Nemecko splatilo v nedeľu posledných 69, 9 milióna eur za vojenské reparácie z prvej svetovej vojny.

Tie im vymerala Versaillská dohoda v roku 1919. Berlín mal zaplatiť za škody spôsobené Cisárom 132 miliárd zlatých mariek. Polovica z tejto sumy mala ísť Francúzsku. Nemecko, zruinované vojnou a následnou hospodárskou krízou, si muselo požičať, aby mohlo sumu splácať naďalej.

Podľa britského denníka The Daily Telegraph dostanú poslednú čiastku z rubriky 2.1.1.6 „zahraničné dlhy“ federálneho rozpočtu jednotlivci, penzijné fondy a finančné inštitúcie. Aj napriek pomere veľkým obdobiam, počas ktorých Nemecko reparácie odkladalo, trvalo najväčšej európskej ekonomike takmer sto rokov, aby splatila dlh z vojny, čo nezvratným spôsobom uvrhla Európu do zákopov modernity - plných yperitu, vší a krvavých bodákov.

Sté výročie začiatku prvej svetovej vojny si pripomenieme o tri roky. Slovenskí vojaci v nej bojovali na strane porazených, v rozkladajúcej sa armáde Rakúsko - Uhorskej monarchie. Prvá svetová vojna je preto dodnes vnímaná ako nie naša vojna, aj napriek tomu, že mnohí z nás majú v rodinných albumoch fotografie predkov v uniformách C.K monarchie.

Z prvej svetovej vojny sme chceli uniknúť čítaním Švejka a vyhlásením Československej republiky. Chceli sme zabudnúť na našu starú zvláštnu vlasť, ktorá v smrteľnej agónii, vydychovala na okná histórie secesné námrazy Kokoschku a do podvedomia podkopaného Freudom ukladala fresky Alfreda Kubina.

A pritom v našich nemocniciach bývajú dodnes ranné vizity o 6 tak, ako ich nakázal náš posledný panovník Franz Jozef, ktorého nespavosť spôsobila, že od Prahy po Belehrad vstávame v pracovné dni o hodinu skôr ako v západnej Európe, a na termálnom kúpalisku v maďarskom Lipote sedíme v horúcej vode všetci spolu, s bruchami plnými langošov, Maďari, Česi, Slováci. Rakúšania.

Nakoniec aj naše zúfalé pokusy presvedčiť svet o tom, že existuje v Európe nejaká autonómna stredná Európa, ktorej vedci, umelci, rodiny a športovci spolu žijú a pracujú, je iba našou snahou zaplátať kráter, ktorý tu zanechal šrapnel, čo vyhodil do vzduchu našu starú prehnitú vlasť.

Dnes máme všetci možnosť zaplatiť naše dlhy, ktoré sme si požičali v sarajevskej pobočke  banky dejín. Maďari môžu konečne pochopiť, že historicky zlyhali vo vzťahu k svojim bývalým menšinám v momente, keď začali považovať ich politickú emancipáciu nie za radikálne  obohatenie Uhorska, ale za jeho oslabenie.

 Rakúšania môžu priznať, že boli strojcami najhlúpejšej formy byrokratického feudalizmu, ktorého policajný charakter nedokázala vylepšiť ani viedenská secesia. A my s Čechmi si musíme uvedomiť, že sme opäť iba štátmi, ktoré tu po niečom ostali, najskôr po monarchii a neskôr po republike, ktorú sme si nedokázali ubrániť v 38., 48., 68. a 93.. A načo si spolu s Nemcami požičiame teraz?

Text vychádza aj v denníku Pravda