Pravica na Slovensku postupne stráca všetky orientačné body. Mediálnej primadone Radičovej ešte Dzurinda dokázal zaraziť flirt s Maďaričom, ale keď ekonomický guru Mikloš prevrátil Kaníkom ušitý kabát sociálnej represie, zem sa zachvela. A keď si duchovný vodca Hríb v súvislosti s exkluzívnym pozvaním premiéra Fica do jeho relácie pod lampou škaredo pošliapal jazyk, starý svet sa s rachotom zrútil. Ešteže je tu ten obetný baránok Sulík, ktorému môžu všetci aspoň vynadať do koktavých populistov a hrobárov virtuálne modrej koalície.

Aj keď je vraj škodoradosť najväčšia radosť, ľavicové svetlušky a stroskotanci nemajú dôvod na plieskanie sa po stehnách. V mediálnej rovine pravica naďalej dominuje a tým vtláča svoje videnie sveta, svoje podmienené reflexy do povedomia a podvedomia verejnosti a predovšetkým mladých ľudí na Slovensku.

Keď Hríb do relácie pozýva len premiéra, pretože ľavica je na Slovensku vraj len SMER-SD, a pozvánka je bez komentára prijatá, Ficovi poradcovia  pomáhajú šíriť dojem, že SMER-SD je okrem strany jedného muža aj pokračovateľkou štátostrany. Heroické predstavy moderátora o tom, ako si to s Ficom rozdá vo vlastnom ringu potom, ako mu Smer umožnil rozhodovať o tom, kto na Slovensku je a kto nie, ľavicou, sú len ďalšou Štefanovou perfídnosťou.

Keď premiér oznamuje, že 17. novembra bude rečniť na nejakej konferencii v Anglicku, Ficovi poradcovia pomáhajú utvrdzovať predstavu, že na zmenu spoločnosti má patent a monopol pravica. Premiér nemá problém ísť na bieloruskú recepciu, no pre istotu ujde z krajiny, keď si máme pripomenúť najdôležitejší národný sviatok, bez ktorého by nebol Fico Ficom, nebolo by Elektry, ani nafty Gbely, ani obchodov s teplým vzduchom, ani postupu do Afriky. Premiér Fico svojim exilom svojim  voličom, ktorí v Novembri 1989 stáli na námestiach rovnako, ako voliči pravice odkázal, že si neváži ich odvahu a vieru, s ktorou išli do ulíc.

Jeho ohlásená neprítomnosť je už teraz jeho najväčšou politickou chybou. Strany, ktoré sa nazývajú stranami novembrami a takzvaní muži  novembra budú môcť povedať, že Smer definitívne opovrhuje všetkým, o čo sme sa v tejto krajine snažili. Premiér jasne hovorí, že osud tejto krajiny nie je jeho osudom, že systém, v ktorom žijeme, je iba vynútenou okolnosťou. Možno práve preto by mal podať demisiu. Jeho depersonalizácia a neschopnosť prekonať osobný odpor voči SDKÚ a jej satelitom, je zradou voči všetkým, ktorí chcú na Slovensku zmier, a opierajú svoju prácu o étos, ktorý vládol v slovenských mestách na jeseň pred dvadsiatimi rokmi. Fico svojim opovrhovaním sviatkom naznačuje, že nie je premiérom všetkých tých, ktorí sa zúčastnili generálneho štrajku a riskovali vyhodenie z práce, alebo zo škôl. Na rozdiel od premiéra my teda  budeme 17. novembra v uliciach a pripomenieme si sviatok, za vznik ktorého bojovali aj státisíce jeho voličov.

Súvisiace články:

• Slovenská trojka
• Inglourious Basterds Sulík, Slota
• KDH- štatisti kresťanskej Milosti