11. septembra 2001, pár hodín pred tým, než sa zrútilo Svetové obchodné centrum som si po prvý raz kúpil v Bratislave arabský chlieb pita, navyše vyrobený v novej prevádzke bratislavskej pekárne v Dúbravke.

Naša vidiecka metropola sa konečne prebúdza do multikulturúrnej civilizácie, hovoril som si. Po desiatich rokoch v kritickej európskej civilizácii víťazí strach a xenofóbia nielen nad pravdou a láskou, ale aj faktami.

Na jar roku 218 pred našim letopočtom sa asi stotisícová armáda (veľkú časť tvorili žoldnieri z afrických kmeňov) pod vedením Hannibala Barkasa, kartáginského stratéga, vojvodcu a dobrodružného vládcu vydala na pochod na Rím. Súčasťou armádneho kolosu prechádzajúceho územiami dnešného Španielska a Francúzska bolo, podľa dochovaných zdrojov, aj 37 cvičených slonov. Tieto bojové zvieratá vyvolávali paniku, strach, boli psychologickým terorom páchaným na obyčajných ľuďoch s cieľom ukázať, že sila je na strane dobyvateľov. Povesť o obrovských obludách s chobotmi predstihla Hannibalovu armádu. Odrazu sa objavilo niečo, na čo rímske vojská neboli pripravené, čo vybočovalo z ich paradigmy myslenia o vojne. Bohorovnosťou Ríma otriasli ušaté obludy. Nakoniec sa do Ríma, na rozdiel od svojej strašidelnej povesti, aj tak nedostali. Umreli, chudák slony, cestou v Alpských priesmykoch. A sám Hannibal – po tom, čo sa hlava jeho brata Hasdrubala ocitla bez zvyšku tela v jeho tábore pred hradbami Večného mesta – uznal, že Rím neporazí a zdekoval sa obchodovať späť na sever Afriky.

Psychologický efekt padajúcich mrakodrapov sa podobá Hannibalovým slonom. Do samoľúbej, rozkvitajúcej americkej diktatúry reprezentovanej dvojitým falusom finančného centra vletia krídlaté stroje riadené obludami. Odrazu padne na celý „civilizovaný“ svet temný tieň, ktorý vrhajú kývajúce sa uši doposiaľ nedostatočne poznaných stvorení, známych len z temných rečí templárov či rozenkruciánov súčasnosti – tajných služieb mocností. Obluda terorizmu zvestovala „urbi et orbi“, mestu a svetu, že dni šťastia a rozkvetu sú zrátané. Aj v Ríme mali z Hannibalových slonov paniku, jeden z plánov dokonca navrhoval pred príchodom chobotnatcov zničiť Večné mesto a nechať Kartágu ohryzenú kosť v spálenisku. Sila oblúd zväčšených mediálnym podaním narástla aj v 21. storočí do obrovských rozmerov. A aj keď hrdinskí vojaci hodili potupenú hlavu obludy teroru stelesnenú bin-Ládinom do mora – ako kedysi tú Hasdrubalovu do tábora jeho brata  – pachuť a obavy z tieňa slonov nad „civilizovaným“ svetom zostáva, výdatne živená vyťahovaním nových podôb fantómových strašiakov, ktorými sa potrebujeme strašiť.

