*upozornenie pre vyznávačov čiernobieleho videnia sveta: tento text nijako neobhajuje názory a stanoviská redaktora STV Ľ. Huďa Pred istým časom som Gabrielovi Šípošovi venoval text, v ktorom som medzi iným poukázal na to, že svoju publikačnú činnosť, presnejšie blogovanie, nepatrične označuje slovom analýza a seba samého za analytika. Podnetom napísania ďalšieho textu komentujúceho jeho činnosť je skutočnosť, že Šípošove texty už prestali rešpektovať aj základné pravidlá blogovania.

V rámci svojráznej hry mediálneho sveta, kde mnoho ľudí glosuje alebo len jednoducho soptí, uráža (sa), haní, pochlebuje či akokoľvek inak vyjadruje vlastné emočné nastavenie, aby sa nakoniec podpísali funkciou analytik, napíšem analýzu – najmä preto, že som analytikom nikdy nebol.

V jej prvej časti predložím krátku sémantickú analýzu (Šípoš nevie, čo je to sémantická analýza) jedného Šípošovho textu a naznačím, čo z nej vyplýva. Druhá časť bude venovaná štrukturálnej analýze (Šípoš nevie...), pričom základná otázka, ktorú si tu položím, bude: čo je to Gabriel Šípoš. Opytovacím zámenom „čo“ ho však nebudem oberať o jeho humanitu, len sa zameriam na funkciu, ktorú on ako (ne)osoba a zároveň (personifikovaná) inštitúcia, zohráva. Pokúsim sa ukázať, že z hľadiska alokácie moci zohráva rovnakú úlohu ako tzv. ľudoví prokurátori v 50. rokoch trebárs v rámci politických procesov. V tretej časti sa zameriam na otázku, kto je Šípoš, pričom použijem niektoré časti SPR analýzy (Šípoš nevie...) a dotknem sa možností argumentácie ad hominem (Šípoš nevie...). Záverečná časť predkladanej analýzy bude zhrnutím venovaným asi najťažšej otázke, ako je možné, že niečo také ako fenomén Šípoš existuje.

 1. Základným cieľom analyzovaného blogu (http://spw.blog.sme.sk/c/210860/STV-Amici-si-dvojicky-odpalili-sami-Obamova-manzelka-je-rasistka.html)  je zosmiešnenie objektu, ktorý predstavuje jeden z redaktorov STV tým, že mu pripisuje vlastnosť konšpirátora. Šípošov text štrukturuje skúmaný priestor na základe dvoch bipolarít a jednej implicitnej definície, ktorá sa v texte priamo neuvádza. Prvá bipolarita vystupuje ako substantívum označujúce spoločenské dianie – ide o „fakty“ a „faktíky“, druhá v podobe adjektív vzťahujúcich sa na zdroje poznania: „skutočný“ a „obskúrny“ a vzťahuje sa na „vedu a odborníkov“. Implicitná definícia sa týka konšpirácie, respektíve konšpirátora ako subjektu vytvárajúceho explanačnú teóriu (Šípoš nevie...) a jej implicitný obsah používaný v oficiálnom hegemonickom diskurze (Šípoš nevie...) je nasledovný: konšpirácia je akékoľvek vysvetlenie spoločenského javu, ktoré odmieta oficiálnu verziu, pričom predpokladá existenciu a činnosť neformálnych mocenských štruktúr ako príčinu skúmaného javu a pripisuje im schopnosť zámerne a tajne ovplyvňovať existujúce formálne a oficiálne spoločenské štruktúry, mechanizmy a inštitúcie. Dôvodom takejto existencie a činnosti je predovšetkým získavanie výhod vo svoj prospech. Šípoš však vo svojom texte ide ešte ďalej a v snahe zosmiešniť používa ešte ostrejšiu definíciu konšpirácie, ktorá hovorí o skupine ľudí, ktorých zámerom je škodiť. Jeho postup by však nebol možný bez prvej definície, a ak by poznal Popperove práce o sociálnych vedách, vedel by, že jeho námaha bola nielen zbytočná, ale aj kontraproduktívna. Zostanem preto len pri prvej definícii a skonštatujem, že popiera napríklad existenciu mafie a preto je nepoužiteľná.

