuje povojnový film všeobecne a Schmidtov film vo svojom ďalšom obsahu konkrétne.

Toľko k menej kontroverznému. Súčasťou kontextu je totiž rovnako skutočnosť, že do tej doby Deleuze vypracoval vlastný robustný metafyzický systém a takisto predstavil politickú teóriu, v ktorej problém fašizmu hrá nemalú úlohu. Preto je použitie pojmu „fašizmus“ skôr problémom, než obyčajným rétorickým nástrojom. Ale problematizáciou čoho konkrétne? Táto otázka totiž stojí na viacerých miestach (žiada sa použiť francúzsky pojem millieu, popisujúci zároveň miesto v strede niečoho, rovnako ako životné prostredie – otázky sú svojim spôsobom živé) zároveň. Ak hovoríme o fašizme, neriskujeme, že rozlišovaním medzi „starým“ a „novým“ zbavíme pojem podstaty? Ak text na obranu filmu spája útoky naň s fašizmom, neriskujeme, že sa z fašizmu stane prázdny pojem, ktorý zahŕňa všetko, a zároveň nič? A neposledne, možno si tu 'vyberať' medzi vojnou a mierom? Pokúsim sa o niekoľko 'epizodických' vstupov do tohto medzipriestoru, prevažne s ohľadom na knihu Deleuze & Fascism [2], ktorá sa mi nedávno dostala do rúk. Skôr než plnohodnotnou recenziou je tento text niečo ako jej anti-substanciou. Predtým, než sa vrátim k fašizmu, ešte jedno objasnenie pojmov.

Deleuzov systém začína pojmom simulakry. Ak sú tradičné filozofické systémy postavené na tzv. hylomorfizme, t.j. rozlišovaní medzi materiálnou a ideovou stránkou vecí, teda napr. konkrétnym kameňom a ideou tohto kameňa, simulakra je pojmom pre stav, v ktorom používame pojem (napr. drak) bez toho, aby drak ako taký musel skutočne existovať. Nejde o to, že by pre takéto „neskutočno“, či to, čo Deleuze nazýva simulakrou neexistovali vo filozofii pojmy. Simulakry smerujú k niečomu inému – ak odstránime predpoklad, že existuje chronologický postup od materiálna po simulakru, teda, odmietneme tvrdenie, že simulakry sú samy o sebe chybou, ktorá vzniká pri kombinovaní idejí otvorí sa priestor, ktorý Deleuze nazýva „virtuálnym“ a stavia ho proti „aktuálnemu“, teda konkrétnym, hmatateľným objektom.[3] Virtuálne popisuje možné, presne determinovateľné možnosti vyplývajúce z aktuálnej reality. Principiálnym tvrdením je, že virtuálne je prvotné. Príklad – predstavme si, že by sme náhle posadili „prehistorického“ človeka k počítaču. Pre takúto osobu by počítač samotný nebol odlišným od skál, prípadne akýmsi nadpozemským objektom. Nie preto, že by takáto osoba nemala vopred dané biologické dispozície pre prácu s počítačom, ale jednoducho preto, lebo nemá prístup k operáciam, ktoré môžu byť pomocou počítača spravené v budúcnosti, teda, k virtuálnemu. V tomto zmysle virtuálne nie je o nič menej reálne, než aktuálne, naopak, bez jeho funkcie by veci, samy o sebe bezforemné nikdy nemali význam. Zároveň preto, že aktuálne a virtuálne sú si ontologicky rovné, forma vecí nie je iba ľudský konštrukt, ale naopak, je funkciou aj „nižších“ biologických systémov a je vo svojej podstate pred-individuálne. (Napr. baktérie E.coli sa pohybujú na základe chemických reakcii v smere, kde identifikujú zvýšenú koncentráciu výživy, no zároveň očakávanie, že výživu skutočne nájdu existuje virtuálne až do momentu, kedy sa im predpoklad že na danom mieste potravu nájdu potvrdí, alebo vyvráti; [4] t.j. dochádza k aktualizácii alebo ku kontra-aktualizácii virtuálna, rovnako ako keď sa posadím k veci, ktorú som identifikoval ako počítač, ale zistím, že v skutočnosti je to len plastový model.) Už v tejto rovine sa ponúka iné čítanie Deleuzovho konštatovania – vnímanie (historického) fašizmu ako reality, ktorá je dostatočná pre vysvetlenie seba samotnej je zbavené svojho virtuálneho rozmeru a teda, nikdy nemôže byť dostatočné. Potlačenie „každej podozrivej veci, každej podozrivej tváre...“ je naopak upozornením na politickú prioritu vzťahov medzi virtuálnym a aktuálnym. Ocitávame sa totiž v priestore, kde zároveň existuje možnosť, že niekto podozrivý spraví niečo zlé, no zároveň kontra-aktualizujeme túto možnosť „menším“ zlom ešte predtým, než sa virtuálne zlo stane.

