Na webové stránky sa pozerám z druhej strany – teda nielen ako užívateľka, ale aj ako ich tvorkyňa – viac ako desať rokov.

Už vtedy sme v občianskom internetovom denníku Changenet (toto nie je skrytá reklama, ale fakt) riešili anonymitu diskusií pod článkami, chápanú najmä ako voľný ring vulgárneho pôsobenia a ventilovania frustrácií slovenského národa. Rovnako sme rozmýšľali o používaní, zmysle a neobťažujúcom nastavení reklamy, aby nebola dôvodom pre nasrdené opustenie stránky, ale zároveň aby bola zaujímavá ako reklamný priestor pre prípadných klientov inzercie. Agresívne vyskakujúce inzertné okno v momente kliknutia na článok asi nie je tá pravá šálka čaju pre nikoho z nás a môže pôsobiť odstrašujúco. Ale peniaze nesmrdia a pre chod čohokoľvek, vrátane webových stránok sú potrebné, to iste netreba zdôrazňovať. Ako skĺbiť do použiteľnej a pre užívateľa či užívateľku ústretovej podoby kultivovaný redakčný obsah, užívateľské diskusie a potrebu neobťažujúcej, ale účinnej reklamy, ajhľa úloha hodná Nobelovej ceny za virtuálnu invenciu.

„Keď budete pokračovať v tom, že len bezhlavo kritizujete (navyše na základe nepochopených súvislostí), tak význam vašich slov bude na úrovni prdu vo vesmíre,“ napísal jednému z blogerov Richard Sulík predtým než sa stal predsedom nášho zákonodarného orgánu. Nezávisle od súvislostí takáto je realita virtuálneho debatovania. Chrstnúť svojmu kritikovi tento výrok z očí do očí by Riško zrejme minimálne zaváhal. Pritom tieto Sulíkove slová sú len veľmi jemnou ukážkou toho, kam nás dokáže doviesť istota, že za svoje slová „neschytáme“. Fenomén virtuálnej arogancie a beztrestného bezhlavého ventilovania horšej (pravdivejšej?) stránky svojho ega za roky používania internetu nadobudol obludné rozmery. Súvisí to s čoraz jednoduchšou dostupnosťou internetového pripojenia, ale i so stúpajúcou odvahou a stádovitosťou novo sa rodiacich grafomanov a grafomaniek a všade prítomným kultom násilia, hrubosti, arogancie, bohorovnosti, hlúposti, povrchnosti, poloprávd či zámerného zavádzania. To všetko – rovnako ako papier – monitor znesie.

Bezpochyby je internet najmä skvelý komunikačný vynález. Nič lepšie na šírenie informácií ešte nikto nevymyslel. Ale aj dezinformácií. A nič účinnejšie na burcovanie verejnosti k akcii (i reakcii) zrejme ešte dlho nikto nevymyslí. Stačí spomenúť Obamove prezidentské víťazstvo, ktoré bez internetu a Facebooku ktovie ako by dopadlo. Bez Googlu či Wikipedie dnes ani ťuk od cestovania v MHD až po dizertačné práce. Svoje miesto má Wikileaks rovnako ako ten najmenší webík nejakej základnej školy v Hornom Dolnom. Takisto nikto nepochybuje, že pre Bielorusko či Čínu (a mnoho ďalších krajín) je internet spojením s otvoreným (a pomáhajúcim) svetom. Nezastupiteľnosť internetu je dnes už zrejmá v každej oblasti, ktorej sa dotýka – od šírenia zábavy, informácií a vzdelania až po podporovanie občianskej odvahy či jej sestry občianskej neposlušnosti.

Ale práve kvôli maximálnej otvorenosti a dostupnosti šírenia informácií je internet zároveň aj zdrojom nekonečných diskusií o jeho cenzúre. A čím viac niekomu obsah na nete šliape na otlaky, tým by sa žiadalo cenzúry viac – samozrejme strane dotknutej šliapaním. Ako signifikantný príklad a zároveň zásah do čierneho v slovenskom virtuálnom prostredí sa z tohto pohľadu javí práca občianskej Aliancie Fair-Play, ktorej súd bez náležitých (minimálne aspoň zvyklostných) tančekov prikázal cenzurovať jej stránku, mapujúcu pozadie firiem stojacich za víťazstvami verejných obstarávaní. Prečo asi? Moc neznáša kontrolu a internet je pre ňu niečo ako neriadená strela, od ktorej je možné očakávať všetko (najhoršie). Pre nás na druhej strane je to však strela viac ako potrebná.