Rovnako nepoužiteľné sú aj bipolarity, o ktoré sa Šípošov text opiera. Dôvodom je najmä ich arbitrárnosť vo vzťahu k čitateľovi. Autor ich totiž nikde bližšie nevysvetľuje a tak je rozdiel medzi „faktami“ a „skutočnou vedou“ na jednej strane a „faktíkmi“ a „obskúrnou vedou“ na strane druhej len vyjadrením toho, do akej miery korešpondujú s vlastným presvedčením autora. Svojvoľnosť zvolených kategórii teda spočíva v tom, že ak čitateľ presne nepozná všetky stanoviská autora, čo je v zásade nemožné, neposkytuje mu tento aparát žiadnu orientáciu v uvedenej problematike. Ak som v úvode napísal, že Šípoš už prestal aj blogovať, nieto analyzovať, mal som na mysli práve tento aspekt. Aj blog by mal totiž prinášať informácie a umožňovať čitateľovi na základe napísaného orientovať sa v problematike a nielen umožniť identifikáciu s autorovým názorom či pocitom alebo ich odmietnutie. Možno síce namietnuť, že Šípoš ašpiruje na pozíciu básnika, ale v tom prípade by na to mal explicitne upozorniť.

 Napriek uvedenému nedostatku sa pokúsim o experiment a identifikujem sa s autorom, aj keď pri ňom z uvedených dôvodov budem nevyhnutne tápať. Centrum globálnych štúdií – spoločné pracovisko Filozofického ústavu Českej akadémie vied a Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, je skupinou „obskúrnych vedcov“. Ako poslednú publikáciu totiž v edícii Filozofia a sociálne vedy vydalo knihu s názvom Teória globálneho kapitalizmu, ktorá sa venuje „faktíkom“. „Obskúrny vedec“ zo Spojených štátov amerických W. I. Robinson v nej argumentuje, že klasické sociologické chápanie v procese globalizácie zastaralo a preto je pre pochopenie súčasných spoločenských procesov nevyhnutný nový pojmový aparát. Z obrovského priehrštia „faktíkov“ mu vychádza, že základná kategória, s ktorou by súčasné analýzy mali operovať, je „transnacionálna kapitalistická trieda“ (transnational capitalist class). Dôvodom nie je len jej masívny vplyv na dianie, ale aj to, že jej činnosť radikálne mení základné spoločenské inštitúcie a stiera rozdiely medzi formálnymi a neformálnymi štruktúrami, čím umožňuje nekontrolovanú (v konečnom dôsledku teda tajnú) činnosť. Ak tu rozšírime Šípošov kategoriálny aparát – zdá sa, že Robinsonova argumentácia si to vyžaduje, môžeme zaviesť nový pojem „faktíček“, pretože tu už ide zjavne o konšpiráciu s veľkým K. Už len dodám, že na pôde ČAV a FF UK by sa kritizovaný redaktor STV, aspoň podľa toho, ako ho Šípoš opisuje, dorozumel lepšie, než slovenský „mediálny analytik“. Zdôrazňujem – podľa toho, ako ho opisuje, lebo na odkazy, ktoré majú redaktora predstaviť som si neklikol. Zaujíma ma tu len Šípoš a jeho text.

