Nová ústava Maďarskej ústavy obsahuje pojmy (vierovyznanie, historická ústava, Svätá koruna), ktoré pre následnícke štáty bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie, už v 21. storočí, nie sú samozrejmé. V čom je Veľkonočná ústava Maďarska nová a nezrozumiteľná?

Po prvé, historické a právne vedomie občana Európy napovedá, že o tradičnej historickej ústave sa dnes hovorí iba v takých krajinách, kde neexistuje písaná ústava. Ak existuje písaná ústava, potom pojem „historická ústava“, predstavuje akúsi „prázdnu, nič nehovoriacu množinu“. Napr. vo Veľkej Británii absentuje kodifikovaná ústava, a za historickú ústavu pokladajú Magnu Chartu (1215), ktorá zakotvila okrem základných ľudských práv aj tradíciu súdnictva. Predpokladáme, že Ústavný súd Maďarska sa už nebude odvolávať na Zlatú bulu, z roku 1222 (Ondrej II.), ktorá prikazovala (napríklad) krádež sliepky trestať smrťou. Keďže súčasný Trestný zákonník Maďarska podobný priestupok posudzuje mierenejšie, potom zrejme nekorešponduje so zákonodarstvom uhorských kráľov v kontexte historickej ústavy. Pokiaľ historickú ústavu Uhorska chcú Maďari ctiť, problémy nevyvstanú, avšak pokiaľ naši južní susedia chcú historickej ústave pripísať akúkoľvek inú funkciu, potom problémy existujú.

Po druhé, historické a právne vedomie nám ďalej pripomína, že pojem „Svätoštefanská koruna“ je v súčasnosti už len historická, verejnoprávna konštrukcia, ktorá sa v bývalom Uhorsku objavila v 15. storočí. Svätá koruna nie je relikviou v náboženskom zmysle slova, teda nie je uctievanie hodná. Je sekulárnym predmetom a nemá teologický význam. Ak v 21. storočí hovoríme o koncepcii Sv. koruny, potom si musíme uvedomiť súvislosti, v akých o nej uvažujeme. Svätoštefanská koruna bola symbolom moci, resp. jej nositeľkou. V novej ústave sa však dočítame, že všetka moc Maďarska pochádza od občanov s volebným právom. Nie je teda v nijakom prípade jasné, ako symbol moci Sv. koruny a demokratické práva občanov možno zosúladiť.

Po tretie, v susedných krajinách Maďarska, v Karpatskej kotline, vzniká oprávnená otázka, či prehlásením, že „Ctíme si výdobytky našej historickej ústavy a Svätú korunu, ktorá stelesňuje ústavnú štátnu kontinuitu Maďarska“, sa myslí iba na symbolický význam zmienených entít, alebo na niečo latentne skryté. Obnovenie funkcie moci Svätej koruny, praktizovanej v Uhorsku, v novej ústave sa síce nespomína, zrejme zámerne, lebo ako symbol moci by evidentne protirečila moci, pochádzajúcej od občanov. Čo potom Svätá koruna stelesňuje?

Po štvrté, dikcia Národného kréda, že „Neuznávame kontinuitu komunistickej ústavy z roku 1949, lebo bola základom tyranskej vlády, preto vyhlasujeme jej neplatnosť. Súhlasíme s poslancami prvého slobodného Národného zhromaždenia, ktorí vo svojom prvom uznesení vyhlásili, že naša dnešná sloboda vyklíčila z nášho povstania a boja za slobodu v roku 1956, ktorý svetovému komunizmu zasadil smrteľný úder. Opätovné nastolenie štátneho sebaurčenia, o ktoré naša vlasť prišla devätnásteho marca 1944, datujeme od druhého mája 1990, teda od vzniku prvého slobodne zvoleného zastúpenia ľudu“, je pre občana demokratického Slovenska totálne nezrozumiteľná. Uvedené vyhlásenie vari znamená, že zákony, ktoré Maďarská ľudovodemokratická republika v období od 19. marca 1944 do 2. mája 1990 prijala sú neplatné? A navyše, sú vari legislatívne normy, ktoré Maďarské kráľovstvo uzákonilo v období po 1. a 2. viedenskej arbitráži (1933-1941) stále v platnosti? Platí zákonodarstvo Horthyovskej éry, ktoré pripojilo k symbolike Svätej koruny nanovo odčlenené územia k Maďarskému kráľovstvu (južné oblasti Slovenska, Sedmohradsko a Banát). Ako sa s tým majú Slováci, Rumuni a Srbi vyrovnať? Iným problémom sú zákony, ktorými Maďari ku koncu 2. svetovej vojny vypovedali vojnu USA, Veľkej Británii, Juhoslávii, Československu, dokonca aj Únii Južnej Afriky a Novému Zélandu. Podľa Veľkonočnej ústavy sú naši južní susedia stále vo vojnovom stave, dokonca aj s nami (sic!)? A čo Parížska mierová zmluva z 10. februára 1947, ktorú Maďarský parlament ratifikoval? Ani tá neplatí?

Po piate, Národné vierovyznanie ďalej tvrdí, že „Opätovné nastolenie štátneho sebaurčenia, o ktoré naša vlasť prišla devätnásteho marca 1944, datujeme od druhého mája 1990, teda od vzniku prvého slobodne zvoleného zastúpenia ľudu.“ Vzniká logická otázka: „Kde a čo bolo Maďarsko 44 rokov a 245 dní?“ – teda od 19. marca 1944 do 2. mája 1990? Zrejme sa myslí na stratu suverenity okupovaním územia Sovietskymi vojskami. Dejiny postkomunistických štátov v Európe ale svedčia, že sovietske vojská opustili Maďarskú republiku 25. júna 1991. Prečo Maďari nepokladajú opätovné nastolenie národnej suverenity dátum, kedy fakticky došlo k ukončeniu okupácie sovietskymi vojskami? Ak suverenitu získali skôr, potom prečo nie 23. októbra 1989, kedy Maďari prestali byť ľudovodemokratickou republikou? Po 2. máji 1990, kedy si zvolili demokratický parlament Maďarskej republiky, Sovietske vojská ešte prebývali viac ako rok v krajine. Ak štát dokáže byť suverénny i keď je okupovaný cudzou mocou, potom prečo v ústave sa neuznáva koaličná vláda z rokov 1945-48, ktorá navyše podpísala Parížsku mierovú zmluvu? Nie je to čudné? Ak naši južní susedia vynechajú zo svojich dejín „nepríjemné“ úseky, potom nevyznieva celý proces tvorby Veľkonočnej ústavy prinajmenšom revizionisticky?