Kniha sa odráža od tohto bodu. Práve preto, že hrôzy fašizmu špecificky a totalitarizmu všeobecne boli jedným z kľúčových faktorov budovania politických inštitúcii povojnového sveta, rovnako to znamená, že sú v týchto inštitúciach zároveň absorbované ako ich virtuálna zložka a večný strašiak. Deleuzove meditácie o fašizme nie sú teda len historicky orientovanou úvahou, ale aj prostriedkom, vďaka ktorému možno analyzovať súčasné mocenské vzťahy a nekonečnú mierovú mobilizáciu „Západu“ proti čomukoľvek, čo by mohlo ohrozovať súčasnú koncepciu mieru (teroristi, zlyhané či „darebácke“ štáty).  Deleuzova koncepcia fašizmu sa tu skladá z troch línii. Prvými dvomi je, čo nazýva „molárnou“ a „molekulárnou“. Kým molárna úroveň popisuje charakter spoločenského agregátu (napr. režim štátu) ako virtuálnej entity (t.j. štát nie je hmatateľný, viditeľný, bez vône, bez chuti..., ale jeho virtuálna prítomnosť neustále reguluje naše správanie, či sme úradníci, policajti alebo mechanici), molekulárna úroveň popisuje jednotlivé zložky (teda, životy úradníka, policajtky alebo mechanika a to, či je Jožo fašista a podporuje, alebo volí fašistické strany) a étos ich bytia. Ich vzájomné fungovanie závisí na tom, akým spôsobom sú funkcie rozdelené medzi jednotlivé zložky („segmentarita“). Ak je „sociálny stroj“ efektívne organizovaný prostredníctvom segmentarity, individuálne zlyhania, odmietnutia poslušnosti a pod. sú vždy iba záležitosťou drobných „opráv“. Avšak problém je, že tieto dve úrovne samotné vypovedajú o fašizme pomerne málo. Represívna totalitná vláda nemusí byť fašistickou – práve naopak, Deleuze a Guattari konštatujú – fašizmus samotný nie je totalitarizmom, skôr je presnejšie tvrdenie, že totalitné režimy Nemecka či Talianska boli produktom fašizmu (Japonsko je prípadom, kde existoval totalitarizmus ešte predtým, než sa stal fašistickým.)

