Ak by ste sa opýtali ministra vnútra, Daniela Lipšica, ako postupovať v prípade, kedy orgán verejnej správy koná protiprávne, zrejme by vám ako právnik odpovedal, aby ste využili všetky dostupné mechanizmy dané právnym poriadkom na vyvodenie zodpovednosti.

Ak by ste mu položili otázku, čo robiť v situácii, kedy reprezentanti verejnej správy síce nekonajú explicitne protiprávne, no vy, voľbami prehlasovaná menšina, nesúhlasíte s ich aktivitami a prioritami, zrejme by vám ako horlivý milovník slobody odporučil, aby ste rešpektovali mandát reprezentantov daný vôľou väčšiny a vami preferované záujmy podporovali využívaním nástrojov občianskej angažovanosti. Pretože takto to v demokracii chodí... Ibaže by ste boli nerómsky obyvateľ obce Žehra. Vtedy bude pán minister veľkorysejší a ponúkne vám rovno zmenu zákona, ktorou vás zbaví viazanosti aktmi súčasnej samosprávy. Jednoducho tak, že sa v určitých prípadoch budete môcť od „neposlušnej samosprávy“ odtrhnúť.

Ešte v októbri 2010 minister vnútra pomenoval problémy, ktoré nerómsku menšinu v obci Žehra sužujú –fiktívne aktivačné práce, nekresťanské odmeny starostu a poslancov zastupiteľstva (ktoré je tvorené prevažne z radov tamojších Rómov) a v neposlednom rade to, že samosprávne orgány dbajú viac o potreby rómskej väčšiny.

To, že menšinové obyvateľstvo Žehry trápi aktuálny stav si málokto dovolí bagatelizovať. Rovnako by málokto spochybňoval potrebu zasiahnuť všade tam, kde samosprávne orgány porušujú právom vyžadované status quo, bez ohľadu na to, akého politického či etnického koloritu sú ich zástupcovia. A už vôbec nikto by nebrojil proti tomu, aby sa obyvatelia obce angažovali pri presadzovaní a podpore nimi preferovaných oblastí. Čo však málokto chápe je to, aký úmysel stojí za Lipšicovým návrhom a aký reálny efekt z neho vypadne v plošnom meradle.

„Huncútsky nápad“ ministra vnútra spočíva v zamýšľanej zmene zákona o obecnom zriadení, ktorý doteraz neumožňoval vytvorenie novej obce, ak by nemala nad 3000 obyvateľov. Pointa ním navrhovanej zmeny by spočívala vo vytvorení možnosti pre obyvateľov obce, ktorých je menej ako 3000, aby sa v prípade, že samosprávne orgány viac ako 3 mesiace „zneužívajú samosprávne oprávnenia“, od obce odtrhli a zriadili si vlastnú obec s vlastnou správou.

Nejasnosť a pochybnosti vyvoláva už samotná podmienka, ktorá by odôvodňovala rozdelenie obce , a síce „tri mesiace trvajúce zneužívanie samosprávnych oprávnení“. Predsa ak orgán územnej samosprávy koná v rozpore s právnymi predpismi, potom je na mieste siahnuť po nástrojoch, ktoré platný právny poriadok dáva k dispozícii na vyvodenie zodpovednosti a odstránenie protiprávneho stavu. (funkcia obecného kontrolóra, protest prokurátora, správne súdnictvo apod.) Ak je problémom Žehry to, že postup samosprávy „len“ latentne kĺže po hranách zákona a nemožno ho právne postihovať (hoci reálne poškodzuje verejné záujmy obyvateľstva), potom je viac účelné prekonfigurovať pravidlá tak, aby sa takéto praktiky vytesnali za mantinely právom dovoleného konania. Do tretice, ak ohnivko sporu tkvie v konflikte medzi tým, aké oblasti podpory preferuje väčšina obce a aké naopak prehlasovaný zvyšok, potom je úplne scestné riešiť ho administratívno-právnou separáciou „nesúhlasiacej menšiny“. Ak by sme túto analógiu použili na prípady zneužívania oprávnení zákonodarnej či výkonnej moci, bolo by konštruktívne umožniť prehlasovaným občanom vytvoriť si vlastný parlament a vládu?

Druhým diskutabilným prvkom v Lipšicovom návrhu je problém samotného delenia a následne financovania rozdelených obcí. Zvyšková obec s povedzme 500 obyvateľmi, ktorá teritoriálne neobsiahne ani školu, zdravotné stredisko, budovy orgánov či detské ihrisko, bude musieť nanovo vybudovať a finančne pokryť všetky základné samosprávne inštitúty a inštitúcie, potrebné na uspokojenie potrieb jej obyvateľov a plnenie svojich samosprávnych funkcií. Nehovoriac o tom, že rozmnoženie obcí zaťaží pokladňu aj samotného štátu, keďže by sa rozšíril zoznam samosprávnych subjektov odkázaných na jeho pravidelné dotovanie.

V neposlednom rade, novela by zároveň zakonzervovala kamienok v topánke nerómskych obyvateľov, ktorý ich bude tlačiť nemenej intenzívne, ako ich tlačí aj dnes. Právne oddelenie obyvateľstva totiž nič nemení na ich vzájomnom fyzickom susedstve. Oficiálnym segregovaním rómskej časti obce od nerómskej sa s najväčšou pravdepodobnosťou nielenže nijak nezmiernia následky sociálneho vylúčenia tamojších Rómov, ale naopak sa segregáciou ešte viac zvýraznia.

Nejasné ostáva aj to, ako má minister vnútra premyslené riešenie pre prípady, kedy nerómska časť obce vytvorí samostatnú obec a izoluje sa od osady, ktorej tým pádom pripadne výkon samosprávy vo svojej zvyškovej časti . Bude v skutku zaujímavé sledovať, ako sa v osade zo dňa na deň roznesie osveta o spôsobe výkonu územnej samosprávy a obsadzovanie jej orgánov.

Za pofidérne verejné zaobstarávanie, kalamitné hospodárenie či nezmyselný výber priorít možno oprávnene kritizovať nejedno mesto či obec. V tomto smere nie je Žehra ničím výnimočná. Výnimočná je azda len tým, že Rómovia v nej populačne tvoria väčšinu a že v nej riadia samosprávu. A hoci sú spomenuté príklady častých praktík vždy hodné verejného pranierovania a postihu, bolo by úsmevné, ak by sme práve zo Žehry robili výkladnú skriňu zneužívania výkonu samosprávy. Správa o novele by možno potešila napríklad aj Bratislavčanov, ak by prišla v čase, kedy bol jej primátorom paradoxne práve Lipšicov stranícky kolega Ďurkovský. Ktohovie čo by ostalo z Bratislavy, ak by sa jej obyvatelia pre všeobecne známe a dlhodobé „zneužívanie samosprávnych oprávnení“ rozhodli svoju mestskú časť odtrhnúť.

Lipšic zrejme správne vytušil, že k nespokojnosti nerómskych Žehrančanov možno pristúpiť ako k hodenej rukavici. Tej, ktorá pomáha zvýšiť politikovu obľúbenosť v radoch obyvateľov susediacich s osadníkmi. Tej istej rukavice , ktorú dvíhajú aj „chlapci od susedov“, ktorí problémové lokality z času na čas navštevujú, a podobne ako ministrovi vnútra, aj im záleží na ochrane „slušných, dane odvádzajúcich občanov“. Kým s touto rétorikou žonglujú Kotlebovci a iní intelektuálne impotentní "bojovníci za práva slušných ľudí", nie je dôvod sa až tak veľmi znepokojovať. Ak si ju však začínajú osvojovať aj politici z mainstreamového spektra, najmä tí, ktorí sú svojou politickou skúsenosťou a zručnosťou pekných pár levelov vyššie, ostať ľahostajný môže len ten, kto nepochopil jej nebezpečenstvo.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u

Autorka je riaditeľkou OZ Ľudia proti rasizmu www.rasizmus.sk

Súvisiace články:

• Segregácia Rómov
• K-K-KDH
• Epay karty na Vás, nenažranci chudobní!
• Arbeit macht frei
• Za akých okolností je možné riešenie rómskeho problému?