JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Horí, Bologna horí!

Kríza žánru | Editorial | Ľuba Kobová | 21.03.2010

_ma_small

Keď som sa približne pred rokom snažila dostať na vyučovanie na New School University v New Yorku, prechádzala som zdĺhavým „vyšetrovaním“ ochrankou.

 

Nebola som ich študentkou, na hodiny politickej teórie som dochádzala z vidieka v New Jersey. Študentky a študenti New School práve vtedy okupovali univerzitu a pohyb osôb po nej sa starostlivo sledoval. Medzičasom sa okupácie univerzitných budov, pochody a improvizované semináre rozšírili nielen v Spojených štátoch amerických, ale vlna nespokojnosti sa prevalila aj na vysoké školy v Európe a Iráne. Prečo to veľké množstvo hnutí študentov, učiteliek a nepedagogického personálu? Kto chcel, mohol sa niečo o európskych protestoch na vysokých školách dozvedieť uplynulý týždeň na podujatí Bologna Burns! vo Viedni.

Prvé dva marcové týždne protesty na transatlantickej spojnici rezonovali. 4. marca študentky a študenti mnohých, najmä však kalifornských, severoamerických univerzít spolu s učiteľmi a učiteľkami aj nepedagogickými pracovníkmi a pracovníčkami vyhlásili za Akčný deň na obranu verejného vzdelávania a štrajkovali. O týždeň neskôr sa vo Viedni stretlo približne desaťtisíc demonštrantov a demonštrantiek z Rakúska, Nemecka, Talianska, Srbska, Chorvátska, Grécka, Veľkej Británie a ďalších krajín. Štvrtkovú demonštráciu a semináre v piatok až v nedeľu načasovali tak, aby tvorili protiváhu stretnutia ministrov a ministeriek zodpovedných za vysokoškolské vzdelávanie v krajinách Európskej únie. Tí vo štvrtok večer plánovali osláviť desať rokov bolonského procesu, teda desať rokov budovania spoločného vysokoškolského európskeho priestoru. Čo však ministerky mienia, študentky menia – a tak sa slávnostný večer vo viedenskom Hofburgu musel o hodinu posunúť. Vstupu politických špičiek a ich administratívy totiž vo vstupe bránili práve spomenutí demonštrujúci.

Na nasledujúcom kontrasummite Bologna Burns! v priestoroch Viedenskej univerzity stovky študentiek, vyučujúcich, odborárok a ich priaznivcov diskutovali jednak preto, aby problémy na vysokých školách pomenovali a porovnávali, a aj preto, aby sa dohodli na spoločnej stratégii do ďalších akcií. S opisom situácie na vysokých školách, ktorý ponúka skupina doktorandov a doktorandiek z University of California, Santa Cruz, Research and Destroy (Skúmaj a nič), by súhlasili aj mnohí účastníci a účastníčky viedenského stretnutia. V Komuniké z neexistujúcej budúcnosti (Communiqué from an Absent Future, 2009) Research and Destroy píšu: „Univerzita aj spoločnosť, ktorej verne slúži, zbankrotovali. Ale tento bankrot nie je len finančný. Je znakom oveľa hlbšej a oveľa dlhšie sa vytvárajúcej nesolventnosti – nesolventnosti politickej a ekonomickej. Nikto už nevie, načo vlastne univerzita je. Intuitívne to cítime. Starý projekt utvárania kultivovaných a vzdelaných občanov a občianok je preč, preč sú aj výhody akademického titulu absolventiek a absolventov pre presadenie sa na trhu práce. V neuprataných chodbách univerzít sa dnes už zdržiavajú len fantázie, prízraky, rezíduá .“ Kým však protestujúci v Spojených štátoch explicitne vzývajú najmä ekonomickú a finančnú krízu (ktorá citeľne ovplyvňuje výšku školného aj počet zamestnancov na vysokých školách), nepriateľom študentských hnutí v Európe sa teraz stala „Bologna“.

Čo vôbec „Bologna“ je, bolo vo Viedni predmetom siahodlhého vyjasňovania takmer v každej panelovej diskusii a workshope, ktorých som sa zúčastnila. Je to Bolonská deklarácia z roku 1999, je to deklaráciou začínajúci politický proces od roku 1999 až po dnes alebo je to politika vysokoškolského vzdelávania determinovaná najmä ekonomickými cieľmi Lisabonskej stratégie?

Bolonská deklarácia, ktorej predchádzala Sorbonnská deklarácia (1998), predstavila ucelený rámec pre reformu vysokoškolského vzdelávania v Európe. Tá mala spočívať predovšetkým vo vytvorení spoločného „európskeho vysokoškolského priestoru“ (European Higher Education Area, EHEA) do roku 2010. K jeho vytvoreniu malo prispieť najmä šesť hlavných nástrojov: vzájomné uznávanie akademických kvalifikácií, organizácia vysokoškolského štúdia do dvoch hlavných cyklov – pregraduálneho (bakalárskeho) a postgraduálneho (magisterského a doktorandského), zavedenie jednotky výkonu vo vzdelávaní, t.j. kreditov ECTS (European Credit Transfer and Accumulation System), zvýšenie mobility študentov aj učiteľov, budovanie systémov zabezpečenia kvality, a napokon podpora európskej dimenzie vo vzdelávacom obsahu.

