JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Gardista v nás!

Kríza žánru | Editorial | Miroslav Tížik | 24.08.2015

_ma_small

Každý, kto v lete precestoval Slovensko, alebo má aspoň troška pamäť na svoje staršie výlety po jeho regiónoch, si určite všimol, že krajina je stále doslova posiata pamätníkmi a tabuľami s menami tých, ktorí boli popravení, brutálne zavraždení alebo umučení fašistami, gardistami a ich domácimi prisluhovačmi (ako je to doslovne mnoho krát uvedené). Média sa však v týchto dňoch sústreďujú len na podobne tragické, no mierou krvavosti a brutality neporovnateľné udalosti, spojené s inváziou spojeneckých (doslovne) vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Mohlo by sa zdať, že udalosti z leta 1968 sú bližšie našim súčasníkom, no zobrazovanie a prezentácia invázie v mnohých médiách a na sociálnych sieťach naznačuje aj iné vysvetlenie pre dnes už zjavné prepisovanie histórie.

Odpor voči strážcom poriadku

Rozprávanie o SNP sa v súčasnosti akosi čoraz viac posúva k takzvanej vecnosti. Od rozprávania o obetiach a odpore voči nedemokratickému a klerikálnemu ľudáckemu režimu, vylučujúcemu celé časti svojho obyvateľstva ako neobčanov, ľudí druhej a nižšej kategórie a neľudí, sa prechádza k akože vecnému a odbornému rozprávaniu o geopolitických záujmoch, strategických chybách a omyloch organizátorov povstania, alebo dôsledkoch, ktoré vraj komunistami organizované povstanie pre Slovensko znamenalo. Úplne sa vytráca uvažovanie nad tým, prečo boli tisíce, ba až desaťtisíce ľudí ochotných ísť bojovať proti fašizmu a nacizmu, či už v jeho ľudáckej alebo nemeckej podobe. Obchádzajú sa však aj motívy, prečo boli ochotní iní občania Slovenska pozdvihnúť zbrane a nasmerovať svoju nenávisť proti svojim susedom, ženám a deťom. V podstate sa mlčí o tom, aké je ľahké v krátkom čase zo suseda urobiť nepriateľa, špinu a škodlivý hmyz, ktorý treba v mene zdravia a čistoty zlikvidovať.

Práve veľmi rozšírená ochota posielať na smrť rukami druhých alebo priamo vraždiť svojich civilných spoluobčanov je niečo, čo bezprecedentne prekonáva aj tie najhoršie scény z obdobia po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Tisíce rodín desaťročia po vojne spomínali na hrôzy, ktorým boli vystavené zo strany okupačnej nemeckej armády a ich ľudáckych pomocníkov. Tisíce ľudí po vypuknutí povstania utekali zo strachu o holý život do hôr a do lesov pred spojeneckými vojskami a svojimi rodákmi, ktorých pán prezident oceňoval pri ich snahe o vyčistenie Slovenska. Tisíce obyvateľov Slovenska a vojnových obetí z iných krajín zomrelo alebo bolo umučených počas existencie režimu, ktorý sa vydával za Slovenskú republiku. Krajina je dodnes pokrytá tisíckami pomníkov a pamätných tabúľ obetiam ochrancov ľudáckej predstavy o štátnosti.

Dnes sa už o týchto obetiach mlčí. Slovo naopak dostávajú stále viac tí, ktorí v mene boja za svoju predstavu o ideálnom štáte Slovákov, alebo v mene boja proti boľševikom, komunistom a iným neprispôsobivým živlom, boli ochotní nie len symbolicky, ale brutálnou fyzickou silou zaútočiť na holú existenciu svojich spoluobčanov. Slovo a už aj auru jasnozrivosti dostávajú vďaka ich otvorenému odporu proti (vtedy budúcemu) komunizmu, ktorý vraj už vtedy ničil duše Slovákov a neskôr zničil krajinu ako takú.

