Design je tvorba estetickej formy s ohľadom na funkciu produktu. Tak znie odpoveď klasicky vzdelaného občana. Obyčajného slovenského občana poznačeného nesmrteľným vírusom Bauhausu, ktorý už 90 rokov ovláda náš základný zmysel po estetickom sebaurčení a potvrdzuje tak teóriu stagnácie vývoja vkusu, a to nielen na Slovensku. Forma je absolútne vyprázdnená, nech žije biznis!

Slovenský design je svetový. Pretože svetový design je slovenský. Pretože dnes je úplne jedno odkiaľ design pochádza. Pretože designu je všetko úplne ukradnuté. Ukradnuté... (Prepáčte mi toľké „pretože“, zámerom bolo gradovať myšlienku.)

Možno aj vďaka úspešnému anonymizovaniu autorstva početného množstva slovenských priemyselných designerov v automobilovom priemysle sa môže bežnému spotrebiteľovi zdať, že Slováci dokážu autá iba zmontovať, prípadne zo skladu zobrať pár reproduktorov z Touarega pre známeho. Jeden článok v Slovenke a dva v Designume samozrejme nedokážu spropagovať úspechy našich transport designerov v zahraničných automobilkách, a preto si stále pripadáme tak malí a bezvýznamní, aj keď nasadáme do interiéru VW Eos od Petra Balka, alebo okolo nás prefičí Kameništiakova Kuga, či nebodaj parkujeme vedľa Kabáňovho Veyrona. Títo a ďalší slovenskí designeri ma utvrdili v tom, že v oblasti prognózy a stratégie designu máme práve teraz čo povedať.

Základnou esenciou súčasnej produkcie žiaľ nie je originalita. Presný opak tejto vety sa nám snaží nahovoriť každodenná reklama. Za originálnu máme považovať akúkoľvek primitívnu hranu na novom čínskom laptope, alebo transparentný materiál na placatom USB kľúči. A čo tvar? Nie, my nemáme vnímať tvar. Naučili nás vnímať čistý pokrok. Známe sullivanovské „Forma nasleduje funkciu“ je pritom ešte o pár desiatok rokov staršie ako Bauhaus. Je to diktát, ktorého sa nevieme zbaviť. Zväzuje nám ruky, anonymizuje našu prácu, požiera naše myšlienky o novej forme.

Vyčerpanosť motívu a vyprázdnenosť formy, ktorú už v roku 1960 prognózoval otec industriálneho designu Raymond Loewy, zneužívajú mnohí súčasní designeri na tvorbu „odkazov pre odkazy a o odkazoch.“ Je to zúfalé alibi, na ktoré naletí množstvo nadržaných divákov - spotrebiteľov. Designbiznis sa môže začať. Tovar má odrazu príbeh, tvar a funkciu. Je zábavný a veľmi dobre predajný. Bludný kruh sa uzatvára a spúšťa sa odznova. Dôvod pre design je jediný: Predať. Zároveň sa však hráme na to, že sme akože strašní punkeri a je nám to všetko úplne jedno.

Problém je ukrytý v samotnom zadaní súčasnosti. Absurdná požiadavka súčasného designu, ktorá sa šíri všetkými jeho odvetviami je, aby bol výsledný produkt simply, ale nie tupý, krejzy, ale nie uletený, zároveň by mal zaujať, ale nebyť veľmi výstredný, no skrátka musí byť in, ale aj tak trochu konzervatívny. Nikdy v dejinách výtvarného umenia človek nenaformuloval podobnú požiadavku. S jej kŕčovitými dôsledkami sa stretávame dnes skoro na každom kroku. Táto znôška hlúpostí sa pomaly rodila už od roku 1837, kedy priemysel začal dráždiť biznis. Dnes má každodennú premiéru na meetingoch v reklamných agentúrach, designerských a architektonických štúdiách a asi všade kde si Jano, Milan a Ferko z hornej dolnej hovoria kreatívci.

Základným grafickým prvkom vo výtvarnom umení je kruh. Tento 28000 ročný motív sa opakuje od nástenných malieb cez románske rotundy, gotické rozety, indické mandaly, nemecké čajníky z Bauhausu, prístrojovú dosku Audi TT až po kruh ako tlačidlo na iPhone. Princíp kruhu preto považujem za nadprirodzene dokonalý a prirodzene nemenný. Ak však designeri zámerne preberajú originálne formy a línie, či už z histórie (Gotický ornament z roku 1120 v porovnaní s diskom z Fordu Escort z roku 1984), alebo od konkurencie (paralelná recyklácia), potom je to podľa môjho názoru krádež. Na rozdiel od retrodesignu (sériová recyklácia), ktorý je krásnou barličkou historickej kontinuity značky.

Design, ktorého jedinou motiváciou je iba výrobok za každú cenu predať, to je zbytočné vynakladanie ľudského úsilia a práce, ako aj hazard so životným prostredím. Módna životnosť mnohých prístrojov sa zhoduje s ich funkčnou životnosťou. Programming biznisu je neúprosný. Z hľadiska estetických zmien najrýchlejšie starnú mobilné telefóny, a to práve vďaka veľkému počtu užívateľov a neustále expandujúcim technológiám, na ktoré musí tvar reagovať. Doterajšiu prioritu línie, formy a materiálu nahrádza zámerná programovaná efemérnosť výrobku. Posledných 5 rokov prežívame smutné zavŕšenie absolutizácie designu. Verím, že po ňom bude nasledovať vzkriesenie iných foriem generovaných na základe pestrejšieho štylistického jazyka s väčším množstvom možných vzájomných vzťahov tvarov a línií.

Design je tvorba estetickej formy s ohľadom na funkciu produktu. Stále tá istá  odpoveď toho istého občana. Dúfajme, že sa raz definícia rozšíri nielen o pojem originality a individualizácie, ale najmä o zodpovednosť za samotný tvar, ktorá v súčasnosti tak veľmi chýba.

Text je upravenou verziou článku pre týždenník Žurnál http://www.izurnal.sk/

Autor je Mgr. art. a Designér

Súvisiace články:

• MAROŠ SCHMIDT: OrnamEnd - Smrť a vzkriesenie ornamentu