 2. Z hľadiska štrukturálnej analýzy možno Šípošov písomný počin chápať ako identifikáciu anomálie a snahu o jej odstránenie. Toto tvrdenie bude zjavnejšie a zrozumiteľnejšie, ak si ujasníme, čo je Šípoš a následne sa vrátime k analyzovanému blogu. Šípoš sám seba, respektíve svoju činnosť označuje ako „slovak press watch“, teda inštanciu dohliadajúcu na „prácu novinárov“. Malo by to znamenať, že v štruktúre slovenského mediálneho sveta predstavuje metaúroveň – pozerá sa naň zhora a zboku, v oboch prípadoch ho istým spôsobom presahuje. Obe pozície sú veľmi dôležité. Z tej prvej by mal byť pozorovateľom, ktorý identifikuje základné charakteristiky mediálneho diskurzu. Z tej druhej by mal predstavovať strážcu čistoty, ktorý odhaľuje a odsudzuje nesprávne postupy.

Ešte raz zdôrazňujem, že obe funkcie sú dôležité, pretože v prípade absencie, respektíve nejasnosti pri prvej z nich sa druhá funkcia stáva veľmi problematickou. Stráca totiž z dohľadu veľké množstvo faktorov, ktoré ju potom robia natoľko obmedzenou, že sa v mnohých prípadoch stáva nefunkčnou – namiesto funkcie zrkadla výrazne obraz prekrúca a znehodnocuje. Výborným príkladom takéhoto stavu je práve Šípošova práca.

Keď som v úvode tohto textu niekoľkokrát v zátvorke uviedol, že Šípoš nevie, o čom píšem, nešlo mi o to zosmiešniť ho, alebo z neho urobiť hlupáka či pripísať mu akúkoľvek inú pejoratívnu a znehodnocujúcu vlastnosť. Táto analýza naopak pracuje s predpokladom, že ide o inteligentnú osobu a že spĺňa aj základné charakteristiky „dobrého človeka“ a „slušného občana“. Nikdy sme sa osobne nestretli a nemám o ňom ako o človeku žiadne informácie, ale držím sa tohto východiska predovšetkým preto, že na základe týchto vlastností si vyberali ľudí aj nacisti (skvelú analýzu tohto fenoménu možno nájsť v knihe Z. Baumana Modernita a holokaust) a komunisti. Druhým dôležitým kritériom bola neschopnosť spĺňať pridelenú úlohu v plnom rozsahu. V Šípošovom prípade to znamená, že nie je schopný plniť prvú uvedenú funkciu. V prípade spomínaných ľudových prokurátorov – teda aj prokurátorov v komunistických monsterprocesoch, išlo o ľudí, ktorí nemali ani tušenia o práve v zmysle uvedomenia si jeho celkovej funkcie, dejinách a jeho vývine, atď. V opačnom prípade by danú funkciu nikdy neboli vykonávali, práve preto, že to boli zväčša „dobrí ľudia“ a „slušní občania“. Ich úlohou bolo „len“ identifikovať anomáliu a odstrániť ju.

Ak sa vrátime k Šípošovmu blogu, ide o tú istú operáciu. Zistil, že akýsi novinár hovorí o spoločenských udalostiach a interpretuje ich inak ako väčšina a ako on sám – teda tak, ako sa hovoriť má. A zareagoval snahou o odstránenie. Najpresvedčivejším dôkazom tohto „faktíčku“ je jeho „argumentácia“.

 3. Sčasti som sa už otázke, kto je Gabriel Šípoš, venoval v predchádzajúcom odseku. Teraz sa pokúsim túto odpoveď rozšíriť. Pri pokračovaní v porovnávaní s komunistickými ľudovými prokurátormi sa odhalí ešte viac podobností. Rovnako ako táto skupina nikdy predtým nepracovala v právnej oblasti, ani Šípoš (podľa mojich informácií) nikdy nepracoval ako novinár. Presne ako oni(y), aj on absolvoval len niekoľkomesačný kurz a získal tým požadovanú kvalifikáciu.