Aj v auguste 1968 sa objavili ľudia vítajúci spojenecké armády. Aj vtedy tu boli politici, ktorí ich pozvali a oceňovali ich zásluhy na záchrane toho správneho režimu a udržanie poriadku pred rozvratom nepriateľskými živlami v krajine. Aj vtedy, hoci v neporovnateľne menšom rozsahu došlo k zabitiu mnohých odporcov „bratskej pomoci“. Aj vtedy sa našli ľudia ochotní ísť v mene zachovania istej podoby režimu aj cez mŕtvoly. S tým rozdielom, že na to nedostali takú príležitosť ako ich ľudácki predchodcovia. Aj po auguste 1968 boli mnohí ochotní a schopní ukazovať na druhých ako na nepriateľov krajiny a socializmu. A ak by mali rovnaké šance, opäť by ich iste aj posielali na smrť alebo aspoň vyviezli z krajiny a takto očistili svoju milovanú krajinu. Tak ako po auguste 1944, aj po auguste 1968 sa symbolom nenávideného režimu stali hákové kríže. Ako sila potláčajúca sny o lepšom a psravodlivejšom svete pre všetkých. Preto aj na sovietske a iné spojenecké tanky, či na múry kasární ľudia spontánne ako prejav odporu voči okupácii maľovali hákové kríže.

Dve podoby rovnakého systému? 

Z takéhoto uhľa pohľadu sa teda môže zdať, že nám dvakrát cudzie vojská priniesli rovnaké zlo. Že spojenecké vojská dvakrát uvoľnili desné vnútorné sily nenávisti v dušiach mnohých Slovákov. Že fašizmus a sovietsky komunizmus sú rovnaké systémy nivočiace ľudské duše a životy. Na základe už roky zosilňujúceho zdôrazňovania ľudového odporu voči komunizmu v roku 1968 a vyššej mediálnej pozornosti tomuto historickému obdobiu sa dokonca môže dnes zdať, že ten komunizmus bol dokonca ešte horší. Ale mená mŕtvych na pomníkoch a pamätných tabuliach, mená vypálených obcí a rodinné albumy hoci mediálne nemo, ale stále jasne ukazujú, že hoci obe vojenské pomoci zo strany cudzích armád boli brutálnym potlačením vnútorného politického rozhodovania a pokusov o vytvorenie lepšej spoločnosti, neboli to rovnako tragické a hrozné akty. A že obe nedali rovnakú šancu večným strážcom poriadku čistiť krajinu od špiny. Okrem krvavosti a brutality totiž v prípade potláčania SNP dostávali vrahovia vyznamenania od predstaviteľov štátu a okupačných síl a civilné obete boli vo väčšine prípadov obeťami plánovaných a organizovaných akcií, často podporovaných aj domácimi vyznávačmi existujúceho poriadku.

Napriek rozdielom medzi oboma okupáciami rastie odpor voči druhej a ospravedlňuje sa prvá. Pribúda sôch a pamätných tabúľ strážcom poriadku a čistoty prvého režimu, ale protesty a mediálna poprava sa konala len v prípade jediného zastrčeného a v podstate neheroického Biľakovho pamätníka. Vyzdvihuje sa alebo aspoň postupne ospravedlňuje režim porazený demokratickými štátmi vo vojne, na ktorý sa súčasná Slovenská republika ani nemôže ústavne odvolávať a pranieruje sa režim, na ktorého základoch dodnes stojí časť legality Slovenskej republiky. V mene zmeny posudzovania histórie sa prehliada a dokonca až oslavuje porušovanie zákonov a samozvaní normotvorcovia vydávajú za protizákonné niečo, čo neodporuje zákonom.

