Gej a lesbické bary poznáme aj na Slovensku.

Na západ od naších hraníc sa húfne vyskytujú odnedávna cestovné kancelárie pre LGBT ľudí či iné ustanovizne viac či menej formálne a záväzne vyhradené pre neheterosexuálov. Pokým v prípade prvého ide o z núdze, ťažkého postavenie nehetero ľudí v spoločnosti, cnosť, to druhé môže najmä v bohatých krajinách byť marketingovým trikom ako si korporácie "vyrábajú" novú cieľovú skupinu. Pravda bude asi niekde na pól ceste medzi oboma extrémami. Tieto extrémy sa však v jednej implikácií zhodujú: diskriminujú LGBT ľudí z ich vlastnej vôle a ich vlastným rozhodnutím.

Je neoddiskutovateľné, že gejovia a lesby patria ako globálne, tak aj lokálne na Slovensku medzi najprenasledovanejšie menšiny. Je preto úplne logické, že hľadajú podporu a zázemie v komunite. V mnohých častiach sveta, napríklad tam kde sú "homosexuálne akty" stále nelegálne a trestané -častokrát smrťou- ani nie je iná možnosť. I tam kde možnosť de iure je, ako napr. na Slovensku v 90. rokoch, by bolo naivné a bezcitné požadovať od LGBT ľudí aby vyšli húfne do ulíc, alebo atakovali svojich šéfov a dožadovali sa práv. Rovnako naivné je však i čakať, že zrovnoprávnenie niekto prinesie na striebornom podnose. Nikto v dejinách ľudstva svoje práva nedostal, všetky práva, ktoré máme a poznáme museli byť vybojované.

Máme tu teda začarovaný kruh, spoločnosť nezačne LGBT ľudí akceptovať pokým nevyjdú von (tzv. sa nevyoutujú) a pokým hetero väčšina nezatlačí na svojich volených i nevolených zástupcov aby zrovnoprávnili ich kamarátov, kolegov, sestry či susedov, tak sa zaručene nič zásadné, zlomové nestane. Nič sa však nikdy ani nestalo len tak, na všetko musel byť nejaký katalyzátor, zlomový bod. Všeobecná deklarácia ľudských práv vznikla ako jeden z následkov a reakcii na hrôzy Druhej svetovej vojny. Na Slovensku sa, aspoň nakrátko, zdalo, že takýmto bodom bol Dúhový PRIDE, že pretrhol priehradu mlčania a už ju nikto nezapláta tabuizovaním, mýtizovaním či démonizovaním. Realita, ale ukazuje, že len pootvoril dvierka, ktoré dovtedy síce neboli zamknuté, no nikto sa ich ani len nepokúsil otvoriť. Aktivisti a aktivistky teda asi splnili svoje úlohu -nateraz, nie, že by sa skončila. Musí sa stať viac a niečo iné.

Logickým pokračovaním by bolo (a malo byť), ak by rovnakopohlavné páry chodili do barov a kaviarní, veď to nie sú "hetero" bary, na romantické večere do reštaurácií. Prechádzali sa na námestiach a uličkami a správali sa rovnako ako opačnopohlavné páry -teda aspoň za svetla a keď nie je nablízku karneval pohrobkov hitlerovského Slovenského štátu v srandovných úboroch. To by tie dvere konečne otvorili a urobilo poriadny prievan v spoločnosti. Áno, dnes je stále pohodlnejšie ísť do špeciálnych podnikov a za ruky sa držať len na špecifikovaných diskotékach. Áno, vyvolávalo by to pohľady, sprvu určite aj poznámky, ale to vyvolávali -nie tak dávno- aj ženy, ktoré si trúfli nosiť nohavice, či muži s dlhými vlasmi. Obávam sa, že aj dôsledky, ale načo nám je napríklad antidiskriminačný zákon keď nemáme ani jeden rozsudok v prospech LGBT človeka na jeho základe?

V tomto svetle je zaujímavé sa pozrieť i na plánované vytvorenie Komunitného centra pre nehetero ľudí z peňazí Úradu vlády občianskym združením Queer Leaders Forum -a to nie len z hľadiska uzatvárania sa do seba. Okrem kultúrnych akcií, ktoré sú inak zastupované len filmovým festivalom Inakosti a ktoré sú potrebné ako soľ, bude totiž poskytovať  aj medicínske služby. Je nepochybné, že úmysel pomôcť gejom a lesbám pre ktorých potreby verejné služby, napríklad zdravotníctvo, na Slovensku skutočne stavané nie sú, je dobrý, otázne sú implikácie a motivácia odchádzajúcej pravicovej vlády takéto niečo zaplatiť.

Dostávame sa do podobnej situácie ako keď čoraz viac ľudí presedláva z ekologickej a ekonomickej verejnej dopravy na súkromné autá, obvykle v konfigurácií jeden človek na 4 sedadlá, pretože je nekvalitná. Netreba asi menovať aké sú priame dôsledky takýchto rozhodnutí. Menej viditeľný, no o to významnejší dôsledok takéhoto počínania je však na verejnú dopravu, verejné služby a štát samotný. Degradujú ešte viac, koniec koncov, prečo by štát, alebo jeho regionálna súčasť  poskytoval niečo čo si zdanlivo dokážu zariadiť jednotlivci "lepšie".

A tu sa dostávame aj k pravdepodobnej motivácií vlády v zmysle svojej neoliberálnej ideológie les affaires: podporiť čokoľvek čo bude brať zodpovednosť za beh spoločnosti a služby občanom od štátu do súkromných rúk. Je tragédiou Slovenska, že otázka ľudských práv a v rámci nich aj LGBT práv sa stala doménou pravice. Za pár omrviniek (častokrát za menej ako Nič) si tak kupuje mlčanie občianskej spoločnosti nad tým, že občiansku spoločnosť, verejný priestor celkovo salámovou metódou vlastne deštruuje a predáva na súčiastky, či do starého železa v privatizácií.

Nebude náhodou, že práve "liberálna" SaS sa povrchne zaujíma a podporuje otázku LGBT menšiny. Rovnako nebude náhodou, že podpredseda vlády pre ľudské práva Rudolf Chmel v minulosti kopal za inú nafukovaciu a pseudoliberálnu stranu ANO. Ideológii neoliberálneho kapitalizmu totiž ohromne vyhovuje rozškatuľkovanie spoločnosti. Tuto v jednom šuplíku budeme mať cirkev, ktorá posiela gejov a lesby do horúcich pekiel, tým dáme zopár miliárd, lebo majú veľa fanúšikov, aby nevystrkovali rožky viac ako treba a aj ich "ovečky" makali od úsvitu až do Kie v korporáciách za mizerné mzdy. A tuto zasa do nejakého malého šuplíka s pár tisíckami eur zavrieme LGBT aktivistov a aktivistky aby nepožadovali funkčný štát a verejné služby -pre všetkých- alebo sa preboha nepridali na stranu ľavice. Veď to by už len bolo, keby štát garantoval dôstojný život, zákonnú ochranu a verejné služby funkčné pre všetkých a upravené rešpektujúc špecifiká menšín. Kde by skončila individuálna zodpovednosť narodiť sa ako biely, zdravý, hetero muž? 

Autor je spoluzakladateľom Dúhového PRIDE