Možno sa niektorí čitatelia zastavili pri tvrdení v poslednom odseku druhej časti, kde píšem, že ak by si ľudoví prokurátori v plnej miere uvedomili svoju funkciu a funkciu práva, nevykonávali by ju. A pochybnosť je namieste, pretože je tu veľmi dôležitá otázka identifikácie so systémom či konkrétnejšie so stranou – v konečnom dôsledku však vždy s Pravdou. Takáto identifikácia spôsobuje, že človek sa stáva vo vzťahu k iným omnoho menej citlivým. Nebudem tu tento problém rozpisovať, len upozorním, že každý, koho by to viac zaujímalo, nájde na internete dostatok informácií (napríklad pod heslami ako stanford prison experiment či dehumanizácia).

Komparácia Šípoša a ľudových prokurátorov v tomto aspekte umožňuje hovoriť nielen o podobnosti, ale aj o rovnakosti. Šípoš sa taktiež identifikuje s Pravdou. Rozdiel je len v ich konkrétnej činnosti. Úlohou prokurátorov bolo doviesť proces dehumanizácie do konca.

 V prípade nášho mediálneho analytika ide o proces denovinarizácie. Zostáva ešte otázka identifikácie, ktorá tu prebieha iným spôsobom. To, čo však majú spoločné, je chápanie vlastnej úlohy. V oboch prípadoch ide o prinášanie Pravdy do barbarského prostredia. V prvom prípade sa v istom období objavili ľudoví prokurátori a zrealizovali sa monsterpocesy vo všetkých krajinách sovietskeho vplyvu. V druhom prípade sa udialo to isté a výsledkom bolo medzi iným aj objavenie sa šípošov a iných analytikov (ak by som dodal, že sú všade, objavil by sa prvý náznak konšpirácie). Kým v prvom prípade bol proces identifikácie jasný – idea komunizmu a jej personifikácia v Gottwaldovi a Stalinovi, v druhom je tento proces tajomnejší (ak použijem slovo tajnejší, je tu druhý náznak konšpirácie).

Pre pochopenie uvedeného procesu by nám mala poslúžiť argumentácia ad hominem a časti SPR analýzy, ktoré sa v istej miere prekrývajú. SPR analýza je nástroj, ktorý pri skúmaní objektu berie do úvahy aj sociologickú a psychologickú rovinu a predstavuje celkom šikovný spôsob pretavenia dvoch prelomových poznatkov vedy z prelomu 19. a 20. storočia. Konkrétne ide o Heisenbergov princíp neurčitosti vo fyzike, a Freudov objav nevedomej zložky psychiky. Z nich vyplynulo, že skúmajúci subjekt je (a) vždy súčasťou pozorovania a jeho prítomnosť ovplyvňuje pozorovaný dej, a (b) pri výbere toho, čo skúma a akým spôsobom to robí, vždy vedený aj motiváciou, ktorá súvisí viac s pozorovateľom, než s objektom záujmu. (Mimochodom, vyplynulo z toho aj to, že objektívna veda môže už len živoriť v predstavách ľudí, ktorí majú o vede len hmlistú predstavu, ale vo vedeckých publikáciách a na kongresoch už niekoľko desaťročí nemá miesto.) 

 Na argumentáciu ad hominem dlho hľadeli sociálne a humanitné vedy cez prsty, možno najmä preto, že neumožňuje kvantifikáciu. Treba ešte dodať, že tento typ argumentácie neznamená to, čo si pod ňou predstavuje slovenská wikipédia a čo predvádzajú na Slovensku verejne činné osoby – „čo mi tu hovoríte, že kradnem, keď vy ste nakradli ešte viac“, respektíve „nehovorte mi, že som nevzdelaný, vy ste predsa tiež skončili len VUML“. Argumentácia ad hominem spočíva skôr v tom, že si všíma špecifické postavenie a charakteristiky objektu a interpretuje ho v súlade s inými zisteniami.

Na základe uvedených analytických postupov sa pokúsim hľadať odpoveď na nasledujúce otázky: súčasťou akého procesu je Šípoš; ako súvisí jeho kvalifikácia so spôsobom jeho pozorovaní; a aké sú výsledky jeho monitorovania/analyzovania/blogovania .