Ale kým zodpovední politici a političky 12. marca existenciu európskeho vysokoškolského priestoru v Budapeštiansko-viedenskej deklarácii vyhlásili za realitu, účastníčky a účastníci viedenského kontrasummitu sledujú skôr miznutie vysokoškolského priestoru. Pre nich „Bologna“ znamená preplnené posluchárne, naháňanie kreditov, mobilitu určenú len pre študentskú elitu, komodifikáciu vzdelávania a jeho import a export na medzinárodnom trhu. Vysoké školy jednoducho nedostoja svojim po stáročia vytváraným ideálom, ktoré vraj majú znovuoživovať politické prehlásenia. Predpokladám, že viacerí vo Viedni by súhlasili s vyjadrením rakúskeho filozofa Konrada Paula Liessmanna, ktorý na svojej prednáške v utorok 16. marca v Prahe povedal: „Tam, kde je univerzita napísané vonku na budove, by mala byť univerzita aj vnútri.“

Zdá sa však, že „vnútro“ vysokých škôl oveľa viac než obyvateľky a obyvatelia týchto priestorov určujú ďalší spoločenskí aktéri. Aj podľa slovenského zákona o vysokých školách o dianí na vysokých školách už nerozhoduje len akademická samospráva a ministerstvo školstva, slovo v novom manažmente majú aj správne rady. Zmenená dynamika vzťahov medzi vysokými školami a ďalšími aktérmi by sa dala opísať ako vytváranie „public-private partnerships“. Do správy verejných statkov – ktorým je aj vzdelávanie – a starostlivosti o ne čoraz viac hovorí súkromný sektor. Je pochopiteľné, že ak dominantný poskytovateľ financovania vysokých škôl – štát – verejné výdavky minimalizuje, nabáda vysoké školy k tomu, aby sa po zdrojoch financovania obzerali inde. Jemné hranice autonómie vysokých škôl sa presúvajú a pozdĺž nich sa formuje aj odpor.

Vo Viedni sa stretli rôzne hnutia odporu a tak ako nie sú rovnaké zmeny prebiehajúce v jednotlivých národných štátoch, tak nie sú rovnaké ani taktiky, postoje študentských hnutí v jednotlivých krajinách či v mestách. Keď sa prednáškovými sálami vlnili ruky na znak pochopenia alebo sa počas záverečnej panelovej diskusie tlieskalo po volaní po autoreforme univerzít, predneseného Fabiom z talianskej siete uniriot.org, kontrasummit bol miestom pritakania. Ale bol aj miestom sporov – tie doň vniesol najmä inkluzívny prístup organizátorov kontrasummitu pri pozývaní rečníčok či usporiadavateľov workshopov. Zástupcovia European Students’ Union, celoeurópskej organizácie zastrešujúcej 45 prevažne národných študentských organizácií (o. i. aj slovenskú Študentskú radu vysokých škôl), vo workshope o internacionalizácii bolonského procesu čelili radikálnemu spochybneniu svojej reprezentatívnosti zo strany autonómnej študentskej skupiny z Palerma red-net. Stret dvoch skupín, z ktorých prvá je financovaná Európskou komisiou a v Bologna Policy Forum, ktoré je v súčasnosti hýbateľom bolonského procesu, má konzultačný status, a druhá je neformálnym združením vyučujúcich aj študentiek a študentov v jednom talianskom meste, zosobňoval problematickú mnohovrstevnatosť politického procesu vo vysokoškolskom vzdelávaní. Na jednej strane je tu „normálna“ politika, ktorá sa usiluje o dosiahnutie čo najširšieho spoločenského konsenzu. Robí to tak, že – bez skutočnej možnosti rozhodovať – k spolupráci prizýva rôzne skupiny občianok a občanov, v tomto prípade reprezentantov študujúcich z národných organizácií. Na druhej strane je zase politika priamej akcie, t.j. spočiatku neformálne vystúpenia skupín ľudí, čo sú interpelovaní okliešťujúcimi či utlačujúcimi podmienkami, a voči ktorým sa stavajú na odpor. Toto sú, zdá sa, doposiaľ nekooptované, aktivity študentských hnutí, ktorých legitimita pochádza z ich konania na konkrétnych miestach. Priestor, v ktorom sa vytvára vysokoškolská politika, je – ako sa to snažil na viedenskom kontrasummite objasniť Gigi Roggero z kolektívu Edu-Factory – transnacionálny. Podľa neho to znamená, že „na konkrétnych miestach sa zápasí za iné miesta“. Politika sa tak neuskutočňuje v pyramíde hierarchií od školských študentských organizácií cez národné po medzinárodné. Ak dobre rozumiem Roggerovi, tak možno obstarožné heslo „Hoch die internationale Solidarität“, ktoré študentky, študenti a tí, čo s nimi solidarizujú, vo Viedni aj počas protestov v Rakúsku a Nemecku skandovali, by sme dnes mohli vymeniť za priliehavejšie „Nech žije transnacionálna solidarita“.