V súvislosti s cenzúrou internetu sa používajú argumenty o slobode slova, o zásadnom princípe voľného prístupu k informáciám, hovorí sa o slobodnom šírení a zdieľaní internetového obsahu ako neobmedzeného (a neobmedzoveného) priestoru. Na druhej strane stoja otázky, ako pacifikovať negatívne javy, ktoré spolu s otvorenosťou virtuálneho priestoru plávajú na jeho nedozernej hladine, ktorá sem tam pripomína páchnucu stoku splaškov. 

Ako som už naznačila, verejná diskusia o cenzúre na internete je v plnom prúde takmer všade vo svete. Aj tu vedľa – v Českej republike. U nás však prevláda viac menej „ticho po pěšine“. Asi také ticho ako chýbajúca diskusia o charaktere a poslaní verejnoprávnych médií. Preto tak aj vyzerajú. Ale to som odbočila, hoci v súvislostiach. Okrem kuloárnych debát v odborných internetových kruhoch a spustenia spoplatnenia časti internetových vydaní niektorých médií v rámci projektu Piano sa žiadna diskusia nekoná. Nijaké veľké haló. Pritom minimálne debata o podobe cenzúry ako takej, o jej limitoch, nástrahách či výhodách by sa zišla iste viac ako novo zavedené Piano v niekoľkých peňaženkách.

Či spoplatnenie zafunguje ako strašiak v poli na arogantných diskutérov a diskutérky a prinesie úľavu od otravnej reklamy je vo hviezdach. Už dnes je však zrejmé, že principiálni open-source internetoví užívatelia a užívateľky si nájdu iné cestičky k svojmu obsahu ako je 2,90 mesačne do čejsi neprehľadnej kešene. Je zároveň diskutabilné, či sa slušní internetoví diskutujúci pod (najmä tematicky kontroverznými či polarizujúcimi) komentármi zbavia názorových rádoby oponentov s krčmovo-kostolným vzdelaním a tomu úmernou hlúpou a/alebo propagandistickou argumentáciou. Skúsenosti novín vo svete, ktoré sa rozhodli svoj obsah spoplatňovať, prípadne nútili svojich debatérov a debatérky povinne sa registrovať, nie sú celkom jednoznačné, ale napríklad také New York Times sa po spoplatnení po istej dobe vrátili k režimu otvorenosti obsahu. České Britské listy sa vysporiadali s týmto problémom po svojom. Nepovoľujú diskusie pod článkami, ale kto sa chce vyjadriť, môže poslať do redakcie svoj názor v podobe článku. Tá sa potom rozhodne, ako s reakciou naloží. Obsah a kvalita Listov naznačujú, že je to dobrá cesta. Pre mňa je rozhodne inšpiratívna, pretože „klasické diskusie“ ma pravidelne oberali o časť života a už pred rokmi som ich prestala čítať – a nie som sama. Napriek všetkým pascám otvorenosti internetu by som naplno uplatňovala pravidlo, že vlastník stránky rozhoduje nielen o jej obsahu, ale aj o jej dostupnosti a praktickom fungovaní. Za neprípustné by som ale považovala akékoľvek zasahovanie štátu (resp. legislatívy) do obsahu webových stránok, pokiaľ výslovne nenabáda k nezákonnej činnosti.

Vrátim sa na záver k Pianu – je pravdepodobné, že spoplatniť najkvalitnejšiu časť svojej práce tam, kde verejnosť očakáva voľný prístup nielen zo zvyku, ale aj z princípu otvorenosti internetu, a tým zneprístupniť šírenie najzdravšieho poslania médií, ktorým je podpora používania mozgu jednotlivca, môže byť nielen pre médiá, ale aj pre celú verejnosť kontraproduktívny omyl. Pre médiá môže znamenať úbytok návštevníkov a návštevníčok a s nimi i inzerentov, pre verejnosť zúženie možností, ako sa dostať ku kvalitnému obsahu a s ním k tréningu mozgových buniek. Do roka a do dňa si povieme, či hrať na Piano malo zmysel a či má budúcnosť. Môj tip znie: nie. Uvidíme, čo na môj tip povie moc peňazí.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u