Naozaj to bolo naopak a predsa nie ako v Kocúrkove.  Bolo to inak, ako býva po dvoch stranách hraničných čiar, kde z jednej strany ponad hranicami huláka Viktor Orbán  apetítom dobyvateľa starej uhorskej ríše a z druhej strany odchádzajú ohlasy prešvihnutého vlastenectva alebo oprávnenej zloby  jeho velikášstvom dotknutých susedov.

O tom to bolo, že sa dá aj inak. Divadlom zbližujeme Európu, tak sa volalo podujatie, z ktorého znela prirodzená orchestrácia hlasov z javiska a konferenčnej sály Divadla malej scény STU, kde sa striedali slovenské a maďarské súbory. V jednom prípade zvládli spolužitie dokonca v jedinom scénickom produkte, ktorý sa volá Robinson a Crusoe. To herec Štátneho divadla v Košiciach (Michal Soltész) a Nemzeti Szinházu v Miškovci (Sándor Tamás) v hre talianskych autorov ako dvaja stroskotanci boli nútení nájsť reč znakov a pár slov na nájdenie východiska z núdze. Večer na Medzinárodný deň divadla (27. marca) práve túto ukážku nevyhnutnosti koexistencie odštartoval podpredseda vlády Rudolf Chmel, ktorý hľadanie konsenzu má síce v popise práce, ale mohol sa aj elegantne vyhnúť osobnej prítomnosti, ako to urobili tí druhí - z médií, ľudia z teatrológie, o  osobách z mestskej, samosprávnej či národnej poslaneckej proveniencie ani nehovoriac. Tam sa totiž reční do vetra a čo najhlasnejšie, a že počuť odtiaľ iba politiku slov, to je práve to, čo ich odlišuje od ľudí v užitočnej praxi.

Z Maďarska prišli síce len dve divadlá a jedno z nich bolo slovenské, to však bolo na tejto inakosti vzácne. Dokonca aj divadlo Vertigo, fungujúce pod strechou slovenskej samosprávy v Budapešti, bolo takpovediac fúziou dvoch národností, lebo v ňom účinkovali dvaja bývalí herci komárňanského divadla, Viola Thirringová a Mátyás Dráty. Prišli aj dramatici, dvaja slovenskí z rodu najmladších, ktorých hry sa uvádzali - Lukáš Brutovský (Na obed, Divadlo Malá scéna STU) a Roman Olekšák (Ticho, Slovenské divadlo Vertigo) a dvaja maďarskí, už za svojho života klasik György Spiró (Prah, Jókaiho divadlo Komárno) a Pál Závada, maďarský dramatik slovenského rodu zo Slovenského Komlósu (Bethlen, Új Szinház Budapešť). Takto pobratimované spolky ani nemohli ináč ako pekne spolu na scéne a pri okrúhlych stoloch si klásť otázky, aj na ne odpovedať. Nie je paradoxom, že maďarskú historickú tému zo začiatku 17. storočia o dobyvateľských nájazdoch Gábora Bethlena nastolil práve Pál Závada. Dejiny sú otvorená kniha a kedy malo väčší význam pátrať v jej análoch ako práve dnes, keď poučenie z nich sa v praktickej politike rozplýva ako para nad hrncom. Možno expredsedovi SMK Pálovi Csákymu, ktorý jediný z (ex)politikov na jediné predstavenie prišiel, ulahodil veľkomaďarský rozmer interpretovaných dejín, ibaže v empatii tých druhých okrem pochopenia dejov minulých funguje aj poznatok, že Maďari od čias kráľa Mateja žiadnu vojnu definitívne nevyhrali. No až sem sme sa nechceli dostať, ale Závadom nahodená téma obsahuje pre susedov aj toto resumé.

Štefan Korenči , umelecký šéf Divadla MS STU, ktorý podujatie na svojej domácej pôde zorganizoval a predstavenia aj moderoval, (témy pri okrúhlych stoloch nastoľoval dramaturg a prekladateľ Peter Kováč), priviedol k životu niečo, čo bolo dosiaľ doménou silnejších hráčov na divadelnej i politickej scéne. Že potom takéto podujatie „malého“ formátu neoslovilo médiá a neprišli ho zaznamenať ani machri z Divadelného ústavu, ktorí sú platení za to, aby dejiny divadla zachytávali nielen v archívoch, ale aj priamo na mieste činu, to je už skôr apel na Ministerstvo kultúry, ktoré by nemalo blahovoľne trpieť zanedbávanie pracovných povinností svojho subordinanta, všakáno!