Zľakli sme sa, pretože strach je veľmi rýchla  a primitívna emócia, ktorú dobre poznajú všetky živé organizmy disponujúce aspoň zárodkami nervovej sústavy. Strach je pumpou adrenalínu, ale aj skvelým bičom spútavajúcim masy. Odrazu sme si predstavili, ako sa obludy z temnôt jaskýň kdesi pod Hindukúšom zjavia všade a budú pomaly ukrajovať z nášho pohodlia, z našich istôt, z nášho bohatstva, z našich hodnôt.  Nahovárali sme si to tak intenzívne, až sme sa tak začali správať. A dobrovoľne sme si pre istotu začali pekne odkrajovať z našich istôt a hodnôt bez toho, aby ušatá obluda terorizmu robila niečo iné, iba bola prítomná ako tieň v médiách. Prijali sme úbohé ponižovanie na letiskách ako potrebu, lebo zubná pasta je skutočný zabijak. Odrazu je každá súkromná vec verejná a sledovať vaše mobily a internetové správanie zvládne aj bezpečnostná výpalnícka služba okresného formátu. Plíživa sila represívnej demokracie preskakuje z krajiny do krajiny – tu zakážeme burky, tam predávať kebab na ulici, niekde zasa pracovať utečencom. Strach Hannibalových slonov z nás robí pokorných poslušných občanov postteroristickej represívnej demokracie americko-európskeho strihu, ktorí mlčky súhlasia s tým, aby sme boli viac a viac kontrolovaní.

Šokujúco sa k téme postavil inokedy liberálny a ironický český týždenník Reflex. Ako to už býva v podobných časopisoch, občas sa tam zjavia ankety s rovnakými otázkami pre rôznych ľudí. Na predposlednej strane sa v Reflexe sa v rubrike Výslech pýtajú osobností na toho, koho majú radi a koho nie, čo čítajú, počúvajú, čo robili 17. novembra 1989 a čo 11. septembra 2001. Medzi týmito banálnymi otázkami je jedna hrôzostrašná: „Je islám ve svých radikálních podobách pro evropskou civilizaci nebezpečný?“ Samotná otázka je na prvý pohľad legitímna, veď sa pýtajú na to, či je radikálna podoba čohosi nebezpečná. Zároveň sa v tejto vete ocitajú dva hlboko nejasné, nedefinovateľné pojmy, ktoré sú postavené do opozície: islam a európska civilizácia. Islam a civilizácia. Islam ako strašidlo, ako Hannibalove slony vrhajúce mýtický tieň na našu európsku civilizáciu. Na náš pestovaný rozkvitnutý sad, cez ktorý nevidíme holokaust, komunistický teror, cirkevný ideologický nátlak, despotickú vládu podnikateľských aliancií zvaných politické strany, justičné systémy ochraňujúce moc, homofóbne a xenofóbne správanie. Lebo my sme európska civilizácia a tamto, tí druhí, tí nebezpeční, tí sú islam?

Výsledok Hannibalových slonov 21. storočia je vyvolanie ducha nepriateľa. Sme predsa civilizáciou postavenou na buď – alebo, na štruktúrovaných paradigmách a opozíciách bieleho a čierneho, dobra a zla, našich a cudzích. Lebo tak je to zakotvené v našich európskych civilizovaných mýtoch. Po 11. septembri sme s radosťou našli vlastný strach a rozhodli sme sa ukazovať na jeho pôvod. Bojíme sa vlastných predsudkov a ventilujeme si ich na iných, tváriac sa, že „zlyhanie multikulturalizmu“ je skvelé pomenovanie, za ktorým nie je ani štipka snahy po revanšistickom násilí na cudzincoch. Iba sme si sentimentálne zvolili iné slová pre čistú rasu. Nakoniec, ten požehnaný slovenský fašizmus nebol až taký zlý. Alebo sa zahrávame s vlastným ohňom?

Ale veď to sú iba slony. Ich povesť je však nafúknutá nie preto, že by nás mali reálne ohrozovať, ale preto, že to vyhovuje filozofii moci tej skvelej, nadradenej euro-americkej civilizácii. Splašené sú nebezpečné, v rukách trénovaných zabijakov hrôzostrašné, ale stále sú to fakticky iba strašiaci v ópiovom maku. Ten skutočný zápas o Európsku civilizáciu sa deje v našich hlavách. Ale aj v hlavách tých, ktorí majú chuť vládnuť nad kontinentom. A takéto Hannibalove slony sa im hodia.