Mlčanie o sile

Nedokážem sa ubrániť dojmu, že pripomínanie si oboch tragických udalostí v dejinách Slovenska má okrem silnejúceho antikomunistického hodnotenia ešte jednu spoločnú črtu. Oslavy a spôsob pripomínania si ich odkazu zneviditeľňujú skutočné motívy ľudí, ktorí sa postavili proti cudzím okupantom a odpútavajú pozornosť od ideálov, ktoré urobili odpor voči nedemokratickým pomerom masovým. Len ideologické prepisovanie histórie ju môže paralyzovať do takej miery, že sa môže stať zdrojom rozvratu spoločnosti. Vytvorením mediálneho dojmu o spoločenskom konsenze o interpretácii histórie ako boja proti komunizmu sa môže ukázať, že práve strážcovia najrôznejších poriadkov, ktorí boli ochotní ísť proti vôli a záujmom občanov sa postavia do prvých radov pri čistení spoločnosti od všetkých hrozieb. Teda od istých ľudí, ktorí sú pre túto spoločnosť hrozbou.

Totiž paradoxne aj počas pripomínania si výročí vzdoru občanov voči cudzím vojskám a voči svojvôli strážcov jediného správneho poriadku, sa ukazuje ako najvšadeprítomnejšie, práve odhodlanie mediálne pomerne hlasných skupín zbavovať svojich spoluobčanov občianskej dôstojnosti a často až politických a sociálnych práv. Či za ich politické názory, za spôsob ich života a túžbu po nespolitizovanom súkromí, za ich zlú sociálnu situáciu alebo za ich odpor voči odľudštenej vláde nadnárodných spoločností nad ich republikou. Paradoxne, aj v čase pripomínania si dvoch okupácií  sa organizujú vítania prechodu „spojeneckých“ vojsk cez naše územie a kampane osočujúce a nálepkujúce odporcov konvoja ako agentov z východu.  Hlásatelia neutrality, čo bola jedna zo síce okrajových, no nepotláčaných požiadaviek obrodného procesu, sú dnes vydávaní za Putinových ľudí. Tí, čo si za svoj politický cieľ dávajú vytvorenie sociálne spravodlivejšej spoločnosti sú slušnými spoluobčanmi onálepkovaní ako komunisti a boľševici. Tí, ktorí odmietajú odstraňovanie sôch a pamätníkov z našej histórie sú mediálne lynčovaní ako falšovatelia histórie a vyznávači totality. Sloboda slova sa zmenila na slobodu degradovať iný názor ako propagandu nepriateľských síl. Spustilo sa odhaľovanie vnútorných nepriateľov našej integrovanosti do západoeurópskej civilizácie. Iniciatívni občania v mene exitujúceho poriadku osočujú a verbálne degradujú tých, ktorí sa necítia v tomto režime spokojní. Nie len profesionálni agitátori, ale aj iniciatívne spoluobčania nás presviedčajú, že sme aj bez vyhlásenia vojny vo vojnovom stave a ukazujú smerom na nepriateľa. Aktivistické politické a umelecky sa tváriace skupiny sa vyhlasujú za zdroj zákonodarstva v štáte, ktorý bude určovať čo je politicky a esteticky prijateľné a čo je symbol a prejav zločinu. V mene svojich vyšších zákonov sú ochotní prekračovať všeobecne platné zákony a ignorujú demokratické procedúry tvorby práva. Niektorí ľudia v našej krajiny si totiž myslia, že práve oni majú pravdu a ich predstava o živote je tá správnejšia a pre Slovensko lepšia. A túto svoju pravdu sú odhodlaní pre nás ochraňovať aj proti našej vôli. Lebo tušia, že túžba po lepšom a spravodlivejšom živote je niekedy aj kľukatá, na ktorých sa ľudia môžu potknúť. A zakopnutia sa vo svete jasných, jednoznačných a tých neomylných právd neodpúšťajú. Lebo vo svete poriadku nie je pre človeka miesto. Aj preto, že dva historické vzdory ľudí na Slovensku boli o ľudských túžbach, hlas ich túžob v spomínaní nezaznie. A hlasy analytikov skúmajúcich z nadhľadu alebo nebodaj ideologicky posudzujúci ľudské chyby našťastie poriadok neohrozia.

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 173 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2018 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist