Kríza oslobodzuje. Núti myslieť, a umožňuje myslieť inak. Nabúrala hegemóniu dominantnej ideológie a vytvára priestor, aby v diskusii zazneli nové myšlienky. Napríklad idea „maximálnej mzdy“ – už nepatrí len krajnej, „utopickej“ ľavici, ale objavuje sa aj v strednom prúde diskusie.

Britský komentátor Neal Lawson v článku pre žurnál Social Europe sumarizuje tri argumenty, prečo by sme mali začať premýšľať o maximálnej mzde – nazvime ich sociálno-psychologický, ekonomický a politický.

V prvom rade, veľké rozdiely v príjmoch majú negatívny vplyv na spoločenskú stabilitu. Situáciu len zhoršuje kultúra konzumerizmu. Masová výroba potrebuje masovú spotrebu, a spotrebné veci sa už nekupujú preto, že sú potrebné, ale preto, že je cez ne človek definovaný. „Žijeme v kultúre turbokomzumerizmu, v ktorej sa nesnažíme udržať krok s Novákovými od vedľa, ale s manželmi Beckhamovými. Takže dosť nikdy nie je dosť. Vytvára to nepokojnú, napätú atmosféru“, píše Neal Lawson. Netrpia však len tí na dne hierarchie. Richard Wilkinson a Kate Pickett v knihe Spirit Level dokazujú, že v spoločnosti priepastných sociálno-ekonomických rozdielov trpia všetci, vrátane bohatých.

Nehorázne vysoké platy riaditeľov firiem sa opierajú o dvojitú ekonomickú logiku – že si to tí ľudia zaslúžia, a že keď to nedostanú v jednej firme, pôjdu inam. Kríza nabúrala aj tieto mýty. Napríklad výskum britskej Work Foundation ukázal, že vzťah medzi platmi a výsledkami korporácie je nepriamy. Katastrofálny spôsob, akým nadmerne platené manažmenty bánk a iných finančných inštitúcií prispeli k súčasnej hospodárskej kríze, je príkladom samým o sebe. Ak by bol však plat vedenia regulovaný tak, že môže byť len určitým násobkom mzdy „obyčajného“ zamestnanca, vrcholoví manažéri by mohli byť silnejšie motivovaní k tomu, aby prosperovala celá firma. Nie je to vec motivácie – guru podnikateľov JP Morgan pred sto rokmi údajne povedal, že v žiadnej firme by nemal byť rozdiel medzi najvyšším a najnižším platom viac ako desaťnásobný. Ak pred niekoľkými desaťročiami riaditeľ v podniku zarábal 10-20 krát viac, než obyčajný zamestnanec, dnes môže byť rozdiel medzi špicou a základmi aj štyristonásobný. Nehorázne rozdiely v odmeňovaní tak majú jediný efekt – malej skupine príslušníkov nadtriedy umožňujú žiť životný štýl, ktorý je environmentálne neudržateľný, ekonomicky neefektívny a politicky škodlivý.

Posledným argumentom trhových fundamentalistov by bolo: zavedenie maximálnej mzdy spôsobí únik mozgov do iných firiem, sektorov či krajín. Výskum spomínanej britskej organizácie Work Foundation však napríklad ukázal, že globálna mobilita CEOs nie je zas taká veľká.

Stále však ostáva otvorená otázka politická – je zavedenie maximálnej mzdy možné? Odpoveď je „áno“. Dnes považujeme za samozrejmé mnohé myšlienky, ktoré boli ešte pred sto rokmi sociálnou utópiou – všeobecná zdravotná starostlivosť, podpora v nezamestnanosti... Okrem toho, maximálna mzda by nebola zas až tak novou myšlienkou. V niektorých sektoroch – tak rozdielnych ako ozbrojené sily a americká profesionálna futbalová liga – už de facto funguje. Švédsko malo maximálnu mzdu v 60. rokoch. A krajiny ako Británia či USA, ktoré mali v 60. a 70. rokoch 90% dodatočnú mieru zdanenia pre najvyššie príjmové skupiny, v podstate tiež.

Sú doby, v ktorých je priepasť medzi nemožným a možným veľmi malá.

Článok Neala Lawsona bol uverejnený v žurnáli Social Europe