Presne tu je potrebná tretia línia, ktorú Deleuze nazýva „čiarami letu“ (lignes du fuite). Čiary letu sú všeobecnou odpoveďou na otázku – prečo ľudia robia niečo namiesto nerobenia ničoho? (Povedzme, že sedenie a pozeranie do blba nie je ničím, ale sedením a pozeraním do blba.) Problémom je, že čiary letu nie sú definovateľné inak, než vo svojich konkrétnych podobách, teda, neexistuje všeobecne čiara letu, sú len konkrétne čiary letu v konkrétnych situáciach. Existujú virtuálne. To znamená, že smerujú vždy smerom z existujúcej reality do ne-reality a preto sú vždy produktívne a vytvárajú novú realitu, aktualiyáciou, či kontra-aktualizáciou. Otázka sociálnych agregátov teda spočíva v spôsoboch, akými sú schopné absorbovať a mobilizovať naše kreatívne kapacity a akými spôsobmi nám umožňujú artikulovať a predstaviť si, čo chceme. (Tu sa Deleuze a Guattari vychyľujú od psychoanalýzy, kde je túžba definovaná ako chýbajúci objekt – túžba je produktívna, rovnako ako od marxizmu, pretože neexistujú vopred definované objektívne záujmy a z nich vyplývajúce „falošné vedomie“, napr. triedy.)  V tejto rovine je fašizmus charakteristický tým, že jeho čiara letu je samovražedná (jednak Hitlerov telegram 71 'ak vojnu prehráme, musí celý národ zomrieť', rovnako ako mikro-stratégie tokkōtai, t.j. samovražedné nálety lietadiel[5]). Preto Deleuze a Guattari pripomínajú Reichove surové konštatovanie – fašizmus a svoju vlastnú represiu masy (čo neznamená „všetci“) chceli, ktoré postupne upravujú na otázku, prečo túžba túži po vlastnej represii? Ich odpoveďou je koncept mikro-fašizmu. [6]

Stručne, mikro-fašizmus vyplýva z modernej predstavy o jednote kolektívu (napr. Hobbesov Leviatan sprevádza ilustrácia postavy štátu poskladanej z malých postáv) a predpokladu, že poriadok vznikne až v momente, keď sa podradíme pravidlám: „Človek je spôsobilý pre spoločnosť nie prírodou ale disciplínou.“ (Hobbes, De Cive). Mikro-fašizmus je, v skratke, túžba po spoločenskej harmónii a po tom, aby sa ľudia podraďovali pravidlám. Presnejšie povedané, aby sa ľudia podraďovali pravidlám, ktoré chcem ja, pretože sú to lepšie pravidlá. Spomeňme si na posledný raz, keď sme boli naštvaní, pretože autobus nešiel na čas. Presne to. Špecifikum fašizmu podľa Deleuza a Guattariho je schopnosť aktívne zmobilizovať všetky čierne diery, všetky drobné frustrácie a strachy. Fašizmus sa v tejto rovine odišuje od totalitarizmu svojou revolučnou orientáciou a sľubom, že každý sa môže stať esesákom vynucujúcim pravidlá a poslušnosť vo svojom okolí. No problém tohto tvrdenia je, že na mikro-fašizme nie je samo o sebe nič samovražedné, ak teda nepočítame politiku a ekonomiku vojny. Viaceré kapitoly sa k tejto problematike vracajú, no možno najvravnejšie je pripomenutie, čo pre jedného z najväčších stratégov modernej doby, Carla von Clausewitza, robilo mužov určených na vojnu ochotných poslúchnuť rozkazy: zvyk. [7]
Ak sa v tomto momente vrátime k citátu, s ktorým sme začali, ako keby sme sa stále pohybovali v kruhu – fašizmus vyplýva z možnosti fašizmu, ktorá spätne apeluje na naše mikrofašizmy, a potenciálne ich vojensky mobilizuje. Deleuze k tomu dodáva: „Nový fašizmus je teda rafinovanejší, skrytejší. Spočíva v tom, čo môže byť, čo tak ako vo filme, poháňa spoločnosť v ktorej sú spoločenským problémom pravidlá, ale kde je otázka zúfalstva úplne potlačená.“[8] Teda, keď si zvykneme neklásť otázky, spúšťa sa z kopca postupne sa nabaľujúca snehová guľa. Pre Deleuza bol jedným z prostriedkov emancipácie práve povojnový film. Kým film spred Druhej svetovej vojny bol charakteristický vyzývaním k spoločenskej jednote a spoločnému budovaniu lepších zajtrajškov napriek nepriazni udalostí, povojnový film, odmietajúci vyústenie tohto modelu do propagandy naopak priniesol nový typ postavy - „vidiaceho“.