 Takže, kto je Gabriel Šípoš? Na prvý pohľad stelesnená nejednoznačnosť. Dlhý čas vystupoval ako analytik, ktorý analyzuje/bloguje/monitoruje. Prezentuje sa ako inštancia, ale zároveň je to jedna osoba. Keď som kedysi túto nejednoznačnosť kritizoval, neuvedomil som si, že práve v nej spočíva kľúč k pochopeniu fenoménu Gabriel Šípoš. Tak trochu analytik? Tak trochu občiansky aktivista? A tak trochu bloger? Na svoju činnosť získava, rovnako ako iní „nezávislí analytici“ finančné prostriedky. A spolu s nimi nám pravidelne pripomína, že svet je miestom, ktorý najlepšie opisuje Darwinov evolučný boj o prežitie, kde víťazí silnejší/šikovnejší a preto je najlepším spoločenským modelom voľný trh. Zároveň sú však presvedčení, že kdesi v zahraničí – samozrejme v tom vyspelom (?), existujú ľudia, ktorým veľmi záleží napríklad na tom, aby novinári na Slovensku dostávali spätnú väzbu za svoju prácu – z čírej dobroprajnosti (Šípoš v texte píše o filantropii). Trh v tomto prípade nestačí, potrebný je on. Takéhoto logického skratu boli ľudoví prokurátori ušetrení a aj preto mohli vo svojich úlohách vystupovať absolútne jednoznačne.

 V čom teda spočíva jedinečnosť Šípošovej spätnej väzby a prečo sa na ňu nájde aj financie? Vo vyššej kvalifikovanosti to evidentne nie je. Argumentácia ad hominem by umožňovala aj položenie otázky, prečo sa človek, ktorý nemá potrebnú kvalifikáciu, uchádza o takéto miesto. Dôležitejšie však je, ako je možné, že ho získa. Ako som už naznačil, práve preto, že kvalifikáciu nemá. Čo by sa stalo, keby ju naozaj mal? Keby začal študovať a aplikovať analytické metódy (mnohé voľne dostupné na internete) a postupy na mediálny diskurz na Slovensku, po krátkom čase a skúmaní by zistil minimálne nasledujúce „faktíčky“: (1) použitie sémantickej analýzy by mu ukázalo, že mediálny diskurz na Slovensku je taký jednotný, že by sa za to nemusel hanbiť ani Národný front v minulom režime – všetky relevantné celoslovenské médiá sa v najzásadnejších veciach absolútne zhodujú (liberalizácia, privatizácia, flexibilizácia – aby som spomenul aspoň základné zaklínadlá); (2) štrukturálna analýza by ukázala, že veľké množstvo správ všetkých médií čerpá informácie z tých istých zdrojov, pričom ako v domácich, tak aj v zahraničných udalostiach sú tieto zdroje v neprebernom množstve dosahujúcom číslo dva a čoraz menej informácií ponúkajú vlastným skúmaním; (3) SPW analýza by zas ukázala, že vekový priemer v médiách sa začína približovať k hranici dvadsať rokov a vyžaduje sa čoraz nižšia kvalifikácia a znalosti, klesajú platy a čoraz menej novinárov má štatút zamestnancov, s čím bezprostredne súvisí aj spôsob a realizácia informovania.

    4. Dá sa povedať, že ide o alarmujúce zistenia pre akéhokoľvek konzumenta informácií a je jedno, aké politické presvedčenie zastáva. Či ide o voliča OKS alebo KSS, pre oboch je trend unifikácie a zjednodušovania informovania pri vytváraní vlastných stanovísk obmedzujúci a zavádzajúci. Ak by Šípošova úloha naozaj spočívala v „ochrane spotrebiteľa a konzumenta informácií“, zrejme by sa dalo očakávať, že o tomto trende bude informovať, a nie naopak. V tom prípade by sa musel naozaj stať analytikom, čo však v skutočnosti nemôže, pretože jeho úloha je tento trend podporovať bez toho, aby si toho bol vedomý (tretí náznak konšpirácie). Čo by sa stalo, keby naozaj začal analyzovať? V prvom rade by sa radikálne zmenila jeho pozícia a práca. Nemohol by stále vystupovať len v jednom médiu (vzťah pozorovateľ – pozorovaný sa natoľko skresľuje, že je z hľadiska metodológie neakceptovateľný) a musel by minimálne informovať prostredníctvom všetkých médií, alebo na vlastnej stránke (opäť z hľadiska metodológie inštancia mediálneho pozorovateľa nevyhnutne vyžaduje vlastnú informačnú platformu). Prišiel by tiež o výlučnú moc – rovnako ako ľudoví prokurátori pracovali v procese dehumanizácie s vynúteným súhlasom obetí, objavuje sa aj v prípade denovinarizácie vynútený súhlas, taktiež prostredníctvom nemožnosti zaujať vlastné stanovisko (v tom je výhoda blogovania – je totiž nezmysel žiadať, aby bloger uverejňoval a žiadal reakcie na svoje texty v plnom znení, je to predsa JEHO blog). Rozdiel je len v tom, že sa nevyžaduje otvorený súhlas obete. Taktiež by musel zverejniť aplikovaný metodologický aparát (žiaden samozrejme nemá) a na jeho základe by vyplynul aj rebríček dôležitých a frekventovaných tém. Šípoš by potom napríklad musel zaujať stanovisko k informovaniu slovenských médií o Spojených štátoch amerických. Jeho zistenia by ho priviedli ku konštatovaniu, že v drvivej väčšine prípadov ide pri týchto informáciách o pozitívne konotácie, čo umožňuje len hegemonický diskurz. Ak by sa na jeho blogu objavila čo len zmienka o týchto „faktíčkoch“, Gabriel Šípoš by na svoju činnosť nezískal už ani centíček (štvrtý náznak konšpirácie).

 Dosť však bolo náznakov, je čas rozvinúť konšpiráciu v plnej kráse a pokúsiť sa odpovedať na otázku, ako je možný fenomén Gabriel Šípoš a v širšom kontexte aj existencia kategórie „nezávislého analytika“. Dôležité bude v tomto kontexte aspoň zľahka zmapovať ekonomický (tok financií), politický (alokácia moci) a povedzme kultúrny (tok informácií) aspekt. V prípade komunistických ľudových komisárov je schéma jednoduchá, pretože vo všetkých troch aspektoch prebehla jasná a priehľadná centralizácia naprieč celou spoločnosťou. V globalizovanej verzii kapitalizmu sa tento proces centralizácie odlišuje. Už spomínaný Robinson v uvedenej práci konštatuje, že dôležitú funkciu zohráva proces sieťovania a outsourcing. Tento trend mnoho sociálnych vedcov interpretuje ako výrazné pozitívum a demokratizáciu kapitalizmu (napr. Tofflerovci). Rozpad mamutích koncernov a ich zoštíhľovanie a zmenšovanie sa zdá byť jasný znak. Robinson však upozorňuje, že napriek vytváraniu sietí sa moc výrazne koncentruje. Ak zostaneme v slovenských reáliách, asi najlepším príkladom môžu byť automobilky. Fabrika Volkswagen okolo seba kumuluje veľké množstvo subdodádavateľov – od výroby malých komponentov až po školenie personálu. Z ekonomického a právneho pohľadu ide o sieť firemných vzťahov, ktoré sú rovnoprávne a medzi ktorými existuje vzájomná závislosť. Stačí si však predstaviť, čo sa stane, ak sa VW rozhodne presunúť výrobu inam. Celá sieť skolabuje, čo samozrejme odporuje definícii sieťovej štruktúry, ktorá by po odpojení jedného (akokoľvek dôležitého) uzlu, mala fungovať ďalej.

