Odkazy zverejnené na sociálnej sieti ako Twitter nie sú súkromné. Rozhodla o tom nedávno britská komisia pre sťažnosti na tlač.

 Twitter a Facebook zohrali významnú úlohu počas protestov v Iráne,  Tunise a v Egypte. Svetové média nemali často žiaden iný zdroj informácií, ako odkazy na sociálnych sieťach. Postupne ich teda začali preberať ako informácie,  ktorý síce nemusí byť dôveryhodný a vyvážený, no v napätej situácii a v krajinách, ktoré vyhosťujú novinárov, rušia rozhlasové a televízne vysielanie a s Googlom podpisujú dohody o cenzúre, sú často krát jediným svedectvom o dianí.

Podľa britských médií bude mať toto rozhodnutie vplyv aj na zverejňovanie informácií z Facebooku a podobných sietí. To, čo spočiatku vyzeralo ako spoločenstvo priateľov, ktorí si vymieňajú fotografie z lyžovačky, sa dnes mení na univerzálnu politickú stranu. Je zaregistrovaná takmer vo všetkých krajinách sveta a v rozhodovaní mladých voličov hrá významnejšiu úlohu, ako zablatené bilbordy na kruhovom objazde za Levicami.

To, že Twitter a Facebook nie sú súkromným klubom, ale skôr dobrovoľným obnažovaním zvyškov súkromia v rodiacom sa verejnom priestore internetu, je jasné aj politickým stranám, ktoré cez tieto siete poľujú na voličov. Ako je to rovnako jasné developerom s jehovistickými obrázkami nového PKO, kde lavička, kačička, Dunajček a umakartová barabizňa žijú v rajskej symbióze teplého letného podvečera.

 Čoraz viac firiem, úradov a médií reguluje svojim zamestnancom nie len prístup na sociálne siete, ale vyslovene im zakazuje písať statusy, ohrozujúce firemný štatút. No slovenskému ministerstvu spravodlivosti napríklad ušlo, že jeho zamestnanec, analytik pán Tomáš Meravý na Facebooku minulý týždeň napísal, že hlavného komentátora Pravdy, „ toho Javůrka by som dal obesiť.“ Ako posúdiť takýto výrok? Náhly záchvat ideologickej padúcnice? Alebo vyhrážku? Alebo iba krčmovú reč, adresovanú kamarátom, o ktorej by sa ale logicky nemal dozvedieť nik, kto nie je blízkym autora?  

Je to  obyčajná hlúposť? Ale takto by sme mohli potom označiť aj všetky antisemitské, neonacistické, homofóbne a podobné stránky. Prečo žiadame ich zatvorenie? Prečo ich nepovažujeme iba za náhodný zhluk súkromných názorov na riešenie spoločenských otázok? Nie je to tak dávno, čo Gabriel Šipoš tvrdil, že Eduard Chmelár verejne vyzval na prefackanie novinára. Šipoša v predmetnom  blogu nezaujímalo, či išlo o  hyperbolu, ktorá je dôkazom, že nahnevaní ľudia - aké prekvapenie - majú silnú tendenciu používať expresíva.  Šipoš vtedy zvolil  rigidný výklad niečoho, čo je predovšetkým rétorickým zvolaním.

Ale čo s pánom Meravým?  Oddaným straníkom, zapáleným pre ideológiu „slušných ľudí“. Ak sa mu šmykol jazyk, dokážeme to pochopiť. Môže si byť istý, že niektoré kroky vlády, pre ktorú robí, vedú k horším slovným hodnoteniam, ako napísal on na adresu kritického komentátora. Ak to myslel vážne, tak to bude iba ďalší z extrémistov, ktorí sa ocitli v tejto vláde na rozmanitých postoch.  No v oboch prípadoch by mal vedieť, že výzvy na také a onaké zaobchádzanie s novinármi zašepkané v budoároch pôsobia hrozivejšie, ako keď ich Mečiar, alebo Slota vybliaknu v televízii.

Text vychádza aj v denníku Pravda