Veľa času sa na kontrasummite strávilo diskutovaním toho, či „Bolognu“ odmietnuť alebo reformovať. Niektoré z diskusných príspevkov boli skôr deklaráciami limitujúcimi možnosti dialógu a pohybovali sa v premýšľaní striktnej alternatívy kooptácia alebo revolúcia. Podľa môjho názoru boli zaujímavejšie diskusie, ktoré kriticky preskúmavali súčasné možnosti vzdelávacích politík. Takou bolo napr. aj analyzovanie rozdielnych, hoci prepletajúcich sa rámcov Európskej únie a UNESCO na workshope vedenom Evou Hartmann z Univerzity Lausanne. Vo svojom príspevku poukázala na vylučujúcu politiku bolonského procesu a Európskej únie a namiesto nej navrhla apelovať na to, aby vlády medzinárodnú vzdelávaciu politiku definovali v rámcoch UNESCO, ktoré zahŕňa členské štáty OSN (teda nielen klub Európskej únie). Napr. tým, že je v nej priestor pre spoluprácu na osi Juh – Juh, mohla by takto rámcovaná politika zmeniť globálnu distribúciu vedenia. A tak by mohla – ak vezmeme za slovo základné predpoklady projektu znalostnej ekonomiky – zmeniť aj globálnu distribúciu kapitálu.

Napokon, možno ústredným problémom tematizovaným na kontrasummite bolo pochopenie a určenie miesta vysokých škôl v súčasnej ekonomike. Ako to koniec-koncov netají ani Bolonská deklarácia, na globálnom trhu so vzdelaním vysoké školy zápasia o zdroje – finančné aj ľudské – a budovanie európskeho výskumného priestoru malo vysokým školám zvyšovaním konkurencieschopnosti v získavaní týchto zdrojov napomôcť. Zároveň sa vysoká škola mení na továreň, čo ako tovar vyrába pracovníčky a pracovníkov pripravených biť sa o svoje miesto na trhu práce. Inštitúcia mladých mužov a ženy učí hlavne tomu, že učiť sa novým kúskom budú musieť donekonečna a to ani nie tak pre rozvoj vlastných osobností, ako skôr pre ospravedlnenie nestabilít na trhu práce. Ten pre čoraz viac absolventiek a absolventov vysokých škôl chystá prekvapenia v podobe potreby absolvovania neplatených stáží pred získaním „normálneho“ zamestnania, či v podobe nízko platenej, prekérnej, práce, z ktorej podľa výskumníčky a odborárky Riki v Grécku vyrastá „generácia 700 EUR“.

Práve v uchopení tohto stretania sa vysokoškolských inštitúcií (ktoré sa niekedy považovali za slonovinové veže a miesta grupovania sa záhaľčivej triedy) s ekonomikou a trhom práce vidím doposiaľ najväčší úspech študentských hnutí. Väčšina z účastníčok a účastníkov viedenského kontrasummitu sa kriticky vzťahovala k vlastnej situácii, „vyrábala“ z tohto vzťahovania vedenie a komunikovala ho. Toto vedenie pochádza z lokálnych zápasov, z odporu, čo vzniká v miestach stretu s nepriateľom menom „Bologna“. Konanie aj deklarácie ľudí na týchto miestach pritom ukazujú na seba a hovoria: „Toto je kríza, sme ňou my.“ Takéto zistenie si o to viac ako vedenie uvedomuje pozorovateľka, ktorá s ním v artikulovanej podobe nie je bežne konfrontovaná. A tak sa z neho môže začať učiť.

Som presvedčená o tom, že Viedenčanky a Viedenčania, čo na jeseň okupovali AudiMax, majú pravdu, keď píšu, že „kritické vedenie je predovšetkým vzťahom zahŕňajúcim aj vzťah k tomuto vedeniu“ (Bologna must break now! Ten reasons to hate Bologna & mehr) a že sa nemýlia ani tí, ktorí vravia, že vedenie je mocou. A tak čítam a učím sa. A načúvam, či sa z ktoréhosi kúta, ktorejsi vysokej školy v Bratislave – vari aj tej „najväčšej a najstaršej“ – nezačne ozývať: Horí, Bratislava, horí!

Bookmark and Share

Hodnotenie

9

Tento článok zatiaľ hodnotilo 54 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 23.03.2010 (jur)

Diskusia k článku obsahuje 4 príspevkov


Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist