O čom by sa bavila slovenská verejnosť, keby nemala Róberta Fica?

Text, ktorý si chce zabezpečiť nehynúcu popularitu a vysokú karmu sa nezaobíde bez rituálneho hanenia bývalého premiéra, a ak sa dá, tak i jeho voličov. Slovenskí politici či občianska elita sa povinne vymedzuje voči R. Ficovi a predbieha sa v tom, čo zlé jeho vláda pre Slovensko spravila. Len aby bolo jasné, súhlasím s tým, že predchádzajúca vláda pre krajinu mnoho dobrého nevykonala, ale ešte aj rok po jej výmene sa nevedieť pohnúť daľej svedčí len o šikovnosti bývalého premiéra a neschopnosti nás ostatných.

Slovensko je prvýkrát v situácií, keď nemá nasledujúcich 10 rokov politického vývoja nalinkovaného pred sebou. Od 90. rokov to bolo vždy jasné. Postaviť na nohy mladý štát, zbaviť sa Mečiara, vstúpiť do Západných štruktúr, správať sa slušne za európskym stolom, prijať Schengen a Euro. V istom zmysle je krajina v bezstarostnej situácií, lebo nie je tlačená do žiadneho generačného politického projektu. A ako dobre si tú bezstarostnosť užívame.

Slovenský diskurz sa zasekol na jednom mieste a nevie kam ďalej. Neexistenciu autentickej diskusie o tom, kam by mala krajina smerovať, ako by mala naša spoločnosť vyzerať, ako by sme sa mali správať k sebe a nášmu okoliu, si nahradzujeme personalizovanou, zabávajúcou politikou, v ktorej sa mýtické pravicové dobro stretáva so zlom zo Súmračnej. Vrcholom občianskeho aktivizmu sa stalo financovanie Shootyho billboardov s vtipnými kresbami či guerillová reklamná kampaň .týždňa so škrtajúcimi celebritami. Ako by povedal Štefan Hríb, je to ten istý príbeh… dookola a stále sme nútení rozmýšlať o slovenskej politike v tejto šablóne. Je až neuveriteľné koľko pozornosti vie vyvolať jeden klamlivý graf; samozrejme, je to dobré “mäso”, či rovno “guľka medzi oči klamstvám opozície”. Opozícia klame, opozícia kradla, fajn, to všetko už vieme, čo dalej?

A ak nie je poruke práve nadávanie na oponenta, stále existuje apel na malosť a utrápenosť slovenského národa. Máme byť radi zato čo máme, krajina je malá, nemá čo vyskakovať. Aj tak nás z každej strany tlačia Maďari, Brusel či zahraničný kapitál. Prečo by sme mali riešiť veľke témy, keď krajina je chudobná a zúri ekonomická kríza – jediné riešenie, reforma verejného účtovníctva. Nie je nič horšie, ako keď nás vlastný politici presvedčia o našej priemernosti a nemožnosti chcieť viac.

Vo voľbách 2010 museli politici ďakovať bohu za americké hypotéky, aspoň mohli byť všetci “proti kríze”. Nádej na posun mohla vyvolať SaS, ktorá podobne ako v Maďarsku LMP alebo v Česku Zelení mohla vyplniť volanie po novej ponovembrovej politike s novými politikmi s progresívnymi nápadmi. Žiaľ, namiesto toho máme politickú stranu, ktorá je ochotná ísť do politického súboja len kvôli daňovému priznaniu a gréckej pôžičke.

Na politikov sa nadáva veľmi príjemne a ľahko, ale za túto situáciu môžu v rovnakej miere aj média a občianska spoločnosť. V prípade médií to je asi jasná kalkulácia. Ohnivé komentáre a čiernobielosť zvyšuje čítanosť. Zlatica Puškárová má menej roboty a viac divákov ak štvrť hodinu svojej 25-minútovej relácie venuje “človečine” koaličných vzťahov či fackám v parlamente. Média na Slovensku buď nemajú odvahu otvárať vlastné témy a tlačiť ich na politikov, alebo sa už nedokážu povzniesť nad ideologizovanie o opozícií. Biedu dokresľuje fakt, že najpopulárnejšie médium s ambíciou o koncepčné analyzovanie politiky .týždeň. Verejná diskusia potrebuje podobne čitateľsky atraktívnu alternatívu zľava.

Podobne občianska spoločnosť vo vačšine prípadov nevie vystúpiť zo svojho tieňa. Ideologické getá bratislavských think-tankov jasne nakreslili hranice verejnej diskusie, ktorá veľmi pracne kopíruje tú politickú. Každá otázka verejnej politiky sa dá vyriešiť nejakou ideologickou poučkou, ktorá svoj vrchol zažila niekedy v 80. rokoch.

Je viac než najvyšší čas prekročiť túto zatuchnutú dzurindovsko-ficovskú diskusiu. V slovenskom verejnom priestore môže ísť o viac, než o nenávisť voči jednému post-komunistickému politikovi, strach z Maďarov a daňové priznanie. Kedy začneme naozaj riešiť rómsku problematiku, bez zbierania politických bodov? Kedy sa začneme koncepčne zaoberať Bruselom aj pri iných príležitostiach, ako keď od nás pýta peniaze? Ako si predstavujeme rovnosť šancí, kvalitné verejné služby či nebodaj širšiu participáciu verejnosti na správe vecí verejných? Budeme mať za 20 rokov kvalitné školy, na ktorých postavíme hospodárstvo založené aj na niečom inom ako lacnej pracovnej sile? Môžeme, dookola prešlapovať na mieste a nadávať na oponentov a vysoké dane, cez zábavné blogy riešiť svoje národné komplexy, alebo začať rozmýšľať aj nad budúcnosťou.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u