Ak sa na krízu v eurozóne pozrieme z psychoterapeutického hľadiska, môže byť liečením komplexu nadradenosti, ktorým trpia európski politici. Terapia je to asi zbytočne drastická, no dúfajme že účinná: namiesto psyché politikov by sme sa mali začať konečne venovať riešeniu problémov eurozóny.

Všetky „bezprecedentné opatrenia“, „zásadné riešenia“ a „odvážne kroky“, boli za posledný rok a pol európskymi politikmi v pote tváre dohodnuté, so škrípaním zubov odsúhlasené, a pompézne oznámené len preto, aby ich „finančné trhy“ (nehmotné, a o to viac hrozivé) vzápätí vyhlásili za irelevantné. Pôžičky Grécku, dočasný euroval, európsky semester, posilnený Pakt stability, Európsky stabilizačný mechanizmus, pôžičky Írsku a Portugalsku, intervencie ECB na finančných trhoch, neustále uťahovanie rozpočtových opaskov... to všetko bolo v konečnom dôsledku najmä stále drahšie, a stále menej účinné kupovanie si času. A čo je horšie, času následne premárneného útekom pred zásadnou otázkou: akceptovať hlbšiu politickú integráciu pre udržanie spoločnej meny, alebo akceptovať rozpad menovej únie?

Z tohto pohľadu boli zatiaľ všetky prijaté kroky polovičaté a hlavne nepresvedčivé. Príkladom môže byť posledný mimoriadny summit eurozóny. Po dňoch plných protichodných signálov sa európski lídri 21. júla dohodli na novom takzvanom záchrannom balíku pre Grécko, vrátane „dobrovoľného“ príspevku súkromných investorov. Omnoho dôležitejšou však bola dohoda o rozšírení kompetencií EFSF. Podľa francúzskeho prezidenta sa tak tým takzvaný dočasný euroval zmenil na „Európsky menový fond“.

Po krátkodobom zlepšení situácie na trhoch sa však kríza vrátila s novou silou. Úrokové miery talianskych a španielskych dlhopisov sa zas potácali na hranici, za ktorou sa Dublin a Lisabon obrátili na pôžičky eurovalu. Európski politici sa ešte ani nezačali poriadne obzerať po 300 miliardách eur pre Madrid, a dvojnásobku pre Rím, keď sa hrozilo zintenzívnili špekulácie o znížení ratingu Francúzska. To už nie je o hasení požiaru na periférii eurozóny, ale záchrane jej jadra.

Všetci euroterminátori, ktorí chcú očisťovať spoločnú menu od zadlžených, lenivých či inak nehodných krajín na periférii si môžu mädliť ruky. Ich argumentom je: ak by ste nás poslúchli minulý rok a rovno Grékov vyhodili (či nechali defaultovať, čo by malo pravdepodobne ten istý následok), mohli sme si ušetriť čas a peniaze. Ešte stále je trocha času. Vyrežme či zahníva, zachráňme čo je zdravé... Znie to podmanivo jednoducho. No je to (v najlepšom prípade) milosrdná lož – pred rokom, a o to viac dnes.

Takáto argumentácia v prvom rade podceňuje politický aspekt problému. Odchod ktorejkoľvek z krajín (a čím viac živelný, tým horšie) oslabuje politickú dôveryhodnosť spoločnej meny. To má ekonomickú cenu, ktorá môže byť ľahko vyššia, než náklady na pôžičky a eurovaly. Problém už dnes zďaleka nemajú iba PIIGS (Portugalsko, Írsko, Taliansko, Grécko, Španielsko). Keď sa raz začne domino rúcať, vydrží v eurozóne Cyprus? A čo Belgicko? A Francúzsko so zníženým ratingom? Pri radikálnom upratovaní sa nám eurozóna scvrkne na Nemecko a jeho hospodárske prívesky.

