Nebojte sa, nebude to o voľbách hlavy štátu. Hoci aj s nimi táto úvaha súvisí. Pretože to, čoho sme aj vďaka nim svedkami, dotvára obraz slovenskej ľavice: cisár je nahý.

Vulgárnosť a agresivita nacionalistov nie je len hanbou slovenského nacionalizmu. Neochota chytrákov, ktorí pre svoje záujmy použili nálepku sociálnej demokracie, ponúknuť prezidentského kandidáta, ktorý by aspoň navonok zodpovedal jej kritériám, nie je len hanbou kandidáta. Snaha strojcu najväčšieho ohrozenia demokracie u nás po páde totality o svoju očistu pomocou neustálych lží, nie je len hanbou falošného „otca štátu“.

Voliči pravice nemali prečo nesúhlasiť s politikou, ktorá vyjadrovala ich vlastné postoje. Tých, ktorí si vážili svoj hlas, však musela frustrovať konfrontácia s neplnením sľubov, aférami a podozreniami z korupcie. Lenže frustrácia nekončí vždy odchodom voličov do iného tábora. Častou reakciou býva zúfalá potreba brániť svoju vlastnú integritu stoj čo stoj: od tvrdenia, že je to normálne, pretože bez afér nie je žiadna politika, až po výkriky, že opačný politický tábor je ešte horší.

Volič ľavice tiež asi nerepce, že vláda neprivatizuje a že bojuje o ceny energií. Nemôže ho však nefrustrovať, že tá vláda existuje vďaka najhorším elementom, aké naša scéna ponúka. Nemôže nevidieť súhru zbohatlíkov s chmatákmi (čo na tom mení, že sa nekradne z privatizácie, ale zo štátneho?). Riešenie tejto frustrácie? Slovenská ľavica (tá, na ktorú toto označenie – na rozdiel od Smeru – platí) svoju integritu bráni tak, že nič nerieši.

Ľavičiari prijali jazyk, ktorý nerozlišuje medzi argumentom a invektívou. V roku 2006 sa Dzurinda s Ficom navzájom častovali rečami o „lukašenkovcoch“ a „krajnej pravici“. Jednému pritom nevadili eštebáci ani komunisti, hlavne, keď boli na jeho strane, kým druhý sa v mene moci spojil s ozajstnou extrémnou pravicou. Dnes ľavicový novinár Eduard Chmelár, ktorý inak nemá ilúzie o vláde ani hlave štátu, píše, že protikandidátka sa podieľala na „rozvrate verejných financií“. Toto tvrdenie má asi taký reálny obsah, ako keď v pravicovom časopise označili premiéra za „zlodeja dôchodkov“. Silné reči majú iba vyjadriť nesúhlas autorov s politikou protistrany. Normálna rôznosť názorov sa tak namiesto diskusie rieši mávaním efektnými, ale nehmotnými mečíkmi z ríše Hviezdnych vojen.

Takže je to jedna-jedna? Nie celkom. Kým pravica využila roky svojho vládnutia na definovanie svojej bežnej podoby, ľavica počas „svojej“ vlády činí opak: stráca tvar i tvár.

Je hanbou slovenskej ľavice, že dovolí Ficovi namiesto ucelenej a jasnej predstavy o programe (ktorú nikdy nemal) akurát šíriť negatívnu atmosféru a mlčať, keď iní šíria číru nenávisť. Je hanbou mladých ľavičiarov, keď v týždenníku Slovo v ich mene hovoria ľudia, za ktorých „ľavičiarstvom“ je pocit ublíženia po páde minulého režimu a nenávisť voči tým, čo ho mali spôsobiť. Je hanbou, keď si ľavicoví blogeri, ktorí však chcú byť „nezávislí“, názor utvárajú v závislosti na médiách – a ako negatívny argument im stačí, že jedného z prezidentských kandidátov chvália pravicové noviny. Na to, aby si vyhľadal fakty, porovnal reči a činy, nepotrebuje nezávislý človek médiá. Zdroje sú verejne prístupné. To by však nad chuťou zaujať „nezávislý“ postoj musela prevládnuť snaha hľadať pravdu.

Je hanbou slovenskej ľavice, že ju netrápia slabé intelektuálne a hodnotové kvality jej klubu, ale skôr eliminácia fanúšikov súpera. Že reční o pravici oveľa viac, než o sebe. Že do debaty často ponúka iba výpady, a keď sa jej dostane rovnakej odpovede, uráža sa a odmieta diskurz ako taký. Zbytočne sa potom sťažuje na prevahu pravicovej rétoriky vo verejnom priestore. Na to, aby sa vykazovala do ríše emócií a pudov, v ktorej nedokáže racionálne diskutovať ani sama so sebou, si ľavica vystačí aj sama. No v takej ríši sa nikdy žiadna životaschopná alternatíva nezrodí.

Je hanbou ľavice, že toleruje vládu, ktorej jedna časť velebí bojovníkov proti fašizmu, zatiaľčo jej druhá časť vykrikuje, že u nás nijaký fašizmus nikdy nebol. Že šíri heslá o „sociálnej genocíde“ či „ekonomickej vlastizrade“, čím uráža obete skutočných genocíd a devalvuje zmysel politickej kritiky na súbor nadávok. Že mlčí, keď sa pologramotní hejslováci vŕšia na ľuďoch s iným materinským jazykom. Že vďaka devalvácii jazyka politiky akceptuje primitívny trik: „Keď sa pravici mohla prepiecť „sociálna genocída“, prečo by sa nacionalistom nemalo prepiecť šírenie nenávisti voči spoluobčanom?“.

Úspechom slovenskej ľavice nebude ďalšie volebné víťazstvo nad pravicou, ale úspešný boj o vlastnú demokratickú tvár. Keď sociálnych demokratov na Slovensku nebude treba poúčať o ľudských a občianskych právach. Keď sa ľavica strasie hanby, do ktorej ju vrhajú Fico a spol. To by bolo len na prospech všetkým občanom SR, bez rozdielu politickej príslušnosti.

No a „nezávislým“ ľuďom, ktorí celej tej hanbe robia štatistov, nezostáva, než popriať, aby sa stali čím skôr nezávislými. Stádo, ktoré hoci aj pláva „proti prúdu“, zato ešte neprestáva byť stádom. Naozaj slobodní ľudia nepovažujú ignorantstvo za cnosť, a spolupracujú i bez toho, aby si navzájom kontrolovali farby ponožiek.

Článok vyšiel v partnerskom týždenníku Žurnál, v ktorom si od najnovšieho čísla nájdete názorovú dvojstranu LMD-JTT

Súvisiace články:

• Civilizačná voľba
• Prečo nebudem voliť Ivetu Radičovú
• Posluhovači úsmevu- dojmy z prezidentskej kampane
• Fakt volím Ivetu Radičovú?
• Prečo budem voliť Ivetu Radičovú