 „Vidiaci“ je typ hrdinskej postavy, ktorá vníma cynizmus, nespravodlivosť a falošnosť spoločnosti, hľadajúc spôsoby ako proti nim bojovať. Nie je ťažké pochopiť, prečo Deleuze pripisoval práve tomuto typu filmu potenciál na zmenu. (Zaujímavé je takisto, že azda najagresívnejší kritik Deleuza, Alain Badiou, kritizuje povojnový film práve za nedostatok politického apelu a nepriamo sa dovoláva akéhosi návratu k predvojnovej scéme). Možno sa v tejto rovine Deleuze trochu uponáhľal s optimizmom, zvlášť ak zvážime niečo, čo James Der Derian dnes nazýva „vojensko-priemyselno-mediálno-zábavným komplexom“[9] a zrejme správne upozorňuje na schematickosť a politickú funkciu veľkého množstva hollywoodskej produkcie. Zvyk. Kniha však na niekoľkých miestach upozorňuje na filmy, ktoré poskytujú alternatívne schémy a otvárajú nové možnosti politickej imaginácie. Izraelský film Valčík s Bashirom otvára pred-individuálny priestor politickej pamäti [10], americký film A Scanner Darkly konfrontuje diváka s otázkou potláčania nie len podozrivých tvárí a hlasov v okolí, ale aj s otázkou potláčania seba samotného [11] a dánsky film Fester kladie otázku vzťahu medzi „vidiacim“ a „ľudom vidiacich“ nanovo. [12] Otázky umožňujúce pre ne-fašistické čiary letu stále existujú a priestor pre kolektívnu terapiu je stále otvorený. Odpovede však vždy majú aj svoju virtuálnu zložku.

[1] “Au lieu d'être une politique et une économie de gueerre, le néo-fascisme est une entente mondiale pour la sécurité, pour la gestion d'une « paix » non moins terrible, avec organisation concertée de toutes les petites peurs, de toutes les petites angoisses qui font de nous autant de micro-fascistes, chargés d'étouffer chaque chose, chaque visage, chaque parole un peu forte, dans sa rue, son quartier, sa salle de cinéma. … Le nouveau fascisme est tellement plus raffiné, plus déguisé. Il est peut-être, comme dans le film, le moteur d'une societé où les problèmes sociaux seraient réglés, mais où la question de l'angoisse serait seulement étouffé.”
Deleuze, Gilles, Deux régimes de fous, Textes et entretiens, 1975-1995, Paríž, Les Éditions de Minuit, 2003, s. 125

[2] Brad Evans a Julian Reid,  Deleuze and Fascism: Security, War, Aesthetics,  Londýn, Routledge, 2013
[3] Deleuze, Gilles, Différence et répétition, Paríž: Présses Universitaires de France, 1968, s. 166

[4] Protevi, John, Life, War Earth: Deleuze and the Sciences, Minneapolis: University of Minnesota Press, 2013, s.158

[5] Michelsen, Nicholas, Fascist lines of the tokkōtai, v Evans a Reid, 2013

[6] Deleuze, Gilles a Guattari, Félix Anti-Oedipus: Capitalism and Schizophrenia, Minneapolis: University of Minnesota Press, 1983, s.38

[7] Whitehall, Geoff, Movement and Logistics: Pre-Emption, Technology and Fascism, v Evans a Reid, 2013

[8]  Deleuze, Gilles, Deux régimes de fous, s. 125

[9] Der Derian, James Virtuous War: Mapping the  Military-Industrial Media Network, Londýn: Routledge, 2009
[10] Manning, Erin, Waltzing the Limit, v Evans a Reid, 2013

[11] Shapiro, Michael, Anti-Fascist Aesthetics,  v Evans a Reid, 2013

[12] Reid, Julian, A People of Seers, v Evans a Reid, 2013

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 100 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2018 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist