Leto v pražskej metropole na uhorkovú sezónu nevyzerá.

V Prahe 11 niekto sleduje a fyzicky napadá opozičných politikov a občianskych aktivistov, protestujúcich proti chystanej zástavbe. V najnovšom – tentoraz detektívnom – príbehu v súčasnosti najčítanejšieho českého autora Michala Viewegha Mafia v Prahe vydiera ruská mafia podnikateľov, minister vnútra z programu na ochranu svedkov nezmyslene prepúšťa ex-lobbistu, ukrývajúceho kompromitujúce materiály na politikov, novinári odrazu nevedia, o čom písať skôr. Nebol by to Viewegh, aby z knihy nekričala aktuálna česká realita spoločenskej, politickej a už i mafiánskej scény, mrazivo dôveryhodne vzájomne poprepájaná.

V českých luhoch a hájoch vznikol unikátny tandem, ktorý vytvoril pozoruhodný literárno-novinársky počin. Michala Viewegha nielen inšpiroval, ale priamo sa na tvorbe knihy podieľal český investigatívny novinár Jaroslav Kment. Ten však kvôli inšpirácii nemusel navštevovať zákutia svojej fantázie. Bohato si vystačil s fungujúcou „pražskou galérkou“ najvyšších politických a mafiánskych kruhov. Zápletky i postavy v knihe sú podľa ich vlastných slov pravdivé až z osemdesiatich percent. Michal Viewegh Kmentovmu ťahaniu skutočných novinárskych zajacov z klobúka dodal „len“ punc literárnosti a preňho typickej pútavej čítavosti.

Na slovenskom knižnom trhu sa podobné diela objavujú síce zriedka, ale predsa. Dokonca existuje kniha Mafia v Bratislave, ktorú napísal vedec a spisovateľ Gustáv Murín. Ten však tému nespracoval románovým spôsobom, jeho cieľom bolo faktograficky usporiadať a priniesť informácie o pestrých deväťdesiatych rokoch, kedy si mafia v Bratislave užívala zlaté časy. Murín, poznajúc príbehy slovenských mafiánov, dospel k nádeje plnému poznaniu: „Tí, čo porušujú pravidlá spoločnosti, majú vždy náskok pred ostatnými a ich možnosti sa zdajú nevyčerpateľné. No len dočasne.“

Spomínajúc knižný trh, nemôžem opomenúť „trh“ žurnalistický. Ten (a jeho čoraz citeľnejšia povrchnosť), mi vnukol tému tohto komentára. Neviem ako vy, ale ja si neviem vybaviť žiadne novinárske eso ani žiadneho eléva, na ktorého by charakteristika ivestigatívny novinár sadla ako uliata. Niežeby sme kvalitne píšucich novinárov a novinárky nemali. Z rokov uplynulých zatiaľ najjasnejšie svieti meno Ľuby Lesnej, ktorá nebojácne mapovala mečiarovské Slovensko. Pravda, mečiarizmus je za nami. Ale vybuchujúce autá, dokonca už i s ľuďmi vo vnútri, sú na programe spravodajstiev až príliš často. A to je len tá viditeľná časť ľadovca.

Hoci je problematika (ne)existencie kvalitnej investigatívnej žurnalistiky na Slovensku nevtesnateľná do niekoľkých jednoduchých hodnotení,  prax zo sveta je o to jednoduchšia a zrejmá. Mafia bez prepojenosti na politiku nemá na ružiach ustlané. A bez skutočnej investigatívnej žurnalistiky ich oficiálne neregistrované partnerstvo z rozumu prekvitá pre zainteresované strany o to radostnejšie, o čo viac je oku verejnosti neviditeľné.

Pokým súdnictvo (za podpory polície v oblasti bezpečnosti) neprestane naparovať médiám likvidačné pokuty za všetko, čo sa obtrie okolo bohatých mocných podnikateľov a/alebo politikov, pokým majitelia médií vrátane štátu nepochopia materiálno-finančnú podvyživenosť investigatívnej novinárčiny a z nej vyplývajúcu podvyživenosť personálnu, pokým novinári nebudú z existenčných dôvodov môcť dôsledne rozpracovávať svoje témy hoci aj pol roka, ako je to v tomto druhu žurnalistiky bežné, dovtedy tí, ktorí porušujú pravidlá, budú mať náskok pred ostatnými aj naďalej a ich možnosti aj naďalej ostanú nevyčerpateľné. Alebo žeby nám (a komu – nám) tento stav vyhovoval?