Hranicu neexistuje preto, že je nemožné stanoviť kritéria „očistenia“. Príčiny problémov sa líšia od krajiny ku krajine. S istou dávkou zovšeobecnenia: Grécky vysoký deficit a dlh vznikol inak, ako v Írsku. Portugalsko bolo zraniteľné aj tým, že veľká časť jeho dlhu je v zahraničných rukách (na rozdiel napríklad od Talianska). Španielsko zrazila na kolená (aj) realitná bublina a štrukturálne problémy ekonomiky – lenže iné, než v Taliansku. To má zas dlhodobé problémy so slabým rastom. Cyprus je previazaný s gréckou ekonomikou, bezprostredným spúšťačom krízy bol nepredvídateľný výbuch munície. Belgicko ťahá nadol politická paralýza. Francúzke problémy sú zas iné... Vidíte v tom nejaké pravidlo? Kto a na základe čoho rozhodne, ktoré krajiny ostanú v eurozóne, a ktoré pôjdu svojou cestou? Hádam len nie finančné trhy, ktoré už toľko krát dokázali zachovať skutočne „racionálne“? Alebo ratingové agentúr, s ich na slovo vzatou „nestrannosťou“ a „schopnosťou jasného odhadu“?

Akákoľvek snaha o očisťovanie eurozóny vpúšťa do hry politický populizmus. Ta strane takzvaných hriešnikov by mohol byť pochopiteľný. Vrátenie sa k národnej mene a jej devalvácia môže riešeniť niektoré bezprostrední problémy (diskusiu o tom, čo by to prinieslo v strednodobom horizonte, teraz obídeme). Pri brutálnych (a ekonomicky pochybných) podmienkach, ktoré EÚ a MMF spájajú s takzvanými záchrannými pôžičkami, to môže byť pre vládu jediná alternatíva k politickej samovražde. No nebezpečnejší je však populizmus silných. Ten je dnes hlavnou brzdou skutočného riešenia krízy v eurozóne. V adrenalínovom rauši vyvolanom spravodlivým hnevom je svet krásne čierno-biely: Gréci by nech idú preč, veď klamali a sú leniví. Rovnako Íri, nech platia za to, že im banky prerástli cez hlavu. Aj tak robia daňový dumping. Portugalci, Španieli, Taliani, všetko jedna banda. V ekonomike majú bordel, prečo by sme na nich mali doplácať. Cyprus? Čo ten ešte robí v eurozóne? Nech sa vrátia k devalvovanej cyperskej libre, aspoň budú lacné dovolenky. Francúzov vykopnúť tiež, mali viac robiť a menej štrajkovať...

Najzásadnejším problémom však je, že takéto očisťovanie eurozónu aj tak neposilní. Nerieši rozpor medzi existenciou jednej menovej politiky, a viacerých fiškálnych a hospodárskych politík, plus štrukturálnych rozdielov medzi ekonomikami. Ak chceme dať spoločnej európskej mene šancu na prežitie, hlbšia politická integrácia je nevyhnutná. Návrhov je na stole hneď niekoľko. Európska centrálna banka sa musí stať veriteľom poslednej inštancie (ESFS s rozšírenými právomocami môže túto úlohu vykonávať len obmedzene, keďže závisí od ochoty a schopnosti členských krajín prispievať doň). Eurozóna bude potrebovať spoločnú fiškálnu politiku a koordinovanú hospodársku politiku. Vytvorenie mechanizmu spoločného ručenia za dlhy krajín v problémoch (napríklad prostredníctvom eurobondov) by bolo lacnejšie a z dlhodobého hľadiska politicky menej výbušné, než neustále pôžičky a stále vyššie eurovaly. Rozdiely medzi jej ekonomikami budú musieť byť vyrovnávané transfermi – spoločnými zárukami za dlhy, priamymi finančnými transfermi do rozvoja zaostávajúcich oblastí, vytvorením celoeurópsky garantovaných (a centrálne financovaných) sociálnych služieb, alebo ich kombináciou.

Iste, európski lídri si na takúto federalizáciu nevytvorili dobrú štartovaciu pozíciu. Už niekoľko rokov označuje väčšina z nich európske riešenia za – v lepšom prípade – nutné zlo. No mali by začať premýšľať, ako elektorátu vysvetliť, že dnes je nevyhnutné niečo, čo bolo včera nepredstaviteľné. Inak sa budú musieť vysporiadať so zodpovednosťou za jedno tragické historické zlyhanie.