V politickej rovine môžeme proces outsourcingu a sieťovania pozorovať taktiež. Pred niekoľkými desaťročiami politická strana kumulovala aj funkcie, ktoré dnes plnia think-tanky v akejkoľvek podobe, pričom v rámci procesu znepriehľadňovania a následnej nejednoznačnosti sieťovania platí, že konkrétny think-tank ideovo príbuzný s domácou politickou stranou nemusí a ani nie je finančne a informačne dotovaný len ňou samotnou. Financie a informácie prichádzajú z iných zdrojov. Platí však koncentrácia moci – tok financií, politický vplyv, aj tok informácií cez Gabriela Šípoša, len jednosmerne preteká. Jeho vplyv na centrum je nulový. Zároveň platí aj jeho funkčná obmedzenosť. Podobne ako v prípade automobilky je aj tu subdodávateľská štruktúra jasne fragmentarizovaná, takže výroba komponentov väčšinou nie je komplexná. Jeden subdodávateľ dodáva gumené súčasti, ďalší napríklad hliníkové a ďalší ich montuje. V politickom a informačnom kontexte je funkcia subdodávateľa (nezávislého analytika) taktiež fragmentarizovaná a táto vlastnosť sa u nich často prejavuje zle maskovanou nenávisťou ku komukoľvek, kto praktizuje ucelenejší prístup. V analyzovanom Šípošovom texte táto nenávisť presakuje výsmešným spomenutím ekonóma Petra Staněka a opäť raz pekne kopíruje postoj ľudových komisárov k vedcom a intelektuálom, ktorí si dovolili mať iný názor.     

Ak som v názve textu napísal, že Šípoš, či presnejšie jeho činnosť mediálneho analytika/blogera/občianskeho aktivistu, je argumentom pre akúkoľvek konšpiráciu, mal som na mysli predovšetkým to, že Šípoš si drvivú väčšinu z toho, čo som tu napísal, vôbec neuvedomuje a že v rámci tejto značne neprehľadnej siete vzťahov by si neuvedomil svoju funkciu ani vtedy, keby na jej konci stáli zúriví mimozemšťania s anténami vždy naladenými na rádio Hlas Ameriky. Ako podporný argument pre toto tvrdenie môže slúžiť posledná veta, respektíve zlomyseľná výsmešná a sugestívna poznámka na konci jeho tu analyzovaného textu, v ktorej spája CIA, korupciu slovenskej vlády a jeho vlastnú maličkosť a pýta sa, čo by tak americká tajná služba mohla mať z menšieho rozsahu korupcie slovenskej vlády. Zlomyseľná a neuveriteľne konšpiratívna a preto vždy NEPRAVDIVÁ odpoveď v podobe otázky by mohla znieť nasledovne: ak by sme v rámci tohto textu uskutočnili vulgárnu kvantifikáciu a definovali nezávislé premenné – vláda, tajná služba, vzťah – korupcia a závislé kvantifikované premenné v jednotkách – jeden šípoš, jedno tajné väzenie, nemohla by potom náhodou platiť priama úmera, teda čím viac šípošov, tým väčšia pravdepodobnosť tajných väzení, kde tajná služba tajne mučí tajne zatknutých a tajne unesených tajných väzňov?

A odpoveď? V žiadnom prípade. Možná podobnosť mien, inštitúcií a vzťahov so skutočnosťou je čisto náhodná a autor riadkov za ne preto nenesie žiadnu zodpovednosť.

 Autor je filozof, psychológ a novinár

Vo svete podľa Šípoša je autor vášnivým milovníkom miešania hrušiek s jablkami a obskúrnym vedcom zaoberajúcim sa faktíkmi, z ktorých fabuluje nezmyselné konšpirácie napríklad o tom, že Gabriel Šípoš je bábka.

Súvisiace články:

• Gabriel Šípoš-keď na legitimitu peniaze nestačia